Do Kališťa príde svetlo

Nie do roka a do dňa, ako vlani tvrdili predstavitelia Múzea SNP v Banskej Bystrici, ale presne do roka sa podarilo splniť sľub daný účastníkom vlaňajšieho Stretnutia generácií v Kališti. Osemnásteho augusta tu slávnostne odhalili moderný pomník – mohutný biely kváder s vykresanými menami Kališťanov, ktorí počas povstaleckých bojov pred 63 rokmi tragicky zahynuli. Kalište založili hlboko v horách severovýchodne od Banskej Bystrice ako uhliarsku osadu niekedy v 17. storočí. Prvý raz sa však písomne spomína až roku 1743. Jej obyvatelia vyrábali a dodávali drevené uhlie pre okolité huty, ktoré spracovávali meď. Po zániku hutníctva si pôvodní uhliari hľadali robotu najmä v lesníctve. Polí totiž uprostred tmavých lesov nebolo, len malé záhradky na kapustu a zemiaky, ktoré sa tu aj tak zväčša rodili veľké iba ako vlašské orechy. Dedinka bez elektriny Roku 1940 napočítali v samostatnej obci s drevenicami roztratenými na úbočí do širokého písmena C 209 duší. Začali sem ťahať elektrinu, ale práce sa pre vojnu zastavili. Vďaka odľahlosti sa Kalište čoskoro stalo útočišťom pre ilegálnych pracovníkov, antifašistov. Koncom augusta 1944 tu prebral moc revolučný národný výbor na čele s komunistom A. Palúchom. Po potlačení SNP do hôr sa osada stala jedným z centier takzvanej Partizánskej republiky, územia, ktoré až do polovice marca 1945 nemeckí okupanti neboli schopní kontrolovať. V Kališti a v jeho okolí sídlili štáby viacerých partizánskych jednotiek (Vpred, Smrť fašizmu, Pomstiteľ, Stalin), schovávali sa tu prenasledovaní Židia. Od novembra 1944 sa nacisti pokúsili dedinu niekoľkokrát prepadnúť. Osudným sa jej však stal až 18. marec 1945, keď do nej zavčasu ráno vtrhli Nemci. Hneď na začiatku obce zavraždili mladučkú Tonku Komorovú. Júliu a Alexandra Bučkovcov, Jána a Júliusa Kaliských zastrelili rovno pred chalupami. Ďalších deväť ľudí, ktorí ochoreli na týfus, upálili zaživa v ich vlastných domoch. Bez zľutovania Civilistov vtedy nemal kto chrániť. Partizáni totiž osem dní predtým odišli na základe pokynu z velenia na východ, v ústrety blížiacim sa sovietskym a rumunským vojskám. Možno si naivne mysleli, že horali, ktorí im nezištne pomáhali, si dajako poradia sami a prečkajú do čoskoro očakávaného príchodu frontu. V poľnej ošetrovni skrytej povyše Kališťa na kraji lesa nechali iba ťažko ranených a chorých druhov. Nemci však išli aj tam na isto. Dvanástich partizánov v bunkri upálili. Domy v obci vyplienili a podpálili. Zo štyridsiatich dvoch budov tridsaťšesť ľahlo popolom. Ďalších devätnásť Kališťanov vyviedli do susedného chotára Moštenice, kde trinástich mužov skosili dávkami zo samopalov. V ten istý deň sa obeťami fašistickej zvole stalo ešte štrnásť maďarských a jeden slovenský partizán. Dobrú stovku občanov nacisti odvliekli do zajatia. Na Jozefovi Vyšnom, otcovi siedmich detí, už šetrili olovom. Odviezli ho do Turčianskych Teplíc a ako guľatinu zaživa rozpílili na stolárskej píle. Stretlo sa päť generácií Na tohtoročné Stretnutie generácií zavítalo do Kališťa okolo 1 500 ľudí. Boli medzi nimi aj takí, čo ten strašný marcový deň prežili na vlastnej koži. Teraz sem prišli, nejeden podopierajúci sa paličkou, s celými rozvetvenými rodinami. Dalo sa tu napočítať päť generácií. K zachovaným murovaným základom rodných dreveníc kládli kvety, spomínali na povstalecké boje, ich obete, aj na tých, čo sa dnešných chvíľ nedožili. Niekde si zanôtili pohronské a partizánske pesničky. Príležitosť si tradične nedal ujsť ani Arieh Klein, ktorého čitatelia možno poznajú zo knihy Rudolfa Schustera Muž s dvoma srdcami. Aj on sa tu na sklonku vojny skrýval s rodičmi. Matka mu zahynula, ale jemu sa aj s otcom podarilo zachrániť. Teraz striedavo žije v Izraeli a na Slovensku. Možno odpustiť, možno sa zmieriť, no nemožno zabudnúť... Aj v tomto duchu sa niesla omša, v ktorej si pán farár mohol na priblíženie vojnových hrôz z Biblie vypožičať iba Apokalypsu. Po ňom prehovorili odbojári, poslanec Európskeho parlamentu Vladimír Maňka, župan Milan Murgaš, banskobystrický primátor Ivan Saktor a ďalší predstavitelia. Smrtiace komando Kalište prepadol v marci 1945 pohotovostný oddiel Einsatzkommando 14.Nemeckí nacisti ho sformovali začiatkom septembra 1944 v Topoľčanoch, ale čoskoro zriadili niekoľko filiálok, tzv. oporných bodov. Najprv robili trestné výpravy zväčša proti dedinčanom, ktorí pomáhali partizánskemu hnutiu na západnom Slovensku, vzápätí sa ťažisko jeho činnosti presunulo do Nitrianskeho Pravna, Banskej Bystrice, a potom sa pred postupujúcim frontom zase vrátilo vyčíňať do západných okresov. Mimoriadne pochopenie pre svoje aktivity našli Nemci medzi príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (najviac sa ,,vyznamenali“ tí z Považskej Bystrice), Domobrany a dobrovoľníci z miestnych Nemcov na hornom Ponitrí – z okolia Handlovej a Nemeckého Pravna. Z publikácie Fašistické represálie na Slovensku, ktorú roku 1990 vydal kolektív historikov, som si začal vypisovať počty obetí, ktoré si komandá za niekoľko mesiacov pripísali pri jednotlivých prepadoch na svoj účet. Z tých čísel sa mi čoskoro zakrútila hlava. V protitankových zákopoch pri Kremničke sa po oslobodení našlo zasypaných 747 mŕtvych tiel, z toho 211 žien a 58 detí. Krvavý kúpeľ na zvolenskom cintoríne si vyžiadal 128, v lesíku Borina neďaleko Kováčovej 105 obetí. Odhaduje sa, že vo vápenke pri Nemeckej zabili a spálili vyše 900 ľudí... Autori publikácie na konci kapitoly uviedli celkové číslo 2 876 osôb exhumovaných po vojne v 66 masových hroboch. Aj to sú iba doložené čísla, lebo v niektorých prípadoch sa uvádza, že tam a tam zavraždili niekoľko desiatok ľudí. Nehovoriac o stovke uväznených a transportovaných do koncentračných táborov smrti. Pri takomto množstve a spôsoboch masového vyvražďovania veľmi cynicky vyznievajú tvrdenia, ktorými sa dávajú znamienka rovnosti medzi nacistickými zločinmi a ojedinelými výstrelkami nedisciplinovaných partizánov. Pritom Einsatzkommando 14 bola iba jedna z ,,elitných“ jednotiek (hoci z väčších), ktoré na pozvanie Tisovej vlády údajne čistila Slovensko od banditov. Nielen od slovenských a zahraničných partizánov, ale vraždila aj vojenských zajatcov, s ktorými sa malo zaobchádzať podľa medzinárodných zmlúv, nevinných civilistov, Židov a Rómov. Elektrické lampy v múzeu Aj tragický osud Kališťa dokazuje, že nešlo o regulárnu vojenskú akciu, ani o preventívny zásah proti partizánom. Bola druhá polovica marca 1945, keď už hádam ani najväčší fanatici neverili v Hitlerovo víťazstvo. Išlo o krvavú pomstu na bezbranných ľuďoch za to, že sa – našťastie – nenaplnili zvrátené plány nacistov a ich domácich prisluhovačov. Pôvodný sugestívny pomník Jozefa Jankoviča Obete varujú sa po novembri 1989 vrátil do areálu Múzea SNP v Banskej Bystrici. Teraz ho v Kališti nahradil nový, od dvojice autorov Igor Šimončík – Marek Dupej. Jednu nedávnu letnú sobotu Kališťania prvý raz kráčali okolo jeho bielych stien a hľadali vytesané mená svojich príbuzných, lebo písmená bolo v lúčoch ostrého letného slnka zle vidieť. Anna, Gustáv a Antónia Kaliskí, Emília a Sabína Mistríkové, Ladislav Kamhal, Karol Komora, Vasil Longauer, Mária Kostúrová... Súčasne múzeum otvorilo novú expozíciu v dvoch rekonštruovaných domoch, ktoré sa tu spolu s kaplnkou jediné zachovali. Pri vystavených exponátoch a pomníku sa počíta s umelým osvetlením. Podľa prísľubu Enelu sem v najbližšom čase dotiahnu kábel. A tak sa Kalište po 70 rokoch dočká toľko sľubovanej elektriny. Škoda, že už len pre potreby múzea. Po vojne totiž padlo rozhodnutie, že zničenú dedinku v odľahlých lesoch neobnovia. Zvyšok jej obyvateľov sa presídlil do okolitých obcí a v Banskej Bystrici postavili mestskú štvrť Nové Kalište. V tom pôvodnom zostal iba pietny areál, vyhlásený roku 1963 za národnú kultúru pamiatku. Napriek tomu sa sem pamätníci každý rok vracajú. Domov je predsa vždy len jeden. Autor je publicista