Jasle, či štát?
Kirgizský Ústavný súd vyhlásil Ústavu Kirgizska schválenú parlamentom v novembri a decembri 2006 za neplatnú. Na základe tohto nálezu sa krajina riadi podľa Ústavy z roku 2003. To znamená podľa dokumentu „akajevovskej“ doby. Stredná Ázia je plná paradoxov. Ešte v marci 2005, teda keď v Kirgizsku vrcholila „tulipánová“ revolúcia, sľuboval jej vtedajší líder a súčasný prezident Kurmanbek Bakijev ústavnú reformu. Rozbehnuté práce nad novým základným dokumentom štátu, hnané snahou učiniť zadosť revolučným náladám, sa pozastavili, takže opozícia, ale tentoraz už voči K. Bakijevovi, organizovala na jar a jeseň 2006 masové protesty s cieľom dokončenia politických zmien. Neúspešne. Reakcia vládnej moci bola tentoraz pochopiteľná a rozumná. V novembri 2006 schválil kirgizský parlament text novej Ústavy Kirgizska, podľa ktorej sa krajina mení na parlamentnú demokraciu. Lenže už v decembri 2006 sa podarilo stúpencom prezidenta presadiť zmenu a vrátiť mu nebývalé prezidentské kompetencie. V apríli 2007 sa situácia skomplikovala znova. Krajinou sa prehnala vlna opozičných mítingov, lenže v podstate stabilizovaná moc na čele s K. Bakijevom už bola schopná pokusy opozície vedenej expremiérom Félixom Kulovom neutralizovať. Neutralizovala dočasne V septembri 2007 sa dvom poslancom parlamentu, Melisovi Ešimkanovovi a Kabajovi Karabekovovi podarilo dosiahnuť, aby ústavný súd vyhlásil aktuálnu Ústavu Kirgizska za neplatnú. Dôvod? Ústavu vraj nemožno meniť iným spôsobom, než bola prijatá. Pôvodná ústava, z roku 2003 bola prijatá formou priamej demokracie, takže zmeny realizované prostredníctvom parlamentu sú – podľa dnešného Biškeku – neplatné. Bakijev zobral iniciatívu do svojich rúk a vyhlásil referendum o novej ústave. Už 19. septembra 2007 podpísal výnos o jeho uskutočnení 21. októbra 2007. Potom by už všetko malo byť kóšer, aj keď v Strednej Ázii si človek nie je nikdy istý ničím. Výnos sa začína slovami: „Berúc do úvahy nutnosť zavŕšenia ústavnej reformy...“ Existuje teda reálny predpoklad, že Kirgizsko bude mať od prvého dňa roku 2008 novú ústavu. To by znamenalo už tretiu ústavu od roku 1991. Prvá bola prijatá v roku 1993, druhá, platná v súčasnosti, je z roku 2003, k tomu treba pripočítať právne sporné doplnenia a zmeny z rokov1994, 1997, 2001 a 2006. Nová trvalka na obzore V ústave, o ktorej by malo rozhodnúť referendum, sa ráta aj s možným rozpustením Žogorku Keneša. Ak tento návrh prejde, bude osud súčasného parlamentu spečatený. Nový sa bude voliť už podľa nových pravidiel. Spomenutý výnos prezidenta o referende totiž druhoplánovo hovorí aj o novom volebnom kódexe krajiny, ktorý by mal fixovať stredoázijskú volebnú a politickú prax. Podľa naj sa na politickej scéne pravdepodobne skoro objaví nový subjekt, na čele, ktorého bude prezident.(V Kirgizsku pracuje na legálnom základe 96 registrovaných politických strán a hnutí). Príklad z Kazachstanu, alebo inšpirácia z Moskvy, či Astany sú neodolateľné. No a potom sa K. Bakijev môže spokojne pripravovať na prezidentské voľby v roku 2010. Vyzerá to tak, že on a jeho okolie neuvažuje o odchode do politického dôchodku. Preto môže v budúcnosti využiť skutočnosť, že nová ústava znamená aj nové lehoty, takže to znamená to isté, ako by bol vo funkcii po prvý raz. Rovnaká schéma prešla v Kazachstane, Tadžikistane, či Uzbekistane a nikto neprotestoval. Uzbecký prezident, ktorého funkčné obdobie sa de jure skončilo v januári 2007, naďalej prezidentuje a všetko je vraj v poriadku aj podľa EÚ. Prečo by to teda nemalo prejsť Kirgizsku? A všetko to, čo sa v krajine deje, mimoriadne vyhovuje súčasnému prezidentovi. Náhodou? Opozičný poslanec Kubatbek Bajbolov je z takejto ústavne neprehľadnej situácie nešťastný: „Čo nám povie svet? Veď Kirgizsko nie sú detské jasle, Kirgizsko je predsa štát.“ Lenže to, čo sa dnes deje v štáte zvanom Kirgizsko na ústavnom poli, pripomína skôr to prvé. A to druhé sa javí ako fikcia a realita súčasne. Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo
