Sarkozy Všadeprítomný
Takto je to určite podľa predstáv francúzskeho prezidenta Sarkozyho – predminulú sobotu si kritikou európskej monetárnej politiky znepriatelil dvoch najdôležitejších finančných politikov EÚ – šéfa Európskej centrálnej banky Tricheta a predsedu Euroskupiny Junckera. Nasledujúcu nedeľu jeho minister zahraničných vecí Kouchner pripustí prvý raz možnosť vojny s Iránom. A v pondelok, keď sa do Paríža hrnú reakcie z Bruselu i Teheránu, otvorí Sarkozy vo francúzskej metropole najväčšie múzeum architektúry na svete. Prezident, ktorý je v úrade zatiaľ iba štyri mesiace, sa činí hneď na troch úrovniach: stará sa o neistú národnú identitu, snaží sa vytvoriť v Európe konsenzus vo finančnej politike (samozrejme, podľa vlastných predstáv), a pre Francúzsko vybojovať vedúcu úlohu v globálnej politike. A to všetko naraz. „Hyperprezident“ tak pripomína hinduistického boha Višnu so štyrmi rukami. Mnoho kriku pre nič? Je však jeho politika rovnako úspešná, ako hlasná? Pred niekoľkými týždňami si užil od Sarkozyho pedagogickú prednášku nemecký minister financií Steinbrück. Na zasadnutí euroskupiny nastala politicky paradoxná situácia: nemecký minister, nominálne sociálny demokrat, bránil nezávislosť Európskej centrálnej banky, nezávislú menovú politiku a úspornosť v rozpočtových výdavkoch pred zaprisahaným francúzskym konzervatívcom, ktorý chce vidieť všetko v službách zrýchlenia hospodárskeho rastu. Sarkozy žiadal, aby nemecká kancelárka svojho ministra za takúto neochotu verejne pokarhala. Merkelová reagovala skôr chladne, Sarkozy však v tomto prípade nenarazil len na jej neochotu, ale aj na racionalitu politického konsenzu európskych inštitúcií, zosobneného v absolútne necharizmatickom ministrovi financií. Tentoraz bola Merkelová silnejšia ako napoleonovský prezident. Podobne sa vyvíjal aj jeho posledný útok proti Junckerovi a Trichetovi. Tí sa spojili do jednotného frontu proti opakovaným francúzskym snahám o ďalšie zmeny v Pakte stability a rastu či vo fungovaní Európskej centrálnej banky (ECB). Nevídane otvorene do Paríža odkázali, že je najprv potrebné reformovať a šetriť doma. Aj Sarkozyho vyhrážky, že bude zablokované každé ďalšie rozširovanie, a že Turecko nebude nikdy členom Únie, vyznievajú ako bluf. Vykorčuľovať mu z neho a zachrániť si tvár pomohla nemecká kancelárka Merkelová, ktorá prijala jeho ideu „Rady múdrych“, ktorá má premýšľať o budúcnosti Európy. A rokovania môžu pokračovať... Hoci má Berlín a Paríž ešte stále oficiálne dobré vzťahy, ochota pripisovať Sarkozyho hyperaktivitu jeho povahe a dravej snahe uspieť sa vyčerpáva. Nielen Brusel, ale aj Berlín sa pozeral s nevôľou na to, ako Sarkozy na seba a svoju manželku dokázal strhnúť všetky ovácie za oslobodenie bulharských sestričiek – aj keď ich oslobodenie bol nepochybne najmä výsledok dlhoročnej európskej diplomacie – a ešte aj podpísať dohodu o spolupráci v oblasti jadrovej energetiky. Citlivé reakcie na Sarkozyho politiku na východnom brehu Rýna ukazujú, nakoľko sa už dnes politické sféry európskych krajín prekrývajú – paradoxne tým viac, čím nacionalistickejšia je Sarkozyho rétorika. Zahraničnopolitické obraty „Sturm und Drang“ francúzskeho prezidenta vo svetovej politike však nie je možné zachytiť tak ľahko, ako jeho finančno-politické eskapády. V Berlíne vo všeobecnosti privítali jeho uzmierenie so Spojenými štátmi americkými. Sarkozy bez váhania skočil do medzery, ktorú zanechal Blairov odchod z politiky, a ponúkol sa ako verný priateľ USA v Európe. Jeho minister zahraničných vecí cestoval do Iraku, a z Francúzska sa stal možný mediátor dohody na plánovanej konferencii o Blízkom východe. Prisľúbený bol dkonca návrat Paríža do vojenských štruktúr NATO, čo je rozchod s dedičstvom de Gaulla. A potom sa zrazu Francúzsko v otázke Iránu postaví úplne na stranu USA. Od Európanov žiada aby prijali prísnejšie sankcie voči Teheránu – a obišli pritom OSN. Pre Nemcov, ktorí sú hrdí na to, že tvoria s Britmi a Francúzmi trojku EÚ, pomocou ktorej dokázali získať v prvých dvoch kolách rokovaní o sankciách aj podporu Číny a Ruska, je to dvojitá provokácia. Po prvé je to ďalší nekoordinovaný krok. Po druhé, a to je ešte horšie, mieri na problematický bod nemeckej politiky voči Iránu. Nie je azda v snahe vyhnúť sa vojne správne zostriť diplomatický kurz, ako to urobil Sarkozy a Kouchner? Aj v nemeckých zahraničnopolitických kruhoch existujú pochybnosti, či jednomyseľnosť v rámci OSN stojí za to, aby sa pokračovalo v možno neškodných sankciách. Francúzsko teraz tento konsenzus porušilo. Ako ďaleko však siaha jeho proamerikanizmus? Nemenovaný francúzsky diplomat to povedal takto: „Prezident má Ameriku rád, no kvôli Georgovi Bushovi nespácha samovraždu, ako to urobil Tony Blair.“ Neisté signály Bruselskí i berlínski politici sa pýtajú, ako dlho Sarkozy s takýmto dych berúcim tempom vydrží. To isté sa pýtajú aj jeho diplomati. Jeden z nich si posťažoval: „Po štyroch mesiacoch nemáme stále ani poňatia, aká bude normálna pracovná rýchlosť.“ Kto tvrdí, že také niečo pri ňom existuje? Nie je to tak, že sa každý francúzsky prezident chce na začiatku vyčleniť? Chiracove atómové testy v Pacifiku boli čoskoro benevolentne zabudnuté. Lenže dnes žijeme v iných, nebezpečnejších časoch. A tu má tá otázka iný odtieň: či je to všetko len súčasťou „Sarko-show“, alebo signálom zásadnej zmeny vo francúzskej politike. Text bol spracovaný podĽa článku Le Kraftmeier (autor: Jörg Lau) uverejneného v časopise Die Zeit (www.zeit.de)
