Súhlasím aj nesúhlasím

Potešila ma seriózna reakcia Mníchovčana Roberta Bayera na môj príspevok o problémoch inscenovania opery. Prezrádza fundovanosť, no vo viacerých bodoch sa s ňou nemôžem stotožniť. Predovšetkým – tak ako o kvalite inscenácie nevypovedá „bučanie“ publika, tak o nej nič nehovorí ani frenetický potlesk. Okrem toho štyristoročná história opery vôbec nepotvrdzuje, že bola vždy divadelným žánrom. Okrem fázy vzniku to platí (aj to len ako-tak) o Gluckovej a Wagnerovej reformovanej opere a potom o opere 20. storočia, čo pri putovaní históriou dokazuje jasnú menšinu operného druhu. Nemôžem tiež súhlasiť s názorom, že predstavenia v historických kostýmoch patria do múzea a nemôžu osloviť dnešného diváka. Prečo potom v Bratislave inscenujeme (pre širokú verejnosť) korunovácie? A ako to, že antická tragédia nás stále oslovuje, hoci jej svet je nám na míle vzdialený? Naopak, súčasný kostým v opere povedzme 18. či 19. storočia môže pôsobiť aj rušivo. Napríklad je neadekvátne vyrobiť z cigánov vo Verdiho Trubadúrovi juhoamerických partizánov (ako v Bregenzi 2006) alebo potulných hudobníkov (ako v SND 2007), keď aj v ich slávnom zbore počujeme jasne údery na kovadlinu. S oponentom súhlasím, že pre emociálny účinok z opernej inscenácie je dnes dôležitý aj herecký výkon, ale nie na úkor výkonu speváckeho, ako to bolo v tomto roku v Toske na Bodamskom jazere. Rovnako s ním súhlasím v tom, že každý divák na opernej inscenácii oceňuje čosi iné. Pokiaľ ide o výkon sólistu je to napríklad raz vzhľad speváka, jeho herecký prejav, inokedy farba a sila hlasu a napokon schopnosť svoj hlas majstrovsky ovládať a vyjadrovať ním city vo väzbe na javiskové dianie. Divák má, prirodzene, právo uprednostniť niektorú zo spomínaných kvalít podľa svojej pripravenosti recipovať operné dielo. To však neznamená, že operní umelci by mali nadbiehať trendom diváckeho vkusu (pretože hudobná pripravenosť publika, aspoň u nás, má stále klesajúcu tendenciu), a namiesto skvelého spievania napríklad šikovnejšie šermovať či vedieť spievať náročné árie hojdajúc sa na visutej hrazde. Vôbec nie som zástancom modelu opery, v ktorom sólisti stoja na rampe a spievajú (hoci takú Belliniho Normu asi ťažko inscenovať inak), som však proti zosúčasneniu opery pomocou prekrúcania libriet a vnášania pseudofilozofických výkladov tam, kam nijako nepasujú. Ba u najväčších režisérskych mágov som aj v tom ochotný prižmúriť oko (ale len jedno!), ak tým výraznejšie neutrpí hudobno-spevácka zložka inscenácie. Je škoda, že na diskusiu o trendoch a zákonitostiach v zinscenovaní opery zatiaľ neposkytoval priestor jediný slovenský časopis zameraný na reflektovanie hudobného a hudobno-divadelného diania. Pretože vyjasňovanie stanovísk je mimoriadne potrebné. Autor je hudobný publicista