Záver

Najprv som sa bála. Potrebovala som peniaze a o prácu som nechcela prísť. Keď ma tam Aneta zobrala po prvýkrát. Do suterénu malého divadla v bočnej ulici. Do kabaretného štúdia, nad ktorým visela drevená tabuľa.
Počet zobrazení: 1216
14_CB-m.jpg

Najprv som sa bála. Potrebovala som peniaze a o prácu som nechcela prísť. Keď ma tam Aneta zobrala po prvýkrát. Do suterénu malého divadla v bočnej ulici. Do kabaretného štúdia, nad ktorým visela drevená tabuľa. Natretá vrstvou popraskanej farby ako starý rybársky čln. Ako ploty dedinských domov, v ktorých už nikto mladý nebýva. A starci nemajú silu natierať ploty. Vraj to bolo kedysi pornokino. Z ulice sa vchádzalo rovno do malej haly a na stenách viseli veľké zrkadlá. Ako foyer malomestského divadla, do akého sme chodili na výchovné koncerty. Kancelária bola v podzemí, kam viedli kamenné schody. Všetko čalúnené bordovým plyšom. Pod stropom viseli žiarovky potreté červenou farbou. Priehľadné sklo na miestach, kde medzi vláknami štetca ostala medzera. V červenom svetle vznikali prirodzene bledé pruhy. Akoby pomedzi stiahnuté rolety vnikalo do izby slnko. V nedeľné ráno v miestnosti obrátenej na východ. Tak to bývalo aj v Jeanovej spálni. Keď sme sa k sebe túlili a tuho zavreli oči. Nechceli sme, aby nás slnko rušilo zo spoločného spánku. Aj stoličky tam boli pôvodné. Čalúnené mäkkou látkou a miestami už celkom zodraté. Niektoré prelepené papierovou páskou s nápisom Nesadať. Vpredu bolo kedysi filmové plátno a teraz tu stálo malé pódium. Klavír a vzadu niekoľko stoličiek. Večer porozkladali na schody do suterénu veľké kahance. Na každý schod dva. Jeden vpravo a druhý vľavo. Zo zaprášených reproduktorov hral kankán a kahany matne žiarili. Ako káva s mliekom sa miešali so svetlom červených žiaroviek. Tak som to divadlo videla po prvýkrát. Keď ma tam Aneta vzala a ja som chcela urobiť dobrý dojem. Potrebovala som prácu a kradnúť som rozhodne nechcela. Chcela som konečne normálny život. Obyčajný ako kozí syr. Ako mlieko s medom, keď ma bolelo hrdlo. Dni v Jeanovom byte ma tlačili ako malé topánky. Ako zimný kabát, keď sa na jar oteplí. Brať cudzie patrilo do iného sveta. Ale všetci mi hovorili, že to je najlepší spôsob. Že ináč plat nestojí za to a z tých peňazí sa v meste nedá vyžiť. Zarobiť si na živobytie poctivou prácou. Kancelária bola v suteréne. Tretie dvere hneď vedľa záchodov potiahnuté tmavým plyšom. Priviedla ma Aneta a majiteľ na mňa už čakal. Volal sa Kilian a bol Grék. Zaklopali sme na zodratú látku, takže klopanie takmer nebolo počuť. Kilian nám však otvoril a Aneta ma postrčila dnu. Podal mi ruku a spýtal sa, kedy som prišla. Hovoril tvrdo, ako keď sa do jamy sype štrk. Ako búchanie kladiva na železnú platňu. Ale usmieval sa pritom a povedal, aby som si sadla. Spýtal sa, či si dám čaj a ja som prikývla. Vraj počul, že si hľadám prácu. Zapálil si cigaretu a ponúkol mi otvorenú škatuľku. A ako som tu dlho a či mám všetky papiere. Čierne vlasy mal natreté hustým gélom. Tuhé pramienky, ako keď zamrzne vodopád. Niečo mi o sebe teda povie. Že minulý rok predal reštauráciu a kúpil schátrané kino. Pretože vždy chcel mať vlastný kabaret. Amatérsky súbor porovnateľný s Moulin Rouge. A ešte oveľa lepší. Nová vlna v kabarete, ktorú stará garda nechápe. V kúte stálo niekoľko spotrebovaných kahanov. Prázdne nádoby so stopami sčernetého vosku. Niekoľko vriec z tuhého igelitu. Tie, čo sa dávajú na dno odpadových nádob. V nich zhúžvané kankánové sukne a saténové korzety. Čierne volány na klzkej červenej látke. A žiarivo zelené blúzky s pásom vystuženým tvrdým molitanom. Ale konkurencia je tu obrovská. Mesto z kabaretu žije. Každý sa musí čo najviac snažiť. Sedela som na stoličke oproti nemu ako pred maturitnou komisiou. A pod stolom som videla jeho bosé nohy. Prúžok nahej kože pod kávovohnedými nohavicami a nízke topánky s gumenou podrážkou. Vraj som už iste počula, ako to tu chodí. Provízia za každú predanú vstupenku. Pracovný čas od siedmej ráno do desiatej večer. Kilian zahasil cigaretu a spýtal sa, kde bývam. Z okna mu cez zatiahnuté žalúzie dopadal na tvár lúč svetla. Vyzeral, ako by mal na tvári masku. Lebo každý má vraj svoj revír. Mesto rozčlenené na niekoľko oblastí. Rozložil na stôl mapu rozdelenú na kosoštvorce červenými čiarami. Ako predloha na vyšívanie nakreslená na ľahkom papieri. Potom čiernym perom zakrúžkoval tie, ktoré už boli obsadené. Ostalo niekoľko prázdnych kruhov na miestach, kde som nikdy nebola. Neznáme ako hlboká voda. Ako latinské názvy na recepte. Vraj teraz si môžem vybrať podľa toho, čo mám najbližšie. A kostým správnej veľkosti. Pozrel na mňa a ukázal na vrece pod oknom. Dostala som širokú sukňu a korzet na ramienka. Nech si to vyskúšam v umyvárni a nezabudnem si vziať parochňu. Vtedy to bolo niečo, čo som mohla rozprávať mame. Niečo čisté ako zlatý dážď. To až neskôr som začala všeličo tajiť. Keď som vyšla z kancelárie, ešte sa nič zlé nestalo. Aneta ma čakala vonku a povedala, že sa ponáhľa. O tretej musela vyzdvihnúť deti zo škôlky. Tak sa to všetko začalo. Nebadane ako príchod jari. Ako Slnovrat, keď sa začnú predlžovať dni. Uprostred decembra, keď to ešte nikto nečaká. Keď Aneta odbehla do podzemnej dráhy a ja som sa cítila slávnostne. Lebo som si po prvýkrát našla prácu. Ako dospelá v cudzom svete, ktorým sa nedám poraziť. Budem pracovať a všetko začne byť opäť pekné. Hoci to s Jeanom nevyšlo. Postupne na seba zabudneme. Ako nánosy jemného piesku v tečúcej vode. Atramentové písmo, na ktoré kvapla voda. Sviečka, ktorá pomaly dohorí. Vedela som, že sa tam kradne. Aneta mi to hovorila hneď v ten prvý deň. Keď som jej zavolala z Jeanovho bytu a povedala, že potrebujem pomoc. Už vtedy vravela, že z toho platu sa nedá vyžiť. Ale všetci vedia, kde Kilian drží peniaze. Vraj on v tom nemá poriadok a niekoľko bankoviek mu nikdy nechýba. Že treba len prísť o niečo skôr a jeden vždy stráži pred vchodom. Vstupenky sa odovzdávali každý deň po šichte v Kilianovej kancelárii. To už bolo po predstavení a vo foyer sa pilo šampanské a pomarančový džús. Kilian platil dvom hosteskám, ktoré s podnosmi stáli pred sálou a predávali nápoje v bakelitových pohároch. Vtedy sme sa vracali z mesta s tržbou a nepredanými lístkami. Stačilo prísť o niečo skôr a Kilian ešte sedel v hľadisku. Ako starostlivý otec dohliadal na svoj súbor. Dvere na kancelárii neboli zamknuté. Do zámku stačilo vsunúť plastovú kartu a ľahko sa otvorili. Peniaze boli vo vrchnej zásuvke. Naukladané na sebe ako vrstvy sľudy. Ako šupiny na suchej koži. Vrstvy papiera mäkké oko vata. Niekoľko bankoviek si nikdy nevšimol. Tie, ktoré si vždy zobral niekto z nás. Ja som s tým nemala nič spoločné. A tak som to povedala Anete. Že potrebujem len prácu a ona by mi možno vedela pomôcť. Lebo raz povedala, že tu držíme spolu. Takí ako my si vzájomne musia pomáhať. Držať sa za ruky ako skupina detí. Lebo po jednom nás ľahko odfúkne. Ako bielizeň, ktorú na šnúre nedržia kolíky. Igelitové vrecká pred supermarketom, keď sa má každú chvíľu spustiť dážď. Keď ich vietor nafukuje a ženie po zaprášených chodníkoch. Preto sa musíme pochytať za ruky. Zviazať sa vzájomne ako osikové prúty. Takže som Anete zavolala. Lebo povedala, že na ňu sa môžem kedykoľvek obrátiť. Že vie o práci, ktorá mi môže pomôcť. Predávať vstupenky na kabaretné predstavenia. V kostýme na miestach, kde je veľa turistov. A že z tých peňazí sa nedá vyžiť. Ale všetci vedia, kde Kilian drží peniaze. Tak to Aneta hovorila hneď v ten prvý deň. Bezstarostne ako jarný dážď. Akoby vysvetľovala, ako sa varí puding. Recept na veľkonočné koláče. O takom niečom som nechcela ani počuť. Chcela som späť len obyčajný život. Ráno si umyť zuby a ísť do práce. Ako tí ľudia, ktorých som deň čo deň videla z okna. Ako sa ponáhľali k zastávke metra a v pekárni si kupovali raňajky. Každé ráno dva také isté rožky. Sypké cesto plnené marmeládou. Každodenná pravidelnosť, na ktorú sa mohli spoľahnúť. Rituály, ktoré tvoria domov. Ako kvasnice, z ktorých sa nafúkne cesto. Alebo ako kocky lega. Bez každodenných úkonov sa život rozpadal na prach. Zvetrával ako pôda, v ktorej nerastú rastliny. Ktorú ľahko odplaví voda z topiaceho sa snehu. Preto som chcela pracovať. Keď to s Jeanom nevyšlo a ja som vypadla z obežnej dráhy. Zišla zo správnej cesty, na ktorú som sa teraz vrátila. Teraz, keď každé ráno pôjdem do práce. Umyjem si zuby a ku káve zjem lekvárový rožok. Budem mať peniaze a odídem od Jeana. Do podnájmu s nájomnou zmluvou na vlastné meno. Tak som si to v to popoludnie predstavovala. Keď mi Kilian dal kostým a prvú várku vstupeniek. Kopu reklamných letákov a program kabaretu. A keď mi vysvetlil, kde je môj rajón. Že o desiatej sa vrátim a za každú vstupenku dostanem províziu. Pravidlá jasné ako zrkadlo. Nespochybniteľné ako semafor. Kilian hovoril, akoby pľul ľad. S tvrdým prízvukom presne ohraničené slová. Ale usmieval sa pritom a spýtal sa, či všetkému rozumiem. Chcela som urobiť dobrý dojem. Mala som strach a o prácu som nechcela prísť. Kankánovú sukňu a korzet som skrútila do igelitového vrecka a obal so vstupenkami som držala v rukách. Keď pred budovou Aneta odbehla do metra a ja som to mala chuť osláviť. Deň, keď sa mi konečne opäť začne dariť. Večer to musím zatelefonovať mame. Kradnúť som naozaj nechcela. V ten prvý deň, keď bolo všetko čisté ako čerstvý sneh. Ako cukrová poleva na narodeninovej torte. Nakoniec to bolo celkom prirodzené. Ako keď dieťa spraví prvé kroky. Alebo keď začnú šedivieť vlasy. Tak obyčajne som sa stala jednou z nich. Nebadane ako strata zraku. Ako keď sčernie striebro. Keď som s nimi šla po prvýkrát. Stačilo zo stanovišťa odísť o hodinu skôr. Vrátiť sa do divadla, kým predstavenie ešte trvalo. Kilian nevynechal ani jediné. V ten prvý večer som zišla do suterénu a postavila sa do dverí divadelnej sály. Na každom schode horeli dva kahany a vo vzduchu bolo cítiť taviaci sa vosk. Plamene modro horeli a na bokoch kahanov sa usádzali sadze. Hostesky v prázdnom foyer ešte neboli. Všetko bolo, ako malo byť. Pri vchode stáli na stolíku podnosy s nápojmi a zvnútra sa ozýval Offenbach. Kilian sedel vpredu na prevrátenej debne z neopracovaného dreva. Na takej, v akej sa v potravinách skladuje ovocie. Na mieste medzi dvoma kalužami červenkastého svetla. Lialo sa po zemi ako blato. Stredom tváre mu opäť prechádzal svetlý lúč. Akoby nosil tmavú masku s bielym svetelným pruhom. Bol cudzí ako všetci ostatní ľudia. Ľudia, od ktorých ma delila priehľadná blana cudzoty. Cudzí ľudia, ktorým sa smelo kradnúť. Nazrela som do sály cez pootvorené dvere. Hľadisko bolo poloprázdne a na javisku tri dievčatá tancovali kankán. Kilian sa na ne sústredene díval a do rytmu búchal dlaňami do stehien. Pospevoval si a pery sa mu hýbali. My sme boli dvaja. Jeden pri dverách dával pozor. Hoci Kilian nikdy neodišiel pred koncom. Z vrecka som vytiahla plastovú kartu. Kartu stáleho zákazníka zo supermarketu Carfour. Pevnú a pružnú ako kovový nástroj. Stačilo vsunúť ju medzi stenu a dvere. Rozhegané dvere Kilianovej kancelárie. Hneď vedľa záchodov, potiahnuté tmavým zodratým plyšom. Plastovou kartou posunúť železný jazýček zámku. Poddajný trojuholník z mäkkého kovu. Po čase mi to trvalo len niekoľko sekúnd. V kancelárii bol cigaretový dym a vôňa papiera. Všade porozkladané kostýmy a zvyšky jedla. Kilian z divadla takmer nevychádzal. Na stenách niekoľko kópií slávnych plagátov z devätnásteho storočia. K stolu to bolo len niekoľko krokov. Niekoľko pohybov, ktoré som onedlho poznala naspamäť. Presných, ako keď sa prebaľuje dieťa. Alebo z medovníkového cesta vykrajujú srdiečka. Stačilo otvoriť vrchnú zásuvku. Niekoľko bankoviek bolo zaťažených obrúseným kusom skla. Nepodarený darček k narodeninám. Dohodli sme sa, že vždy vezmeme len dve. My, ktorí sme tu kradli každý deň. Tak, aby si Kilian nič nevšimol. Dve bankovky z tuhého klzkého papiera. Z peňazí, z ktorých nám po predstavení vyplácal prémie za predané vstupenky. Zhúžvala som ich do dlane a ťažidlo vrátila na svoje miesto. Zavrela zásuvku a za sebou dvere. Obaja sme vyšli hore schodmi a čakali pred divadlom na koniec predstavenia. Keď prišli ostatní a pýtali sa, či všetko dobre dopadlo. Postupne sme sa striedali. Každý deň bola na rade iná dvojica. Takto to s peniazmi nebolo najhoršie. Odkladala som ich do bielej obálky a držala v skrini medzi bielizňou. Aj s Kilianom to bola náhoda. Že sme sa začali schádzať ako dva opustené havrany. Keď sa v jeden večer pokazilo metro a do divadla som prišla posledná. Vrátila som zvyšné vstupenky a Kilian sa spýtal, či mám chvíľu čas. Mal menčestrové nohavice a rozprával, akoby sa mu z úst sypali črepy. Hranaté slová ako rozbitá fľaša od piva. Keď povedal, že vyzerám tak sama. A že on vie, aké je to zo začiatku ťažké. Išli sme vedľa seba a vo vrecku som mala kľúče od Jeanovho bytu. Dva kľúče od bezpečnostného zámku zviazané kúskom hnedého špagátu. Tak, ako mi ich Jean kedysi dávno dal. Keď od nás odchádzal a ja som mala ísť o týždeň za ním. Svietilo aprílové slnko a vlak mal pol hodiny meškanie. Odprevadila som ho na perón a Jean sľúbil, že každý deň zavolá. A potom mi dal tie kľúče. Kľúče od bytu, v ktorom budeme spolu žiť. Už za necelý týždeň a potom naveky. Tak to povedal a dal mi dva kľúče od bezpečnostného zámku. Na byte v pätnástom parížskom obvode zviazané kúskom starého špagátu. Kľúče od bytu, v ktorom som doteraz bývala. Keď Kilian kráčal vedľa mňa a spýtal sa, či si nejdeme vypiť. Lebo on vraj vie, ako tu človek môže byť sám. Tak boli moje dni hrboľaté ako pomarančová kôra. Ráno som odchádzala od Jeana a večery trávila s Kilianom. Ktorého slová boli ostré ako rozbité zrkadlo. V kancelárii, z ktorej som mu hodinu predtým brala peniaze. Delila sa o ne s tými, čo hovorili tou istou rečou. S ktorými nás spoločné spomienky spájali ako glej. Ako plastová fólia, keď priľne na hladkú plochu. Leukoplast, pod ktorým bolí koža. Ako parazit na kôre chorého stromu. Keď som si ráno umyla zuby a ponáhľala sa do práce. (úryvok z pripravovaného románu Zlodeji a svedkovia)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984