Zmierenie je práca
Nemecká charitatívna organizácia Maximilian Kolbe Werk so sídlom vo Freiburgu pozvala do Sárskej spolkovej republiky tento rok už štvrtú skupinu Slovákov, bývalých väzňov nacistických koncentračných táborov a ľudí prenasledovaných v druhej svetovej vojne z politických, rasových a náboženských dôvodov. Ja som bola na pozvanie Maximilian Kolbe-Werk na stretnutí prvý raz pred piatimi rokmi. Mala som možnosť spoznať, že dnes žijú v Nemecku ľudia, ktorým veľmi záleží na vzájomnom porozumení a zmierení s tými národmi, ktorým ich predkovia ublížili. Ich pohostinnosť a srdečnosť ma presvedčila o úprimnom priateľstve. Ba podnietilo ma to začať sa učiť nemecký jazyk, voči ktorému mala averziu zakódovanú z vojnových zážitkov. Na tohtoročnej audiencii u biskupa Reinharda Marxa v meste Trier v Sársku, ktoré bolo súčasťou pobytu, som už svoj príbeh vyrozprávala bez tlmočníka. „Môj otec sa už pred vojnou zapojil do robotníckeho hnutia, ktoré v časoch nezamestnanosti organizovalo demonštrácie pod heslom Chceme prácu, chceme chlieb! Po vypuknutí druhej svetovej vojny organizovali manifestácie proti fašizmu, tlačili noviny, letáky. Roku 1941 otca zatklo gestapo a vo vyšetrovacej väzbe ho mučili. Moja matka sa snažila pokračovať v jeho práci, roznášala letáky. Po roku uväznili aj ju, a mňa aj s dvojročnou sestrou dali do sitotinca. Keď matku o niekoľko mesiacov prepustili, bola väzením zničená na nepoznanie. Pred koncom vojny, 19. februára 1945 vydala slovenská vláda politických väzňov nemeckému gestapu. Môjho otca odviezli do koncentračného tábora Mauthausen. Odtiaľ sa už nevrátil.“ Rovnako ako môj príbeh si pán biskup veľmi pozorne vypočul príbeh každého účastníka zájazdu. Detailne sa zaujímal o osudy zachránených detí, ktoré ich rodičia ukryli pred transportom u dobrých ľudí. Niektoré mali vtedy iba niekoľko mesiacov a o svojom osude sa dozvedeli, až keď už boli staršie, mnohé však stratili nielen rodičov, ale aj všetkých príbuzných. Potom sa poďakoval slovenským hosťom za ochotu vypovedať o svojich smutných osudoch. V jeho diecéze sa vystriedalo veľa ľudí, ktorí vyrozprávali svoje utrpenia nielen z druhej svetovej vojny, ale aj z tých, ktoré sa vo svete dejú denne aj v súčasnosti. Život za život O to významnejšia je činnosť charitaívnej organizácie Maximilian Kolbe Werk, ktorej história sa začala roku 1973, keď vtedajší viceprezident Pax Christi nadviazal kontakt s bývalými poľskými väzňami koncentračného tábora Osvienčim. Jeden z nich, Michal Micherdzinski mu totiž vyrozprával toto: „Bol horúci štvrtok 29. júla 1941 a boli sme nasadení na práce pod dozorom esesákov so smrtkou na čiapkach. Odrazu sa o štrnástej rozozvučala siréna. Celý tábor musel behom nastúpiť na appelplaz. Kto nevládal, toho priniesli. Do rytmu hrala väzenská kapela. Čo sa stalo? Jeden väzeň z bloku 14 chýbal. Večer sa väzni, s výnimkou tých z bloku 14, rozišli. Tých pustili do barakov až v noci. O štvrtej ráno ich zobudila siréna. Opäť ich vyhnali na appelplaz, kde stáli v horúčave celý deň bez jedla a pitia. Polievku, ich obed, im pred očami vyliali do kanála. Mnohí padali od slabosti. Kým sa dalo, podopierali ich spoluväzni, niekoľkí však na mieste skonali. Deň sa chýlil ku koncu, ostatní sa už vracali z práce a vypočuli si toto vyhlásenie veliteľa tábora: – Jeden z väzňov vášho bloku zmizol. Aby ste si navždy zapamätali tento deň, každý desiaty z bloku 14 bude odsúdený na smrť hladom! Prelož to tým poľským sviniam, rozkázal tlmočníkovi. Potom koženým bičíkom väzňov odpočítaval, každému desiatemu povedal „ty“ a nešťastník musel vystúpiť z radu na trestnú čiaru. Odrazu jeden z väzňov vykríkol Bože, moje deti! Odpoveďou na jeho vzývanie Boha boli kliatby a údery obuškami. Keď stáli odsúdení na smrť hladom v rade, jeden z tých, ktorých nevybrali podišiel k veliteľovi tábora a čosi mu hovoril ukazujúc na väzňa, ktorý predtým volal na pomoc Boha. Veliteľ sa obrátil na tlmočníka. – Čo chce, tá poľská sviňa?! Dozvedel sa, že politický väzeň č.16670, chce zomrieť namiesto odsúdeného, ktorý prosil o pomoc Boha. Všetci ustrnuli v úžase. Niečo také sa tu ešte nestalo. Aj veliteľ si čudného prosebníka zvedavo premeral a spýtal sa: – Kto si? – Maximilián Kolbe, katolícky kňaz. Veliteľ, pán života a smrti naňho chvíľu mlčky hľadel a potom mu s istým rešpektom zrazu začal vykať: – Prečo chcete zomrieť namiesto neho? Maximilián odvetil: – On má deti. Nastalo napäté ticho. Pošle veliteľ kňaza s ostatnými na smrť hladom, alebo ho na mieste zastrelí? Veliteľ však napokon povedal: – Dobre! Na to vedúci bloku vyčiarkol zo zoznamu odsúdených číslo 5659, prikázal mu vrátiť sa medzi zostávajúcich a nahradil ho číslom 16670. Páter Maximilián Kolbe šiel medzi odsúdených. Zatvorili ich do cely číslo 18. Celé dni odtiaľ zneli mariánske piesne. Po večeroch si s nimi spievali ostatní väzni v barakoch. Piesne po niekoľkých dňoch tíchli, menili sa na šepot. Po ôsmych dňoch zostali len štyria väzni, medzi nimi páter. O tom, ako trpeli, referovali v barakoch pisár a holič, ktorí boli poverení vynášať mŕtvych z cely. Napokon už zostal nažive len Maximilián Kolbe. Ležal s otvorenými očami a jeho rozpukané pery sa ešte stále pohybovali. Veliteľ tábora dal príkaz usmrtiť ho fenolovou injekciou. Maximilián Kolbe zomrel 14. augusta 1941. Jeho telo spálili v jednom z osvienčimských krematórií.“ Nedištancujú sa, ale pomáhajú Keď si nemeckí antifašisti vypočuli tragický životný príbeh Maximiliána Kolbeho, ktorý bol v Poľsku známy aj tým, že založil kláštorné mesto Niepokalanów s veľkým katolíckym tlačovým centrom, rozhodli sa založiť charitatívnu organizáciu s jeho menom na pomoc tým, čo prežili koncentračné tábory. Trinásť katolíckych zväzov začalo zbierať prostriedky v rodinách, medzi študentmi, v malých firmách, v kostoloch. Až neskôr sa pridali biskupstvá, banky a nadácie. Za vyše 40 rokov sa im podarilo vybrať 60 miliónov eur, z ktorých financovali pomoc bývalým väzňom v Poľsku. V Krakove a Lodži založili lekárske centrum, zásobovali liekmi 18 lekární, platili ošetrovateľky chorých a osamelých, poskytovali im finančnú pomoc, pomáhali vybavovať odškodnenia za nútené práce v Nemecku, ba aj vyhľadávať hroby príbuzných, ktorí zahynli na nútených prácach. Pozývali ich do kúpeľov a na rekreačné pobyty v Nemecku. Od roku 1978 sa zamerali na pomoc národom bývalého Sovietského zäzu a štátom východného bloku, ktoré boli počas druhej svetovej vojny najviac postihnuté následkami nacistickej okupácie. Okolo 400 osôb ročne z východnej a strednej Európy pozývali do Nemecka. Organizácia Maximilian Kolbe-Werk si za roky neúnavnej činnosti tisícov dobrovoľníkov, snahou o zmierenenie bolesti a krívd, ale aj a o zmierenie a vzájomné porozumenie medzi národmi, získala dobré meno vo svojej vlasti aj v zahraničí. Jej hostí zo Slovenska prijali tento rok starostovia vo Wallerfangene a v luxemburgskom Schengene, v meste, ktoré sa od 14. júna 1985 stalo známe tým, že na palube lode Princesse-Marie-Astrid zástupcovia krajín Beneluxu, Francúzska a Spolkovej republiky Nemecka podpísali dohodu o zrušení hraničných kontrol a 19. júna 1990 sa k nim pripojilo celé zjednotené Nemecko. Z väzňov sa stali hostia Niektorí účastníci stretnutia išli do Nemecka s obavami. Stále v nich pretrvávali zlé spomienky na zážitky v koncentračných táboroch. Stretnutia s hostiteľmi však ich obavy a strach rozptýlili. Tento rok nás krajinský prezident Hans Ley pozval do sárskeho parlamentu. Dojímavé bolo aj stretnutie s rabínmi v synagógach vo francúzskom meste Metz a v nemeckom Wormse. Hoci nacisti roku 1938 zničili všetky synagógy, po vojne ich neveľká židovská komunita obnovila a na ich múry dala vytesať mená obetí holokaustu. Aby sa na ne nezabudlo. Pretože nezabúdať je dôležité. Nie pre živenie nevraživosti, ale v záujme zmierenia a toho, aby sme nedopustili, aby sa vojnové hrôzy opakovali. Aj preto roku 1954 inicioval profesor Herbert Jochum založenie katolícko-evanjelicko-židovskej spoločnosti pre porozumenie medzi cirkvami a vzájomné poznávanie kultúr, ktoré boli súčasťou duchovného bohatstva Nemecka. Jej úlohou bolo dosiahnuť pravdivé zaznamenanie dejín Nemecka v období druhej svetovej vojny. V školách zaviedli od piatej triedy informovanie aj o tienistých stránkach nemeckých dejín, aby boli pre novú generáciu varovaním. Nemeckí študenti chodia v rámci vyučovania do bývalých koncentračných táborov alebo si do škôl pozývajú tých, čo vojnu prežili. Niektorí študenti histórie sa v dizertačných prácach venujú koncentračným táborom. Významné je, že na tohtoročnej marcovej biskupskej konferencii v Manheime katolícki biskupi vyhlásili, že vinu na vzniku a dôsledkoch druhej svetovej vojny nenesú len politici a ich spolupracovníci, ale všetci, ktorí videli a cítili, že sa deje niečo nedobré, a predsa mlčali. Chodili okolo plotov koncentračných táborov a odvracali oči. Mlčali aj príslušníci nemeckej inteligencie; mnohí využili výhody kariéry a dobrého platu. Hoci sa iste našli aj výnimky, väčšina, žiaľ, nezabránila vzostupu Hitlerovej nacistickej strany vedúcej svet ku katastrofe. O to významnejšie sú slová biskupa Reinharda Marxa, ktorými sa lúčil so slovenskými obeťami nemeckého fašizmu: „Zmierenie je práca a vyžaduje čas. Nespomíname na minulosť preto, aby sme jatrili svoje city, ale aby sme nezabudli, a zostali na stráži mieru.“ Autorka je dcéra politického väzňa umučeného v Mauthausene
