Komu slúžia peniaze „na Rómov“
Nečakane sa jednou z najvýraznejších udalostí minulého týždňa stali akési čudné rómske nepokoje. Zasiahli juhozápadné Slovensko a ich spoločným menovateľom bolo násilné vysťahovanie rómskych rodín. Udalosť vyvolala dokonca aj reakciu podpredsedu vlády Dušana Čaploviča, ktorý sa okamžite začal zaujímať o osud dotácií, z ktorých mali vyrásť budúce rómske príbytky. Fakt, že aspoň v prípade Nových Zámkov nešlo o spreneverenie peňazí poukazuje viac ako čokoľvek iné na nekoncepčnosť doterajšej „rómskej politiky“. Vicepremiér naznačil, že peniaze vyčlenené v minulosti na riešenie bývania pre Rómov sa využili netransparentne. Buďme úprimní: keby sme začali preverovať narábanie z najrôznejšími dotáciami pre Rómov od nás i zo zahraničia, našli by sme nejeden prípad, ktorý by zaváňal kriminálom. Od začiatku zbytočná investícia Lenže teraz sa zdá, že mesto Nové Zámky vie vysvetliť, čo s peniazmi urobilo. Podľa tvrdenia prednostu mestského úradu išlo o dotáciu na projektovú dokumentáciu. Dotácia bola riadne vyúčtovaná a projektová dokumentácia je na svete. A nič sa nedeje. Mestský úrad si ju môže dať zarámovať. Peniaze na realizáciu výstavby domov pre Rómov už nemá, takže tí sa ocitli na ulici. Mali by byť vysťahovaní, ale v novom „domove“ ich nechcú a je z toho veľký problém. Ponechajme teraz bokom fakt, že získať bývanie za štátne peniaze by chcel každý, ale nejde hneď pre to protestovať pred mestský úrad. Zamerajme sa na iný: nakoľko efektívne bolo vykladať prostriedky do projektov na stavbu, na ktorú neboli peniaze? Ešte nikdy som nestretol človeka, ktorý by si za svoje posledné peniaze dal narysovať projekt domu bez toho, aby mal ďalšie zdroje na samotnú stavbu. Ani Nové Zámky ich nemali. Ale prečo by odmietli štedrú dotáciu? Aspoň niekto dobre zarobil, keď mu mestská samospráva (rozumej: niekto úplne konkrétny, kto ju v tomto prípade zastupoval) dala vypracovať absolútne zbytočný projekt. Úmysly tu nehrajú žiadnu úlohu, tými dobrými je vydláždená cesta do pekla. Dôležitý je výsledok. A výsledkom je, že domy nestoja a projekt bol zbytočný. Novozámocká radnica pritom musela vedieť, že na stavbu peniaze nemá a ani mať nebude. Z prísľubov sa nenaje ani mestská pokladnica a verejní predstavitelia sú povinní myslieť racionálne a efektívne, najmä ak ide o verejné financie. Púšťať sa do zbytočného projektovania, len aby sa minuli peniaze je nezodpovedné. Zároveň je to však verný obraz toho, ako sa už roky u nás „rieši“ pálčivá tzv. rómska problematika. Absolútne bez koncepcie, stratégie, plánu, ktorý by jasne stanovil, čo sa urobí tu a čo tam. „Leniví“ Rómovia A podľa toho vyzerajú aj výsledky. Sú žalostné. „Rómsky problém“ nie je o nič menší, ako bol pred desiatimi či pätnástimi rokmi – ani pre Rómov, ani pre ostatných. Politici pred reálnymi dlhodobými riešeniami ustavične uprednostňujú len symbolické kroky. Pritom je dnes už úplne zrejmé, že socializáciu Rómov nemožno dosiahnuť ani rýchlo, ani jednoducho. Ide o komplexný problém, treba ho komplexne aj riešiť. Pozícia vládneho splnomocnenca by mala vyjadrovať pochopenie práve tohto faktu: vláda ju vytvára pre oblasti, ktoré si vyžadujú koordináciu a spoluprácu viacerých rezortov. Vytvorenie postu vládneho splnomocnenca pre rómske komunity je však už dlho iba ďalším symbolickým krokom bez reálneho dosahu. Aj na Slovensku existuje dosť dôkazov, že je nezmysel nové bývanie Rómom darovať. Zároveň však treba už konečne zbúrať aj mýtus o lenivých Rómoch, ktorým sa nechce robiť a hlavným spôsobom ich obživy je krádež. Jasné, keď to nejde „ich“ robotou, tak kradnú. Ale vari ste ešte nestretli postávať vedľa ciest skupinky Rómov, ktoré počas sezóny ponúkajú na predaj najrôznejšie lesné plody? Skúste vstávať nadránom a behať po lese, predierať sa húštinami, hľadať maliny, jahody, čučoriedky, a najmä huby. Kto je ochotný podstúpiť toto všetko a potom hodiny stáť pri ceste a ponúkať plody na predaj bez istoty zisku, nemôže byť lenivý. Média už neraz poukazovali na prípady, keď Rómovia nedostali nové bývanie zadarmo, ale museli na stavbe odpracovať určitý počet hodín. Bývalému primátorovi Kolárova Imrichovi Tóthovi sa svojho času podarilo pozdvihnúť úroveň bývania v tamojšej rómskej osade tým, že zadarmo ponúkol stavebný materiál rodinám, ktoré si postavili kúpeľne. Najskôr to bol jeden, potom druhý a napokon si pýtali ďalší. Je pravda, že je mnoho prác, ktoré Rómovia jednoducho nerobia. Nie je to len otázka vzdelanostnej úrovne, ale aj mentality. Nuž čo? Máme dve možnosti: buď ich mentalitu rešpektovať a umožniť im činnosť, ktorá z nej môže vychádzať, alebo stále hasiť všelijaké požiare – obrazné i doslovné. Nie je toho málo, čo sú Rómovia schopní robiť, ale je pravda, že väčšinou potrebujú nekompromisné vedenie. Ale Róm, ktorý pracuje – nech robí čokoľvek – je pre spoločnosť vždy užitočnejší ako Róm, ktorý nerobí nič (poriadne). Pracujúci rodičia vplývajú na deti Je nepochopiteľné, že túto logiku nemôžeme uplatniť pri riešení tzv. rómskeho problému, keď ju uplatňujeme inde. Dávame veľké dotácie napr. poľnohospodárom, lebo chápeme, že pre spoločnosť je dôležité a prospešné udržať poľnohospodársku výrobu nad vodou aj za takú cenu. Tak z hľadiska bezpečnosti, ako aj z hľadiska zamestnanosti (to už výrazne menej), ako aj z hľadiska krajinotvorby. Rovnako platí, že hoci ide o trhovo neuplatniteľnú prácu, oplatí sa nám investovať do toho, aby čo najviac Rómov pracovalo, aby si zvykali, že nič nie je zadarmo a že práca umožňuje vyššiu životnú úroveň, ako „nepráca“. Tento moment je mimoriadne dôležitý najmä z hľadiska výchovy rómskych detí. Pre každé dieťa sú prvým vzorom jeho rodičia, vzory a rámce správania a spoločenských postojov získava predovšetkým v rodine. Ako chcete donútiť pracovať človeka, ktorý od malička videl, že práca nepatrí k životnému štýlu, životným potrebám a životným samozrejmostiam? Štatistiky dokazujú, že väčšina detí z chudobných rodín zostáva chudobnými aj v dospelosti a deti dlhodobo nezamestnaných rodičov majú problém získať prácu aj preto, lebo nechápu jej spoločenský význam a význam pre ich vlastný život. Zamestnať dospelých Rómov, zamestnať ich tak, aby museli ráno normálne vstávať do práce, aby robili niečo zmysluplné, za čo si vyslúžia slušný plat a prípadne aj isté spoločenské uznanie, je tou najlepšou cestou k tomu, aby takto vnímali život aj ich deti. Opäť sú dobrým príkladom obce, ktoré sa v minulosti nebáli a boli ochotné stať sa osobitnými poberateľmi sociálnych dávok za nezamestnaných Rómov. Vyžadovalo si to od nich ľudí navyše, ale napr. v osade pri Pečovskej Novej Vsi vtedy dosiahli, že väčšina rodín sa postupne naučila s peniazmi hospodáriť. Peniaze dostávali raz týždenne, podstatnú časť v poukážkach na nákup potravín a oblečenia a postupne sa to pozitívne prejavilo na hospodárení domácností. Ale najdôležitejší je výchovný vplyv. Deti videli svojich rodičov plánovať a rozvrhnúť si výdavky. Školy nielen pre vzdelanie Mnohí Rómovia to postupne dokázali a po čase návštevám hrdo ukazovali skrinky s múkou, cukrom, soľou, cestovinami a pod. Pritom sami priznávali, že to nepatrí k ich mentalite. „Róm, keď niečo má, tak to minie okamžite. Nemyslí na budúcnosť, neplánuje,“ hovorili. Toto bol teda navyše príklad, keď sa ukázalo, že systematickým prístupom, výchovou a reguláciou (riadením) zároveň je možné dokonca postupne meniť mentalitu. Mentalita nie je záležitosťou génov a ak, tak len trochu. Našu mentalitu formuje najmä prostredie, v ktorom vyrastáme, ľudia, ktorí nás obklopujú. A pre Rómov, pre ktorých je prvoradý život v komunite, to platí ešte viac. Samozrejme, nezanedbateľná je aj otázka vzdelania. Pravidelné navštevovanie školy tiež prispieva k zmene mentality, vytvára prvé pracovné návyky. Aj Európska únia požaduje, aby deti z marginalizovaných skupín chodili do škôl s ostatnými. Vyžadujú si osobitnú starostlivosť, ale v kolektíve detí, od ktorých zasa môžu „pochytať“ pozitívne spoločenské vzory. Z tohto hľadiska je zarážajúce, ako bezvýsledne sa skončil projekt rómskych asistentov učiteľov. Pritom tam, kde v základných alebo aj materských školách títo asistenti pôsobili, začali rómske deti dosahovať výrazne lepšie výsledky ako inde. Minimálne v školskej dochádzke, v zapojení do mimoškolskej činnosti. Rómovia nepotrebujú len dobré bývanie, len vzdelanie, len prácu. Ak ich chceme plnohodnotne zapojiť do našej spoločnosti, musíme im poskytnúť všetko naraz. Nie je to jednoduché ani lacné. Ale rozhodne je to lepšia investícia, ako z času na čas zaplatiť len čosi. Ozaj, myslíte si, že tá dotácia na projektovú dokumentáciu pre Nové Zámky má byť skutočne zarátaná do výdavkov na pomoc Rómom? Čo z nej reálne mali? A kto z nej reálne niečo mal? Rómovia celkom určite nie. Koľko takých „investícií“ ide z našich daní každý rok? Autor je stály spolupracovník Slova
