Koľko nás stoja cigáni?
Nepoznám človeka, ktorý by si aspoň občas, aspoň jedinýkrát v živote nezanadával na to, že „z našich daní“ živíme „cigánov“. Samozrejme, ide o sociálne dávky, ktoré štát vypláca Rómom. Považujeme ich za viditeľne vyhodené peniaze. Lenže (okrem toho, že sociálne dávky nedostávajú len Rómovia) koľko peňazí „z našich daní“ vyletí do vzduchu vďaka korupcii a klientelizmu úradníkov a politikov, to nás už tak nezaujíma. A rozčuľuje čoraz menej. Ak nás rozčuľuje „vyhadzovanie“ peňazí, na ktoré sa všetci povinne skladáme každý mesiac, je to pochopiteľné a oprávnené. Ak na niečo prispievame, hoci aj nútene, musíme mať záujem o čo najväčšiu efektivitu, napokon, každý sa tak usiluje nakladať aj s vlastnými peniazmi. Citlivosť na korupciu a klientelizmus vo verejnej sfére sa však u nás povážlivo znižuje. Už aj prieskumy začínajú varovať, že sa s takýmto rozkrádaním verejných zdrojov čoraz viac zmierujeme. Chápeme to a tolerujeme. Berieme to ako šikovnosť, ako prirodzenú schopnosť využiť verejnú funkciu alebo úradnícke miesto vo vlastný prospech. „Kto by sa nezabezpečil,“ je len aktuálnou obmenou kedysi rozšíreného „Kto nekradne, okráda rodinu“. Rešpektujeme, ak niekto, kto rozhoduje o rozdelení verejných financií, prilepší aj sebe, prípadne svojim blízkym. Rešpektujeme, že „z našich daní“ si príde na bezprácne zisky, ak za prácu nepovažujeme podvod, špekulácie, zlodejstvo. Možno k tomu prispieva i fakt, že každý z nás má teoretickú šancu dostať sa k takejto možnosti, alebo ju má aspoň niekto z našich blízkych či dobrých kamarátov. A tiež to, že tento spôsob „vyhadzovania našich daní“ nie je evidentný. K miliónom okrem platu sa takto dostávajú ľudia, ktorí normálne ráno vstávajú, odvedú deti do školy, chodia do práce, podvečer nakúpia a cez víkendy pracujú v záhrade alebo chodia na chalupy či chaty. Čiže „slušní ľudia“, ktorí sa očividne neflákajú. A to doslova, teda neflákajú sa tak, aby sme to videli na vlastné oči. Ale čo robia naozaj, keď ich nevidíme, o tom nemáme ani poňatia. Ako by sme asi reagovali, keby sme si na vlastné oči mohli každý deň v televízii pozrieť, ako si títo ľudia dohadujú „provízie“? Ako umelo zvyšujú ceny, za ktoré úrad či iná verejná inštitúcia nakúpi to či ono, ako sa smejú od ucha k uchu na tom, že to aj tak zaplatia „tí hlupáci“, ktorí denne drú a poctivo platia dane, ako sa dohadujú, kam na ktorý účet im má dodávateľ poslať tie „prachy navyše“. A je to presne to isté, čo nás rozčuľuje na sociálnych dávkach pre Rómov. Dostávajú ich ľudia, ktorí očividne nerobia. A to doslova, teda nerobia tak, aby sme to videli na vlastné oči, lebo nikto z nás s nimi nechodí nadránom do lesa zbierať čučoriedky či huby. Nevodia svoje deti do školy, nekšeftujú zavretí v klimatizovaných kanceláriách, ale na uliciach a parkoviskách pri obchodných centrách, kam chodíme nakupovať. Koľkí z nás, „slušných ľudí“ však neodolajú a kúpia evidentne kradnutý tovar za polovičnú cenu? Videli ste už predajcu, ktorý by dlhodobo predával, ak by nemal zákazníkov? Určite nie. A tak takto nenápadne aj „slušní ľudia“ podporujú trestnú činnosť či minimálne kšeftovanie tých, na ktorých inak nadávajú. Nehovoriac o tom, že pravidlá na vyplácanie sociálnych dávok neurčujú tí, ktorí ich dostávajú, ale tí, ktorí ich vyplácajú. Štátu predsa nič nebráni, aby vyplatenie dávok nekompromisne podmieňoval plnením rôznych podmienok: niečo odpracovať v prospech obce, posielať deti do školy, navštevovať lekára alebo čokoľvek iné. Lenže pre úradníkov na ministerstvách je jednoduchšie vyčleniť v štátnom rozpočte nejaké minimálne peniaze na dávky, ako zaviesť a reálne riadiť (manažovať) systém, v ktorom je vyplácanie dávok len nástrojom, nie cieľom. Napokon, väčšinou žijú dosť ďaleko od sociálne neprispôsobivých Rómov, takže sa drobná kriminalita, nehygienický štýl života, zanedbávanie detí či ich žobranie sa ich osobne nedotýka. A čo nás nepáli,nehasili už naši dedovia, všakáno. Bohužiaľ, sociálne dávky vyplácané Rómom sú často naozaj vyhodenými peniazmi. To však nie je ani vina, ani chyba Rómov. Je to ďalšia zo smutných vizitiek slovenských politikov poukazujúca na to, ako sa správajú k našim daniam. V prvom rade ide o to, že na riešenie problémov rómskych komunít nestačia len sociálne dávky, ktoré ledva pokryjú základné životné problémy. Treba k nim pridať oveľa viac, ale nemusia to byť nevyhnutne peniaze „z našich daní.“ Ešte stále môžeme na serióznu pomoc Rómom, ktorá bude naozaj zameraná na ich rozvoj a dlho-dobé pozdvihnutie, získať veľké sumy od rôznych zahraničných nadácií a verejných podporných programov. Úplne unikátnym zdrojom budú štrukturálne fondy EÚ, z ktorých by na rozvojové programy zamerané na rómske komunity mohli ísť miliardy korún. Lenže to musia úradníci a politici „zdvihnúť zadok“, hľadať seriózne a dlhodobé riešenia, celý proces plánovať, riadiť a koordinovať (lebo veľa z toho, čo robiť treba, nemusí robiť štát), jednoducho naozaj tvrdo pracovať. Nič z toho sa na Slovensku nedeje, a práve preto nás cigáni stoja toľké peniaze. Celkom zámerne píšem cigáni s malým c. Týmto slovom ešte aj dnes v hovorovej reči občas označujeme klamárov a podvodníkov. Takže na cigánov naozaj vyhadzujeme obrovské sumy, stovky miliónov, miliardy. A zbytočne. Ale nemám na mysli Rómov... Autor je stály spolopracovník Slova
