Návrat bocianov II.

Prinášame druhú časť úryvkov zo scenára filmu, ktorý mal premiéru dvadsiateho septembra v Bratislave. Jeho pôvodný pracovný názov bol Roaming. Anglické sloveso „to roam“ má okrem významu známeho z mobilnej komunikácie aj ďalšie významy: cestovanie pre zábavu; potulovanie bez konkrétneho cieľa; premiestňovanie v priestore. Réžisérovi Martinovi Repkovi sa istý čas zdalo, že tento výraz najlepšie vystihuje posolstvo filmu. Pre český film ROMing sme sa tohto názvu vzdali. Martin Repka uprednostnil variant pôvodného názvu: Návrat bocianov. Scenár je príbehom súčasných ľudí v širšom stredoeurópskom priestore, kde sa neprejavujú iba vplyvy atlantického a kontinentálneho počasia, ale aj prelínanie rôznych kultúr, životných štýlov a ideológii. Hranice v strednej Európe boli odjakživa pohyblivé: štáty vznikali, zanikali, integrovali sa do väčších celkov a vzápätí zanikali. V pamäti, ich vlastnej, i tej spoločnej, sa rovnako premiestňovali dejiny, či presnejšie rozličné výklady týchto dejín. To všetko dramaticky ovplyvňovalo osudy obyvateľov v nepokojnom srdci Európy. Návrat bocianov je film o našich súčasníkoch, ktorí po dramatických zmenách hľadajú svoje korene, svoju identitu, svoje miesto vo svete. Miro zoznamuje Vandu s okolím. Runina leží pri hranici, cez ktorú prevádzači každý rok prevedú tisíce migrantov z Ukrajiny na Slovensko. Vysvitne, že aj Miro je prevádzač. Jeden z posledných domorodých špecialistov v tomto remesle. Väčšinu hranice už kontroluje medzinárodná mafia prevádzačov. Miro má priateľku, Gitu, ktorá mu pri prevádzaní pomáha. Gite sa Mirove zálety nepáčia. V lese Miro zavedie Vandu k prudkej horskej rieke, ktorá tvorí hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskom. Miro veľkým ďalekohľadom pozoruje okolie. Zrazu podá kuker Vande a rukou ukáže, kam sa má pozerať. Vanda vidí skupinku ľudí prechádzať cez les až k rieke. Na druhý pohľad vidno, že sú to Aziati sprevádzaní mužmi v poľovníckych maskáčoch. Jeden z prevádzačov prejde cez prudkú rieku s lanom v ruke. Lano upevní na kmeň stromu a natiahne ho cez rieku. Muži, ženy aj deti ho nasledujú, prechádzajú cez rieku držiac sa jednou rukou lana. V druhej ruke nesú svoje veci, kufre, ruksaky. Dospelí pomáhajú deťom. Kráčajú náhlivo, akoby sa niečoho báli. Vanda: (šepoce) Pašeráci? Miro pokrúti hlavou. Potom opatrne, jedným okulárom ako periskopom študuje okolie. Medzičasom všetci prebrodili rieku, skupina zmizne v lese. Chlap s ďalekohľadom ešte vždy prezerá okolie. Miro sa stiahne, zasyčí... Miro: Doriti... taká drzosť! Vanda: Pašeráci? Tu? Wau! Zoberie Mirovi ďalekohľad, chce sa pozrieť, ale Miro jej to nedovolí. Obaja sedia tesne pri sebe. Miro: Ďalekohľad majú... infračervený. Vidia cezeň aj v tme. Vanda sa už nič nepýta. Cíti Mirov dych na svojej šiji. Miro opatrne prejde rukou po Vandiných vlasoch. Prstom jej pohladí okraj ucha. Vanda mu položí hlavu na prsia. Cíti sa v bezpečí. Miro je však myšlienkami ďaleko. Hryzie si pery, zdá sa, že ho čosi poriadne nasrdilo. Nad Runinou Keď schádzajú do dediny, je už noc. Svieti iba lampa pred kostolom a niekoľko okienok. Kdesi zabreše pes. Vanda: A kam ich odvedú? Miro: Do nejakej stodoly, alebo maringotky... . Po niekoľkých dňoch ich prevezú na západné Slovensko. A odtiaľ... do Čiech a Nemecka, alebo do Rakúska. Vanda: Keď budem o tom doma rozprávať, nik mi neuverí... Miro: O tomto radšej nikomu nehovor. Dobre? Tu sa točia milióny. Vieš koľko pýtajú za jedného? Tisíc päťsto. Dolárov, alebo euro... A za rok ich prevedú iba tadiaľto... no, najmenej dvadsaťtisíc. Vanda: A čo polícia, pohraničníci... Kde sú? Miro: Mafia tu má všetkých na špagátiku. Skoro všetkých... a nielen pohraničníkov. Kto s nimi netoto, môže ísť kozy pásť. A ostatní? Tvária sa, že o ničom nevedia... Vanda: Aj ty? Miro: Ja...? Vanda: Aj ty pašuješ ľudí? Miro hneď neodpovie. Pozrie na Vandu, zamračí sa, ale vzápätí sa rozhodne pre kontraflaš. Rozhodne sa priznať tým najodzbrojujúcejším spôsobom – priznať pravdu tak, aby vyzerala ako neškodné chvastúnstvo. Miro: Že váhaš! Ja som kráľ prevádzačov. Práve sa vraciaš z môjho koridoru. Vanda sa rozosmeje, rozhodne sa prijať hru. Vanda: (trochu výsmešne) A voľakto sa ti doň nanosil... do tvojho koridoru. Miro: Veď práve... gauneri! Musím si na nich posvietiť. Zrazu stratí náladu. Pred Mirovým domom sa pristavia. Miro: Poď ku mne? Uvidíš ako žijem... Vanda pokrúti hlavou, chce sa ešte na niečo opýtať. Miro však už nechce počúvať nijaké otázky. Sprisahanecky priloží ukazovák na ústa. Vtedy sa z dvora ozve ženský hlas plný sarkazmu: Gita: Čakám už vyše hodiny. To je prekvapko, čo? Nečakal si, že si dnes prídem s tebou zašpásovať. Vanda sa zľakne, chce sa odporúčať. Gita vyjde z dvora. Gita: Čo sa okúňaš? Tváriš sa, ako by som ťa nachytala na hruškách. Dievčatko, takých ako ty, tu už bolo a kde sú? Miro: Drž hubu! Gita: Fíha! Šéfko je nasratý. Vrčí. Ozaj... boli tu Popovičovci. Odkazujú ti, že lastovičky už sedia na vajciach. Vraj ty už budeš vedieť... (Opäť sa obráti na Vandu) Tak veru! Kde sú všetky tie cibébne, trasorítky, holofojtošky? Niet ich. Aj ty odídeš. Budeš mať Runiny plné zuby. Aj tohto chlapa... Ale Gita tu ostane. S ním. Vanda nebola pripravená na takýto frontálny útok. Mirovi je Gitin výstup trápny. Musí si upevniť mužskú dôstojnosť. Pristúpi k zmätenej Vande a pobozká ju na obe líca. Gita je však skúsená harcovníčka. Aj ona podíde k Vande a napodobní Mira. Trochu teatrálne ju vybozkáva. Vanda je zmätená, ale ovládne sa. Vanda: Ja už naozaj musím... Dobrú noc! Miro a Gita hľadia, kým sa nestratí v tme. Gita: (Mirovi) Chutná je, potvora... Stavím sa, že si ju už aspoň raz prefikol. Čo? Nehovor, že nie... No čo už! Neubudlo z teba, aspoň dúfam... Vandin priateľ David sa rozhodne vycestovať za Vandou na Slovensko. Na stanici sa zoznámi s mladým Rómom Karolom. Kým nájde Vandu, prežije s ním dobrodružnú cestu po Slovensku. Stanica Z presklenej haly stanice vidieť Vysoké Tatry. Stanica je plná turistov i domorodých civilov. David sa bezradne poneviera medzi ľuďmi, hľadá informácie. Zobďaleč ho sleduje mladý kučeravý Cigán Karol (24). Karol: Dojč? David si ho premeria, odvráti sa od neho. Karol sa opovržlivo uškrnie a zahundre čosi v svojom cigánsko-nemeckom mixe. Karol: Gadžo... ta lem še nerob, že si gluchy! Ich, turist servis... Kapiruješ? Železničiar sa štýlovo vyvracia do rukáva svojej uniformy, vstane a so zdvihnutou rukou smeruje k toaletám. Okoloidúci si myslia, že ich zdraví a zdravia naspäť. David má toho dosť. Zdvihne sa a bez obzretia odkráča. Pred stanicou David zastane. Karol je na ňom stále nalepený. David: Čo chceš? David prižmúri jedno oko, nasadí svetácky úsmev, potrasie ukazovákom. Potom proti Karolovi otrčí dlaň a poberie sa ďalej. Karol sa však nedá odbiť. Karol: Was Runina? Džura... kapiruješ? Ric republiky. Hír super. Pizza, bingo, diskoteka, šone medchen, fiky-faky... kapito? David: (priateľsky, ale v rytme trochu agresívneho sing-sangu) Mein Freund! Du bist sympatisch, fair, aber langsam gehst mir auf die Nerven, sehr? Hau ab! Karol nerozumie ani slovo, ale Davidova šou mu zaimponuje. Prispôsobí sa rytmu. Ba aj refrén zopakuje. Karol: Okej, dojč, okej... Podá mu ruku. David ju po krátkom váhaní prijme. Karol: Ich Karol... du? David: David... . David sa otočí a odchádza. Má pocit, že sa dobiedzavého Róma zbavil. Idylu vo Viktorovej chalupe naruší príchod bezprizorných migrantov z Tadžikistanu, ktorých prevádzači nechali v lese. Runina. Viktorovo gazdovstvo Nad Runinou krúži osamelý bocian. Ešte vždy čaká. Viktor kosí trávu v dlhom riedkom sade. Vanda je na čerešňovom strome a oberá čerešne. Magda sedí na lavičke pred domom. Z hustého kriačia sa zrazu vynorí strapatá, čudne oblečená žena. Chvíľu váha, cúvne, ale potom pomaly vykročí k Viktorovi. Ten ju zbadá až po chvíli. Prestane kosiť. Žena urobí niekoľko zmätených posunkov, očividne je v trapiech. Obzrie sa a potom chrapľavo, nezreteľne vysloví niekoľko slov: Sahra: Pamagite, dobryje ľjudi... Pamagite. Viktor nepovie nič, položí kosu. Vľúdne na ženu hľadí. Aj Magda a Vanda si už návštevu všimli. Magda: Bože... pozri na tú chuderu. Celá sa trasie. Hrôza, čo s nimi tí gauneri... Obe pomaly stúpajú hore kopcom k Viktorovi. Cudzinku prítomnosť žien posmelí. Sahra: Chleba nemnóžka... ja prašu vas. Chleb. U meňa déti... Tam v lisu. I muž. My uže čerez dva dnja ničevo ne jeli. Pamagite, dóbryje ľjudi... Viktor: Kde sú... deti a muž? Žena sa otočí, kývne rukou. Z kríkov na kraji lesa sa vynoria dve deti, desaťročný chlapec a o dva roky mladšie dievčatko. Za nimi sa vyteperí chudý, vysoký chlap s obviazanou hlavou. Pohybuje sa očividne námahavo. Kríva. Pri chôdzi si pomáha hrubou palicou. Na chrbte má ruksak, v druhej ruke nesie veľký, motúzmi previazaný kufor. Aj deti majú na chrbte ruksačíky. Skupinka sa pri Sahre zastaví. Viktor: Nalejte im mlieka, odkrojte chleba... ja ešte riadok dokosím. Naznačí prišelcom, aby nasledovali ženy. Runina. Viktorov dom. Kuchyňa Návštevníci sedia okolo stola, zahrýzajú si z krajcov, zapíjajú mliekom. Magda sedí s nimi, Vanda stojí pri šparherte. Všetci počúvajú príbeh, ktorý pomaly, rezignovane rozpráva muž. Reza: ... i tak slučilos. Ja mužikam tri tysjači dólar dal... Pravdu gavarju, tri tysjači. Panimájete? Mužiki dalžni byli... (naznačí rukou). Nu, prósto... nas čerez granícu perevestí. V Slovakiju i patóm, drugaja grupa v Avstriju. I ani nas kde-to v lisu ostávili. Skazáli náda ždať... Četyre dnja my ždali, bez chrany, bez déneg... Nu ani nevernulis... vot vsjo. Magda: (prekladá Vande) Zaplatili za nelegálny prechod a oni sa na nich vykašľali... . Reza: ... čerez pjať granic náda mučiťsja čelovjeku, kagda chóčet, nu, vy panimájete, prósto spakojnuju žizň dľa detej. Kde rabóta jesť, i škóla jesť, kde ľjudi neubivajut... Posledné vety už počul aj Viktor. Vanda: Mali by sme to ohlásiť policajtom... Mali by požiadať o azyl. Keď utečenci začujú slovo policajt, strnú. Deti prestanú žuť, žena sa rozplače. Viktor: Hneď by ich odšibovali naspäť, na druhú stranu. Po tom všetkom, čo prežili. Bez peňazí, bez všetkého... Vanda: To nie je naša vec. Prišli legálne? Nie. Majú víza? Majú peniaze? Nemajú. Prekročili hranice Európskej únie. Ja neviem... ja tomu nerozumiem. To nie je zodpovedné... Viktor: Zodpovednosť? (zašomre si)... Za koho, za čo? V takomto svete? Kde strieľajú, kynožia ľudí, nedajú im žiť, priživujú sa na nich, zdierajú ich z kože. Vyháňajú ich z domovov. Kto sa tých pýta na zodpovednosť? Týchto obrali o peniaze a nechali v lese. Keby bola zima, na jar by sme pozbierali ich kosti. Pochovali. Pochovávať je legálne? Kto im má pomôcť, ak nie my? Sahra pochopila, vrhne sa pred Viktora na kolená, chce mu bozkať ruku. Viktor, mrzutý, v rozpakoch, prejde od dverí za vrch stola, sadne si k Magde. Magda: (Vande) Aj my sme boli vyhnanci... vo svete, odkázaní na pomoc cudzích. Teraz pomáhame. Vanda: Tak toto nie je prvý raz? Magda: V zime ich býva viac. Chorí, omrznutí, vyhladnutí, prestrašení... Viktor: Mnohí sa ani neodvážia prísť, zaklopať. Magda: Vanda, ja viem, že to myslíš dobre. Ale teraz dobre počúvaj svoju starú mamu. Niekedy musí rozhodnúť srdce, nie hlava. Vanda mlčí, mraští čelo. Vanda by najradšej konala podľa zákona, ale presvedčí sa, že v týchto končinách platia iné pravidlá hry. Ľudia sa prispôsobujú: nevedomky i aktívne. Rozhodne sa zájsť za Mirom. V Mirovom dome Mirov dom nevyzerá zvonka nijako zvláštne. Je to starý, veľký rodinný dom. Interiérom a zariadením sa však výrazne odlišuje od ostatných dedinských domov. Izby sú moderne zariadené (IKEA nábytky) a vybavené najnovšou technikou (ako počítač, stereo, plazma TV...). Vanda vybehne po schodíkoch, zaklope na dvere, nepočká, vojde do chodby, cez ňu do priestrannej izby. Tam, pred pusteným televízorom, sedí Gita. Oblečená je v župane a vlasy má zabalené do uteráka. Keď Vanda zbadá Gitu, zarazí sa a zostane stáť vo dverách. Gita: Len poď ďalej, Vanda, neokúňaj sa. Mirko hneď príde. Pod sprchou je. Vanda vidí, že Gita pozerá talianske porno z kazety. Situácia je jej nepríjemná, zostane stáť. Gita: Pozri. Ja uschnem... Tak toto nie! Stále to isté. Žiadna fantázia... Však ja by som im ukázala. Nie ako herečka. Na to som už stará. Ako režisér... Do miestnosti vojde Miro, opásaný uterákom. Miro: Vanda...! Vanda: Viktor chce s tebou hovoriť... (zháči sa). Gita: No len to vyklop... predo mnou sa nemusíš ženírovať. Som v obraze. Majú prachy? Vanda: Kto...? Gita: Všetci v tejto diere vedia, že sú u vás... Keď môžeme, pomôžeme... ale nie zadarmo. Preto sa pýtam, či majú peniaze. Vanda prevráti oči, prosebne pozrie na Mira. Miro: V kostole? Vanda: Keď bude večer zvoniť. Vanda sa obráti, odchádza. Na schodoch ešte začuje posledné Gitine slová. Gita: Hlovaški nemajú prachy, ty máš... Nehnevaj sa na mňa... keď im chceš pomôcť, cáluj. Humanisti! Vy pôjdete za nás bručať, keby dačo? Ty a stará mama? Prosím ťa... Miro sa kvôli Vande rozhodne migrantom pomôcť. On sám prevádza iba cez hranicu. K druhej hranici, na opačný koniec Slovenska, preváža ľudí iná partia. Hotel Družba Miro sedí s Popovičovcami, hlavy dohromady, v poloprázdnej kaviarni hotela. Popovičovci sú statní chlapi, žoviálni, sebaistí, ale nie sympatickí. (Otec so synom? Bratia? Ktovie.) Najskôr však patria k skupine prevádzačov, ktorá má v podsvetí takúto firemnú značku. Sergej: Vzali peniaze a nechali ich v lese... Mirko! Čo ti mám? S týmto my nemáme nič. My sme solídna firma. Takto by sme ďaleko nezašli. Možno Handžárik... z toho by to vystalo. Alebo sa nám do revíru zasa voľáki nanosili... z Oravy, alebo z ktorého paroma! Miro: Už aj vy ste nechali ľudí v štichu... Sergej: ... keď po nás išli hekáči... so psami. Ale potom sme ich pekne potichu... Vieš ako? (Prstami naznačí šuchot bankoviek) Máme svojich ľudí. Dvadsaťtisíc za každý azyl... zo svojho. Len o tom nahlas nerozprávame. Všetci naši klienti sú už dávno za vŕškami. Sadko: Króme adnavo... Sergej: (mrzuto) Hej, okrem toho... Predstav si. Tajní ho nasadili medzi klientov... tak sme ho... Sadko rukou naznačí likvidáciu. Miro: Štyria sú... rodičia, dvoje detí. Sám by som ich, ale viete... nemám spojenie na Rakúsko. Sergej: Ešte to by chýbalo. Časy sa zmenili. Si sám, posledný mohykán... amatér. Tak ti to poviem... už nám zavadziaš. Tento kšeft vyžaduje profesionálnu organizáciu. Jasné? No... ale keď budeš sekať dobrotu, vybavíme ti licenciu. Sadko: Ty znáješ, kde bábuška sidit? V Kyjéve... bábuška i kompjúter. Sergej: Ale zadarmo to nebude. Budeš musieť pustiť svoj koridor. Skôr, alebo neskôr... Miro: To nie... ten koridor je môj. Tie lesy patrili môjmu otcovi. Komunisti nám ich znárodnili... Viete, koľko ma to stálo, času, peňazí, kým som vybavil reštitúciu? Majland... Sergej: Dohodneme sa, odkúpime. Za dva milióniky, možno aj tri. Budeš pracovať pre nás. Neboj sa. Dohodneme sa. Budeme sa musieť. Sám si... kapacitu koridoru nevyužívaš. My ho potrebujeme. Klientov máme čoraz viac, prevádzka viazne. Miro: To je váš problém. Sergej: No veď nič, nehorí... Ale pochop. Počúvam, že minister chce všade nasadiť nových ľudí... vybavia ich technikou. Všetkých nekúpime, musíme byť pružnejší. Ten tvoj koridor jednoducho potrebujeme. Vravíš, štyria sú? Dáme ti vedieť... ak bude miesto v aute. Ak nie, majú smolu... Miro: Koľko...? Sergej: Miro, sme kamaráti? Sme! Kamarátom nepomáhame za pe-niaze. Od kamarátov čakáme protislužbu. Z druhej strany nám ohlásili turnus... mimoriadny. Naším koridorom ich nemôžeme... vieš ako? Hekáči nám dali hlášku, že tam budú tri dni kvôli nejakej komisii z EÚ. Mohol by si ich svojim? Miro: Platí. Kedy? Sadko: Útra... pozaútra. Speciaľnyj kurir prijďot... vsjo vovremja uznáješ. Ty v kúrse dela, a...? Miro luskne na čašníka, prstami naznačí ešte jednu rundu. Čašník prinesie vo vysokých pohároch špeciálny koktajl s ľadom. Zdvihnú poháre, neštrngajú. Slamkami sŕkajú z nápoja. Sergej: Aj tí tvoji chcú na západ, čo? Nechcú ostať tu, s nami... na malebnom Slovensku. Iba my sa tu musíme trápiť. Sadko pohŕdavo zavrčí: Sadko: Hlovaški, džadi, džibitki... vse adná svóloč... bľjaď... ! Odpľuje si do prázdneho pohára. Do mesta, kde Miro vyjednával s mafiánmi, dorazí aj David s Karolom. Na reťazovom kolotoči pristihne Vandu v intímnom objatí s Mirom. Zronený chce svoje roztrpčenie zapiť. Mesto. V diskotéke Arizona Na diskotéke je zábava v plnom prúde. Karol sa už zapojil, tancuje, ale nevedno s kým. David, už riadne potrundžený, sedí v bare za pultom, chrbtom k tancujúcim. Dežo nahovára mladú Cigánku, aby vyzvala Davida do tanca. Príde k nemu, zašteboce, z jednej i druhej strany, poťahuje ho za ruku, ale David nereaguje. Barmanka, statná odfarbená blondína, Cigánku odplaší: Barmanka: Neoksiduj! Nevidiš, še bavime! (K Davidovi) Sei nicht so traurig... so ist einmal das Leben. Čo mám povedať ja. Rachla som sa do jedného čirkaša, boh zna, čo to bol... Nemec, či Jugoš... Vraj urobí zo mňa modelku. Máš ho vidieť. Hneď za hranicami mi zobral pas a zavrel do kupleraju. Dodnes neviem poriadne kde... . Každú noc som musela... ficken, vögeln, bummsen, ungewaschte Glieder latschen, alte Trottel vernaschen... Jak si kto zaplacil... A vidíš, nezbláznila som sa. Neubudlo zo mňa. Tu som. Mám podiel na tejto diske, viem po nemecky, budem sa vydávať. Noch ein džony volker? Mannmann...ty dnes nedopadneš dobre... K pultu sa pretisnú traja potetovaní chlapíci s vyholenými hlavami: Dlhý, Zavalitý, Bystrozraký (v špeciálnych tmavých okuliaroch). Objednajú si pivo. Jeden z nich sa pohybom hlavy spýta barmanky. Dlhý: ? Barmanka: Nemčúrik... Zavalitý: Hajl Hitler, kamarát... David otočí hlavu a pozrie na svalnaté predlaktie s vytetovaným hakenkrajcom. Zdvihne oči vyššie a vidí masívnu, ale nie nepriateľskú hlavu na mocnej šiji. Na šiji sa bolengá čudesná, hrubá, železná alebo strieborná retiazka. Aj na tej visí hakenkrajc. David: Go to hell! Zavalitý: Čo povedal? Nejaký je nesvoj... Barmanka: Nabumbaný je. Frajerka mu ušla... Kým ju našiel, už mu ju pirka iny... Dlhý: Čo pije? Nalej mu ešte. Barmanka poslúchne, naleje pohárik, Lebka doň štrngne svojím. Zavalitý: Sieg heil! Športsfrojnd... počuješ? Prosit!!! David sa schúli, preglgne, zavrie oči, ale zreteľne povie: David: Fuck off... Mit Scheissfaschisten stosse ich nicht an... űbersetzt ihm, was ich gesagt hab. Bystrozraký: Čo povedal? Barmanka: Nič také... že toto, že už má dosť. Dlhý jej chrstne whisky do tváre: Klameš... Otočí sa k Davidovi, zdrapí ho za košeľu pod krkom. David zblízka pozerá na mohutnú päsť plnú prsteňov. Dlhý: Čo fašisti... akí fašisti? Čo máš proti fašistom? A čo si ty? Antifašista? Komouš? Všetci ste rovnaká chamraď. Svoloč... Bystrozraký obíde Davida a z druhej strany ho kopne do nohy. Zavalitý pod ním podtrhne barovú stoličku. David sa rozvalí na zemi, pozerá na ozrutné okované bagandže, ktoré ho obstali. Vtedy zasiahne Karol. Smelo sa pustí do Dlhého, poriadny kopanec utŕži aj Zavalitý. Bystrozrakého zloží David jediným perfektným kopom. Strhne sa poriadna bitka. Do mely sa zapoja aj ostatní Cigáni. Barmanka vytáča číslo, volá políciu. Keď prídu policajti, bitka sa už chýli ku koncu. Karol a jeho kamoši už skínov spacifikovali. David sa bráni, chce incident vysvetliť. Policajti sa však nebabrú. Zbalia všetkých. Miro pristane na ponuku mafiánov. Oni prevezú Vandiných Tadžikov na západ Slovenska. Miro prevedie klientov mafiánov z Ukrajiny po vlastnom koridore. Runina. Mirov dom U Mira je bojová porada. Miro, Gita a Vanda sedia okolo stola. Gita: Ty si sa zbláznil. Toľko ľudí... a zadarmo! Vanda: Nie zadarmo... prepravili našich Tadžikov až do Nemecka. Gita: Tvojich Tadžikov... čo ma po nich? Ja do toho nejdem. Miro: Gitka... Gita: Nejdem. Nejdem a basta! Neprehováraj ma! Zvlášť, keď je šťára. Vanda: Tak pôjdem ja... Gita: Ty? Zbláznila si sa...? Ja uschnem. Vanda, toto nie je lunapark. Na čiare ide o život. Povedala som dačo, keď ste boli na hubách, kúpať sa, pirkac? No dobre, raz... Žiarlila som, ale iba päť minút. Ale teraz... Pre mňa, za mňa, choď s ním, keď nemáš rozum... Miro: (pozerá na Vandu) Naozaj by si...? Vanda prikývne. Miro: Tak dobre... neboj sa. Ja po nich pôjdem na druhú stranu, ty budeš strážiť pri brode. Tu je ďalekohľad... infračervený. Keby dačo, dáš mi vedieť... týmto. Vyskúšaj si. Podá jej vysielačku. Miro: Stačí stisnúť tento gombík. Jasné? Vanda prikývne. Miro: Keby sme nechodili, neplaš sa. Poseď hodinku, dve a vráť sa domov. Neboj sa, všetko bude oukej. Daj, ešte vymením baterky. Vanda: Jasné. A čo keď medveď... ? Gita sa rozosmeje. Gita: Ja uschnem... ona sa bojí medveďa. Vzápätí však zvážnie, pristaví sa pri Vande, urobí jej nechtom krížik na čelo. Gita: Daj na seba pozor... Aby si nebanovala. Potom odkráča do svojich komnát. Miro: Stretneme sa hore pri kríži, o ôsmej. Vanda prikývne. Počas akcie zasiahnu pohraničiari. Vandu a migrantov zaistia. Miro stihne zdúchnuť. Rozhodne sa však, že Vande pomôže. Opäť sa obráti na mafiu. Pristane na ich ponuku: oni vyslobodia Vandu z väzenia, on im predá svoj koridor. Mesto. Hotel Družba Popovičovci tentoraz sedia v uzavretom salóniku. Hrajú karty, popíjajú, politizujú, ba riešia aj filozofické otázky. Okrem Sergeja a Sadka sedí za stolom aj Gosudar (70), sivovlasý, zavalitý chlap v červenom saku s motýlikom a Petuch (40), nervózny, rapavý chlap zo zlatými zubami. Petuch: ... nu, mužik takoj, nékagdá palítrukom rabótal, v armiji, kammuníst zakaljónnyj i sejčas diréktor, v bánke. Sprášivajet: Bog jesť? Čudesnyj vaprós, at palítruka, pravda? Gavarjú: Bog znajet, tavárišč direktór. I on: ty ne čéstnyj čelavjek, Viťa, ty agnóstik... ty ničemú ne vériš. Bogu ne vériš, zakónam ne vériš. Kak s takimi kak ty pastrójiť demokratíčeskoje, gráždanskoje óbščestva? Sadko: Ja vas jebu i s vašej demokratiej. Vsjo bylo... i kaviar byl i spútnikov skoľka zachatélos i sejčas bóga iščut svoloči demokratičeskije. Do salóna vstúpi čašník, podíde ku Gosudarovi a čosi mu šepoce do ucha. Gosudar nič nepovie, iba pokýva hlavou. O chvíľu vstúpi do salóna Miro. Miro: Dobrý... Na pozdrav mu nikto neodpovie. Iba Sergej posunie stoličku vedľa seba a naznačí mu, kam si má sadnúť. Miro si sadne, Popovičovci dohrávajú partiu. Hrajú poker. Uprostred stola sa povaľuje hrsť dolárových bankoviek. Sergej a Petuch už spasovali. Gosudar si vypýta ďalšiu kartu, chvíľu váha, či si nevypýtať ešte ďalšiu, ale napokon sa rozhodne neriskovať. Aj Sadko si ešte vypýta kartu a spokojne cmukne. Obaja ukážu karty. Sadko vyhral. Doláre sú jeho, spokojne ich zhŕňa do kešene. Sergej: (Mirovi) Ty si sa teda vyznamenal! Povedal som ti, že amatérom už v tomto džobe odzvonilo. Miro rozhodí rukami, ale nič nepovie. Petuch: Amatér je slabé slovo. Frajerku zobrať na čiaru! A ešte k tomu Nemku! Nechceš si otvoriť cestovnú kanceláriu? Divoký východ pre začiatočníkov... nový adrenalínový šport pre turistov zo západu? Neošívaj, posral si to... Miro: Kvôli nej som prišiel... kvôli tej Nemke. Sadko: (maznavo) Dévuška Vánda v tjurmé, kto jijo spásit? A...? Maladéc... Sergej: A čo tí ostatní? Tí ťa nezaujímajú? Zdupkal si... ako tchor... a my sme ti verili. Miro: Ak ju odtiaľ dostanete... Predám vám koridor. Za päť miliónov... Sergej: (pobavene zahvízda) To je iná reč. Ale cenu si určíme my. S tým dievčaťom budú výdavky... toľko nezarobíš ani za rok. A to hovorím iba o tej pipke. A čo tí ostatní? O tri dni ich vyexpedujú tam, odkiaľ prišli... Znovu ich budeme musieť prevádzať. Ani to nebude zadarmo... Miro: Dobre. Tak koľko dáte? Gosudar: Dva milióny v korunách... Ale dodáš nám všetko... výpisy z katastra, aj s mapami... všetko pekne overené. Potom spíšeme zmluvu, s notárom, tak ako sa patrí... Pekne podpíšeš a bude. Miro: Platí... Tie papiere, to chvíľu potrvá. Ale to dievča... Petuch: (pokrúti hlavou) Ts, ts, ts... láska je strašná... Hľa, ešte nedávno si bol náš Jánošík, karpatský Belmondo a teraz čo si? Handra. Mafiáni sa rozrehocú. Gosudar: Dohodli sme sa. Zajtra ju pustia. My sme seriózna firma. Miro: Ďakujem... Gosudar: Aké ďakujem... ? Obchod je obchod. Miro vstane, ale tentoraz sa s ním nikto nelúči. Nakoniec všetko dobre dopadne. Miro a Vanda sa stretnú. Pred policajnou stanicou Po schodoch policajnej stanice schádza David. V rukách má dokumenty, ktoré mu ukradli. Dole ho už čaká Karol, apo a celý húf Cigánov. Medzi nimi aj tí, ktorých spolu s Davidom zaistila po incidente v diskotéke Arizona polícia. Cigáni ho hneď obklopia. David im ukáže dokumenty. David: Sind gefunden worden. Alle, ausser Kreditkarte... aber die ist blokiert. Cigáni sa potešia. Apo Davida vystíska ako vlastného syna. Karol: Pojdzeš do nas... Dojč, cu uns... Apo nas s tatraplanom odveze, bo moja sajdka v noci dostala nohy. Veľké sklené dvere sa otvoria, vyjde z nich Vanda. Zostupuje dolu schodmi. Skoro odpadne, keď v skupine Cigánov zbadá Davida. Vandu ako prvý identifikuje Karol: Karol: Cimaria, Dojč... Popatri. David neochotne zdvihne hlavu, pozrie na opačnú stranu. Karol ho chytí za uši, hlavu mu skrúti. Karol: Na druhu stranu kukni... Ta to ne tota z kolotoču? Šlepy jak krt... David pár krokov pred sebou vidí Vandu. Napochytre nevie, čo má robiť. Karol sa vynájde: Karol: Slečinko... dakto tu na vas čaka. Nepatri na mne jak glajcha, na frajera svojeho patri... Cigáni sa smejú, po cigánsky trkotajú. Dolu schodmi schádza mladá policajtka v uniforme. Policajtka: Ta čo je, čo je...? Karol: Heppy end, pani kapitaňko... jak v amerikaňskim filmu. Apo: Co gadžo nemuch, pan boh dopomuch... Vanda sa zasmeje, pristúpi k Davidovi, po tvári jej tečú slzy. David je však odmeraný. Jeho rezervovanosť neobmäkčí ani povzbudzovanie Cigánov. Karol: Dojč, marišku tvoju, stojiš jak toten kandelaber... Vysciskaj dzifča, nevudziš jak ce lubi? Vanda pristúpi k Davidovi, objíme ho. David ju nešikovne pobozká kdesi za ucho. Cigáni jasajú, tlieskajú, okolo sa začínajú zhromažďovať zvedavci. Policajtka sa konečne spamätá a zavelí. Policajtka: Rozíďte sa!. Vytiahne píšťalku a zapíska. Mafia Mira zabije. Runina. Pred obchodom Runina je hore nohami. Už dlho sa na ulicu nevyrojili všetci obyvatelia. Všetci sú rozrušení, vystrašení, zhovárajú sa polohlasne, pošepky. Pred obchodom stoja aj Vanda s Davidom. Gita sedí na prahu obchodíka a plače. Oči má červené, podchvíľou si ich hánkami vytiera. Gita: Zabili ťa, Mirko môj... Tie kurvy mafiánske, komunistické, fašistické. Zabili... Jáj, veď som to ja vedela... Jáj, veď som ti ja vravela. Nenaťahuj sa s nimi... Ľudia stoja okolo, nikto slova neprerečie, nikto Gitu nepoteší. Iba Vanda k nej podíde a čupne si k nej. Chlácholí ju, čosi jej šepoce do ucha, ale Gita na ňu pozrie prázdnym pohľadom a lamentuje ďalej. Gita: Mirko môj... zabili mi ťa. Zabili... jáj... David: Kto bol vlastne ten Mirko? Vanda mlčí. Happyend to veru nie je. Navyše Vanda a David si musia všeličo vysvetliť. Nakoniec všetko dobre dopadne. Runina sa teší na svadbu. Magda a Viktor sa zosobášia. David a Vanda sa po babkinej svadbe vracajú domov. Runina. Pašienky nad dedinou Vanda a David kráčajú po nepokosenej lúke nad dedinou. Vysoko nad nimi švitoria škovránky. Obďaleč sa pasie veľké stádo oviec. Zvonce cengajú, podchvíľou sa ozve brechot psov. Z diaľky zabolengá umieračik. Vanda: Viktor zvoní... Mirovi. David: Spala si s ním? Vanda pozrie na Davida, previnilo pokrčí ramenami. David: Nič mi nevysvetľuj. Vanda odtrhne margarétu a otrháva z nej lístky. David pozerá, ako sa jej pohybujú pery. Keď odtrhne posledný, opáči: David: Ľúbi, alebo neľúbi? Vanda: (dôrazne) Ľúbiš ma... David: Aj ty ma ľúbiš? Alebo sa aj ja mám spýtať margaréty? Vanda ho pobozká a stiahne ho do trávy. Vanda: Strašne, strašne ťa ľúbim... U babky, ráno... Ešte nikdy mi s tebou nebolo tak dobre. Umieráčik mĺkne. Zvonkanie ešte chvíľu doznieva, zato škovránky švitoria z celej sily. Vanda vstane, podá Davidovi ruku a zavedie k zrúcaninám folvarku, zarasteného burinou. Vanda: Tu sa Vanda a Miro prvý a poslednýkrát milovali... David: Tu? V tejto burine? Vanda sa zoblečie. Vanda: Aj toto miesto má pamäť. Zarástlo burinou... ako všetko. Mira pochovajú, život ide ďalej Runina. Cintorín. Pohreb Umieračik opäť zvoní nad Runinou. Truhla s Mirom klesá do hrobu. Pri hrobe stojí Gita, slzy jej tečú po lícach. Vedľa nej je farár a dvaja obstarožní miništranti, Hric a Mlynár. Na pohrebe je skoro celá Runina. Počas pohrebu sa vyštverigá k cintorínu aj veľký džíp Cherokee. Z auta vystúpia Popovičovci, za nimi dvaja vyholení svalovci, skíni z diskotéky Arizona. Pomalým krokom, trúchlivo, kráčajú k hrobu a pripoja k ostatným, čo vyprevádzajú Mira na poslednej ceste. Farár pokropí hrob, hodí na truhlu kúsok zeme. Po ňom Gita. Za nimi ďalší. Pri kondolovaní nikto nevie, kto okrem Gity prijíma prejavy sústrasti. Neznámi ľudia vyslovujú sústrasť aj Vande s Davidom, aj Magde s Viktorom. Kondolujú aj Popovičovci. Sergej sa nakloní ku Gite. Sergej: U nás máš dvere otvorené... vybavíme ti licenciu. Gita mu napľuje do tváre. Sergej sa zatvári trúchlivo ako riaditeľ krematória, vytrie si slinu ukazovákom a porúča sa. Ľudia hľadia za popovičovským džípom. Prežehnávajú sa. Farár za nimi urobí kríž. Gita s Vandou sa objímu a chvíľu tak postoja. Gita: Nech mu je zem ľahká. Po týchto slovách umieračik zmĺkne. Na ceste Krajinu celkom opantalo neskoré leto. Bzučí hmyz, spievajú vtáci, poletujú motýle. Červené maky už odkvitli. V priekopách i na medziach dominujú modré nevädze. Pod jabloňami stojacimi pri ceste už ležia opadané jablká. Pod jednou sa zastavia. Je to miesto, kde pred desiatimi týždňami zastalo Vande Mirovo pohrebné auto. Vanda zodvihne zo zeme dve jabĺčka. Jedno podá Davidovi. Obaja sa do nich s chuťou zahryznú. Vtom sa z diaľky ozve zvon runinského kostola. Obzrú sa. Zvonicu už nevidno, ale zvuk zvonov sa nad nimi vznáša, až kým neprídu k autobusovej zastávke susednej dediny. V susednej dedine V dedine sa od Vandinho príchodu veľa nezmenilo. Na tej istej lavičke sedia tie isté staré ženy. Tentoraz sú vľúdnejšie. Stará žena: Na autobus nečekajce... linku zrušili. Nerentovalo še im... Druhá stará žena: Peši sa nám prichodzi ceperic, kec chceme do varošu. Tretia stará žena: A v totej šaľenej televízii hutora, že še mame ľepše jak za komunistov... . Vanda: Veď my nečakáme na autobus. Peši ideme... Prejdeme tadiaľto do Hankovej? Stará žena: To ľem rovno chodzce, po totej poľnej drahe. Ta vas nepusci. Vanda: Ďakujeme... majte sa dobre. Vykročia prašnou cestou pomedzi domy. Prejdú popri spustnutých budovách bývalého družstva. Prejdú do otvorenej krajiny, plnej malých políčok. Na kopci. Na kopci, vysoko nad krajinou, stojí mohutný strom. Pod ním za zastavia. Výhľad je omračujúci. Vanda sa poobzerá, a keď nikoho nevidí, spontánne sa začína zobliekať. Polonahí, v spodnej bielizni, kráčajú krajinou. Na políčkach stoja strašiaky. Pri jednom sa digitálnym aparátom vo vystretej ruke niekoľkokrát vyfotografujú. Potom vykročia ďalej. Vzďaľujú sa. Nestranný pozorovateľ však iba ťažko usúdi, či ich z raja práve vyhnali, alebo sa doň vracajú. Definitívny scenár sa od tejto verzie do istej miery odlišuje.