V úlohe dvorných šašov

Andrej Školkay, mediálny analytik Médiami sa zaoberá už takmer dvadsať rokov. Žurnalistiku vyštudoval na Slovensku, na študijných a vedeckovýskumných pobytoch bol v Británii, USA, Rakúsku a Maďarsku. Učil na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je členom Tlačovej rady Slovenskej republiky, ktorej úlohou je podporovať a chrániť právo verejnosti na pravdivé a overené informácie, dohliadať na dodržiavanie etických zásad v novinárstve i na dodržiavanie slobody tlače (práve Tlačová rada sa nedávno zaoberala aj podnetmi premiéra Roberta Fica). Pravidelne publikuje svoje postrehy z mediálnej oblasti, v poslednom čase najmä na internetovom portáli www.jetotak.sk. S hosťom Slova sa zhovárala Gabriela Rothmayerová Slovenská mediálna scéna mi pripomína scénu anglických komikov Monthy Pyton, keď sa zíde dav a nešťastník, ktorého považujú za mesiáša, sa im snaží vysvetliť, že každý z nich by mal uvažovať vlastným rozumom – že všetci sú samostatní jedinci. A dav zborovo opakuje: „Všetci sme jedinci...“ Odrazu sa v dave „jednotlivcov“ nájde jeden, ktorý zakričí: ja nie som! A dav jedincov sa do neho pustí... – Nemyslím si, že celá mediálna scéna je taká, aj keď pripúšťam, že je v nej veľa uniformity. Je to vždy v ľuďoch, akí sú. Niekto potrebuje byť mainstreamový, plávať v prúde, niekto chce byť nonkonformný, vytŕčať. Ale už len snaha byť iný, neštandardný, tak to je veľmi ťažké, nepohodlné. Ale potrebné. Pre spoločnosť, aj pre vládu. V stredoveku si pestovali na kráľovských dvoroch šašov, ktorí hovorili panovníkom pravdu. Samozrejme, vývoj posúvajú dopredu vždy tí, ktorí sú neštandardní, ktorí pretŕčajú a vidia viac, alebo majú odvahu povedať, čo vidia. To je ako v rozprávke Cisárove nové šaty. Ale opakujem, byť individualitou a stáť si za svojimi názormi je veľmi náročné. Na Slovensku môžete byť individualistom, až keď ste etablovaný. Keď ste ešte veľmi dolu, tak vás môžu zlikvidovať. Zlikvidovať? Kto? – Vaše okolie. Ak ste v politickom alebo akademickom prostredí, tak musíte mať buď finančné zázemie, alebo reputáciu, aby ste si mohli dovoliť byť neštandardní. Alebo ste považovaní za nejakých tichých bláznov, ktorých treba brať na vedomie, lebo oni už iní nebudú. Aj v akademickom prostredí musíte byť začlenení do nejakých skupín. Buď do skupiny nejakých ľavicových trockistov, alebo ste blízki házedees, alebo esdékáú... Ak ste sami, ste vystavení istému riziku a aj normálni ľudia sa začudujú – ty ešte stále nie si zaradený v nejakej skupine? Na akademickej pôde, medzi intelektuálnou elitou? – Ale samozrejme. To mi povedala známa sociologička Oľga Gyárfášová: ty si ešte stále sám, ty nie si zaradený v nejakej skupine? Spoločenskí vedci – a v skupine? – Profesor Schenk asi pred desiatimi rokmi napísal štúdiu, v ktorej popísal, ako fungujú aj v akademickom prostredí uzavreté skupiny pripomínajúce až sekty. Na Slovensku je veľmi silné fungovanie v skupine, a ak vytŕčate, tak sa dostanete do vážnych ťažkostí. Málokto má odvahu stať sa disidentom nie z vlastnej vôle. Sú ľudia, ktorí majú imidž, že sú liberálni a tolerantní, v skutočnosti vystupujú ako tvrdí autokrati potlačujúci iný názor – ako príklad by som mohol uviesť Ivetu Radičovú. Mám s tým vlastnú skúsenosť. Na akademickej pôde sa nevyžaduje osobitosť, inakosť? – Ak sa chcete dostať v hierarchii vyššie, musíte prechádzať cez komisie, všelijaké konkurzy, hodnotenia, a ak príliš vybočujete zo záujmovej či ideologickej oblasti tej komisie, tak jednoducho neprejdete. Prejdú tí, ktorí nikoho neurazia, sú konformní, sú fajn, nikto si ich nevšimne. Možno v takej veľkej krajine ako USA sa to dá. Tam sa asi skryjete, tam si vás, ak ste iní a pretŕčate, nikto nevšimne, ale tu nie. V USA sa aj viac toleruje iný názor. Takže sa veľmi neoplatí byť individualistom a mať iný ako väčšinový názor. Pragmaticky uvažujúci ľudia na to prídu veľmi rýchlo, prispôsobia sa, a potom zostane pár „exotov“ ako taký Edo Chmelár, ktorých už každý toleruje, lebo čo už s ním, on iný nebude, tak si ho postupne až pestujú, aby ukázali svoju „tolerantnosť“... Ale inak je to dosť nebezpečné. Prečo by mali byť novinári iní ako väčšina spoločnosti? V krajine, kde sa cení úspech, treba byť konformný? – Nemyslím, že by sa u nás nejako výrazne, ak vôbec, cenil intelektuálny úspech. Nech je to už akokoľvek, nemáte šancu, keď sú tu zavedené pevné štruktúry, ktoré medzi seba nikoho nepustia a vytvárajú nezdravé prostredie. Poviem vám príklad z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity svätých Cyrila a Metoda v Trnave, kde som pôsobil. Tam robili podvody takmer ako na bežiacom páse, a keď sa človek ozval, tak ho profesionálne zlikvidovali. Aj úplne neznámi ľudia, ktorí v slovenskej žurnalistike nič neurobili, nič neznamenajú, tam učia masmediálnu komunikáciu, dokonca aj marketing, rozdávajú si navzájom tituly a funguje to tam, lebo štát je slabý, zbavil sa zodpovednosti, povedal, regulujte sa sami, a tak sa regulujú sami. Tam aj v širšom vedení fakulty sú ľudia, ktorí boli vedení ako agenti Štátnej bezpečnosti z bývalého režimu. Celkovo tam je asi päť agentov ŠtB. Nikomu to neprekáža. Tak mi povedzte, akých novinárov môžu vychovať ľudia, ktorí ako morálne posolstvo za sebou vlečú svoju eštebácku minulosť? Jeden z nich sa teraz stal dokonca dekanom „Čarnogurského“ novej Fakulty médií BVŠP. „Eštebák“ na čele fakulty spoluzaloženej disidentom. To je tiež paradox, nemyslíte? Tí ľudia boli v minulom režime komunisti alebo agenti, prípadne oboje, lebo to bolo konformné a hodilo sa to. Teraz sú zase konformní s týmto režimom a dávajú študentom vzor, že ak sa nebudú búriť, ale pôjdu vždy s prúdom, tak sa ani im nikdy nič nemôže stať. Títo ľudia rozhodujú o žurnalistickej generácii. Tak čo sa potom čudujeme, aký je stav slovenskej žurnalistiky? Morálny odkaz je: buďte konformní, prípadne tajne udávajte svojich spolupracovníkov totalitnému režimu, a v budúcnosti budete vo vedení, budete riadiť svojich kolegov a učiť ďalšie generácie žurnalistov. Podľa zásad BBC si médium a novinár v ňom pôsobiaci musí nielen samo (sám) o sebe myslieť, že je objektívny a nestranný, ale tak ho musí vidieť a hodnotiť aj verejnosť. „BBC nielenže musí byť objektívna a nestranná, ale všetci musia vidieť, že je objektívna a nestranná.“ Ak by sme takto charakterizovali slovenské médiá, koľké by – podľa vás – bolo možné zaradiť medzi objektívne a nestranné? – Monitorovaniu sa pravidelne venuje slovak press watch (SPW). Analytik Gabriel Šípoš myslím si nestranne a objektívne hodnotí jednotlivé médiá a treba povedať, že sa situácia zlepšuje. Aj z mojich porovnaní mediálnych výstupov môžem konštatovať, že sa veľmi zlepšilo spravodajstvo v súkromnej televízii Markíza, oproti minulosti, keď plnila stranícku úlohu. Rezervy majú televízia a rozhlas verejnej služby, štruktúra ich spravodajstva by mala napĺňať funkciu verejnej služby, nemali by sa podobať súkromným médiám. Nie je pre vás, mediálneho experta, prekvapujúce, že sa tak silno rozchádza mienka mediálna a verejná? Za verejnú považujme výsledky meraní, ktoré ponúkajú sociologické pracoviská. Sociológovia už rok poskytujú údaje, z ktorých vyplýva dvojtretinová väčšina sympatií obyvateľstva vládnym stranám, a žurnalistická mienka, ktorou denne masírujú svojich recipientov, je presne opačná. – Ja by som mediálnu mienku nepreceňoval. Noviny číta asi 40 percent populácie, a v tom je zahrnutý aj bulvár. Treba si tiež uvedomiť, že tradiční voliči súčasných vládnucich strán čítajú menej mienkotvorných denníkov, takže aj ich vplyv na nich bude menší. Ale najpodstatnejšie je, že sa ľudia vo svojich sympatiách z dlhodobého hľadiska nerozhodujú podľa toho, čo im kto píše alebo hovorí, ale podľa vlastnej životnej skúsenosti. Sú podľa vás médiá na Slovensku pluralitné? – Áno, sú pluralitné, veď vychádza napríklad Slovo, aj Týždeň ... To iste, ústava nám zaručuje slobodu, ale mám na mysli hodnotovú pluralitu vo veľkých vydavateľských domoch a mienkotvorných médiách, ktoré majú dostatočné finančné zázemie, aby mohli byť relevantné. Nemožno predsa porovnávať Slovo, ktoré má troch zamestnancov a zopár prispievateľov píšucich zadarmo, s redakciou s dvadsiatimi až sto redaktormi, vybavenú modernou technikou, servisom, honorármi atď. – Mienkotvorné slovenské printové médiá sú skôr liberálne, hoci Slovensko je asi vo svojej podstate konzervatívno–ľavicové, ale to je záležitosť vydavateľa, ako svoje noviny orientuje. Sú novinári nezávislí, presnejšie bez politického názoru? – Svoj politický názor má určite každý, otázka je, ako ho potom vo svojej novinárskej praxi uplatňuje. Poznám novinárov napríklad v Čechách, ktorí deklarujú, že nechodia ani voliť, aby sa nevystavili pokušeniu niekomu straniť. To mi už pripadá trochu nenormálne, človek predsa nemusí poprieť sám seba, ak chce písať objektívne. Nemá nezdravé mediálne prostredie na Slovensku pôvod práve v neexistujúcej skutočnej názorovej pluralite? V Českej republike sú hodnotovo vyhranené aspoň tri printové médiá: Právo, MF Dnes, Lidové noviny. Vo Francúzsku Le Monde a Le Figaro, vo Veľkej Británii The Guardian, The Independent , The Times... Čo titul, to iná cieľová čitateľská skupina. Na Slovensku máme tradične ľavicovo zaradenú Pravdu, ktorá sa však hodnotovo vôbec nelíši od pravicového Sme, a potom bulvár, politicky hodnotovo tiež napravo. Úplne chýba ľavica ľavý stred. – Myslím si, že stranícke noviny v tej podobe, ako vznikali a vyvíjali sa, sú už prekonané. Hodnotová orientácia novín, o ktorých som hovorila, je jasná a čitateľná, ale nie sú to stranícke noviny, ako sme ich poznali z minulého režimu, resp. v ideologických záchvevoch počas vlád Vladimíra Mečiara. Svoju nezávislosť si chránia práve preto, že žijú v citlivom demokratickom prostredí. Ale majú charakter. Noviny, ktoré nemajú charakter, sú bezcharakterné, dalo by sa povedať aforisticky. – Možno Slovensko ešte nedozrelo do toho štádia, aby zastupovalo bohato rozvrstvenú spoločnosť, lebo aj spoločnosť sa ešte len člení. A veľmi často ani nevyužíva to, čo jej ústava a zákony ponúkajú. Veľké možnosti na názorovú pluralitu ponúka napríklad internet. Aké hodnoty podľa pozorovaní mediálneho analytika zdieľa elita slovenskej spoločnosti? – Najprv by sme si museli vyšpecifikovať, ktorá elita, resp. kto je elita. Elita politická, kultúrna a duchovná. – Začnime od tej duchovnej. Slovensko sa deklaruje ako krajina kresťanská, jej duchovná elita však má máločo povedať. Len si zoberme kauzy okolo duchovných predstaviteľov. Nerešpektujú sa ani príležitostné tzv. politické odporúčania predstaviteľov cirkví. Kultúrna obec, spisovatelia, voľakedy svedomie národa, nehrá dnes takmer nijakú rolu. Dávno sú preč časy, keď sa stáli fronty na Literárky, na Kultúrny život. Denník Sme uverejňuje takmer denne glosy vybraných spisovateľov, ale nie sú to nijaké prenikavé postrehy, skôr také povrchné zaznamenávanie bežných javov, ktorým chýba hĺbka. Politická elita je zložená zo zopár idealistov a prevahy ľudí, ktorí idú do politiky, aby si z nej mohli niečo uchmatnúť, berú to ako príležitosť dosiahnuť privátny úspech. Mediálne výstupy všetkých týchto „elít“ nesú znaky ich charakterov. Preberajú občania vzory správania svojich elít? – Do istej miery, a v prípade zmeny s oneskorením. Ak je v spoločnosti dovolené a tolerované kradnúť, tak sa kradne, ak je dovolené a tolerované klamať, tak sa klame. Psychológia pozná príklad, ako sa zachoval človek, na ktorom skúmali vplyv masovej psychózy. Vzorka ľudí sa ocitla v uzavretom priestore, do ktorého sa postupne púšťal dym, aby sa zdalo, že za dverami horí. Vo vzorke skúmaných boli do experimentu zasvätení herci, iba jeden nezasvätený neherec. Herci si dym nevšímali. A ten, ktorý nevedel, o čo ide, chcel najprv začať na dym upozorňovať. Ale keď sa ostatní tvárili, že nič nevidia, stíchol, aby v očiach ostatných sám seba nespochybnil. Hoci pravdu mal on. Skúmate, analyzujete, ako vplýva mediálna mienka na prežívanie ľudí? A opačne, má mediálna mienka vplyv na ich pocity spokojnosť so životom aký žijú? – Ja poznám z psychológie iný príklad, keď zavreli do väzenia dobrovoľníkov a za dozorcov im dali tiež dobrovoľníkov, ale tých najagresívnejších. Zaujímavé bolo sledovať, ako sa potom správali títo dozorcovia – čoraz agresívnejšie. Nemecká výskumníčka spracovala podobnú tému a nazvala tento fenomén špirála mlčania... Je nepochybné, že aj idealistický obraz krásy, prezentovaný v médiách, môže na niektorých ľudí vplývať deprimujúco. Ale ja mám na mysli iné: čo urobí s človekom, keď sa jeho vlastné prežívanie dostane do konfliktu s tým, čo o jeho prežívaní hovoria „elity“... – Nepreceňoval by som masové manipulácie. Ľudia si napokon väčšinou vyberú to, čo sami cítia, nie to, čo im prikazujú, aby cítili. To je normálne. Istou výnimkou je možno kult značkových tovarov a aktuálnych trendov v mladej generácii a spoločenskej „smotánke“. Nezdá sa vám, že slovenská žurnalistika sa správa kampaňovito? Novinári navzájom od seba „odpisujú“, nesnažia sa byť iní, ale byť rovnako „in“. – Tí najlepší určite nie. A máme niekoľko zaujímavých novinárskych osobností, napríklad Marián Leško, Peter Schutz, Dag Daniš. Tí vždy hovoria sami za seba a hľadajú súvislosti. Vyhľadávaný bloger a autor rozhovorov zo sme.sk Karol Sudor povedal: „Moja osobná skúsenosť s novinármi je taká, že sú často veľmi neféroví. Aj preto aktuálne výhrady vládnych politikov voči médiám, že sa niekedy správajú nepatrične a preháňajú, považujem do určitej miery za opodstatnené.“ My obaja sme členmi Tlačovej rady Slovenskej republiky a sledovať výkony printových médií máme v popise práce. – Myslím si, že tlačová rada aj v podmienkach, ktoré jej stanovili zriaďovatelia – teda že naša funkcia je čestná a máme veľmi slabé sankcie – zďaleka nevyčerpala potenciál, s ktorým môže narábať. Podľa mňa by mala zaujímať omnoho razantnejšie stanoviská a zasahovať aj do horúcich tém. Preto som bol rád, keď sa na TR SR obrátila aj vláda Slovenskej republiky. Jednak preto, že aj ja sám považujem podnet o údajnej korupcii slovenských novinárov za zaujímavý, jednak preto, že aj vláda dala najavo, že si uvedomuje význam činnosti rady ako prostriedku novinárskej samoregulácie. Treba podotknúť, že s podnetom preskúmať údajnú korupciu v radoch novinárov ste prišli ešte predtým, ako sa ním zaoberala vláda. Ale treba povedať aj to, že súčasný platný etický kódex nám nedáva vedľa možností, ako problém vyriešiť. Náš výklad znie, že dôležité sú až články novinárov, ktorí mali byť údajne korumpovaní. Ale nezdá sa vám, že debata okolo etiky by mala byť trochu hlbšia? – Podľa mňa išla dobrým smerom. Prinajmenšom vzhľadom na to, že tu sa málokedy o niečom etickom racionálne a dlhšie verejne diskutuje. Všímali sme si iba povrch či opis, nie podstatu problému. – Myslím si, že sme skúmali podstatu problému. Mohli sme skúmať iba to, čo sme mali k dispozícii. Čo vieme: údajne sa nejakí novinári zúčastnili firemného výletu, ale nevieme, aké články z neho publikovali, nikto nám ich nedal na posúdenie, my sme nijaké nenašli. Upozornili sme, akého prehrešku voči novinárskej etike by sa novinár prípadne dopustil, ak bol bezdôvodne porušil až tri články platného kódexu. Ale nemáme ako zistiť, či sa tak naozaj stalo, lebo nemáme články z novín. Zaujali sme stanovisko na základe nášho poznania. Ale som rád, že sme to skúmali a že sme nezaujali pozíciu „mŕtveho chrobáka“. Lebo to je na Slovensku bežné – nevytŕčať a radšej sa alibisticky schovávať. Ja som za to, aby sa veci skúmali a aby sa k nim zaujímalo stanovisko, aby sa nezametali pod koberec. Platný kódex pomerne presne hodnotí „výrobok“, teda publikovaný článok. Ale nehovorí nič o tom, ako sa má zachovať novinár, keď sú mu ponúkané prezenty – v podobe pozvania na večeru, pozvania na výlet, vecného daru a podobne. Podpredseda Slovenského syndikátu novinárov a bývalý veľvyslanec vo Fínsku Peter Kerlik hovorí, že fínsky novinár nesmie prijať ani pozvanie na sódu, naopak, ak sa stretne s partnerom na rozhovor v reštaurácii, celú útratu platí novinár zo svojho... – Rozličné krajiny riešia tieto veci v kódexe rozlične. Samozrejme, ak to (odborná) verejnosť pociťuje ako problém, má sa ozvať a novinári na svojom sneme môžu kódex upraviť podľa aktuálnych potrieb. Pokusy o korupciu majú rozličnú podobu. Samozrejme, že nejde o nejaké lyžovačky a dobré jedlá – najdôležitejšie sú nadviazané kontakty, cez ktoré sa potom do novín dostávajú informácie. A Tlačová rada Slovenskej republiky má strážiť právo verejnosti na pravdivé, objektívne a odborne fundované informácie. My sme tu predovšetkým pre verejnosť, aj keď máme dohliadať aj na práva novinárov dostať sa slobodne k zdrojom informácií. Pokusy o jednosmerné ovplyvňovanie verejnej mienky sú podľa mňa alarmujúce. – Treba povedať, že sa o isté ovplyvňovanie, nazvime to trebárs aj korupcia, usilujú všetci, ktorí chcú mať na verejnosť vplyv. Tak súkromné osoby, ako aj rôzne firmy, ale aj politici. Usilujú sa získať si novinárov a robia to najrozličnejšími spôsobmi, od lyžovačiek, pozvaní na predvádzanie áut, tematickými zájazdmi, alebo pozvaním na pracovné raňajky. Nemal by toto etický kódex riešiť razantnejšie? – To je otázka pre samých novinárov, a vydavateľov, či chcú byť upodozrievaní, že sa dajú manipulovať. Samozrejme, nie každý, kto pôjde niekam na výlet, bude písať v prospech toho, kto ho pozval. Ale to podozrenie tu vždy bude, preto by bolo dobré, aby sa to riešilo aj prísnejšie. Tak, ako si to mnohé redakčné kolektívy upravili vo vlastných redakčných kódexoch. Nepodľahli mnohí slovenskí novinári falošnej kolegialite a aj v prípade, kde by sa žiadalo morálne odsúdenie etických lapsusov volia radšej čudnú solidaritu? – Negeneralizoval by som to, sú aj takí, aj takí. Ale to nie je iba situácia na Slovensku, veď občas prepuknú aféry aj v starých demokratických krajinách. Naposledy sa diskutovalo o prípade redaktorky S. Kušnírovej, ktorá havarovala opitá, a niektoré bulvárne médiá ju dosť jednoznačne odsúdili, kým napríklad niektorí novinári zo serióznejšej tlače boli zhovievavejší. Čo by bolo pre fínskeho alebo britského novinára diskreditáciou, na Slovensku je iba neštandardnou banalitou. Na takéto prešľapy by mala reagovať etická rada a médiá by mali pociťovať jej vyjadrenia ako pre seba zahanbujúce. Kompetencie rady sú však veľmi limitované – dokonca ani rozhodnutie, ktoré sa týka konkrétneho média, nemusí dotknuté médium na svojich stránkach uverejniť... Nezdá sa vám, že tlačová rada plní funkciu iba takého stromčeka oleandra? – Opäť nejde o problém typický len pre Slovensko. Kľúčom k postupnej akceptácii a publikovaniu rozhodnutí rady sú spravodlivé, teda dobre premyslené, a relatívne rýchle rozhodnutia, spolu s otvoreným a jasne odôvodneným vyjadrovaním stanovísk na kontroverzné témy týkajúcich sa etiky a profesionality médií, ako aj slobodného prístupu k informáciám. Podľa hovorkyne premiéra, ale aj podľa redaktora Sme nemá TR autoritu... – Do istej miery je to pravda. Ale sú tu tri súvisiace nezodpovedané otázky. Po prvé, kto je dnes na Slovensku autoritou? Po druhé, rozumeli by tieto prípadné autority otázkam žurnalistickej etiky? Po tretie, boli by tieto rozhodnutia autorít následne viac rešpektované v žurnalistickej komunite, ako je to v súčasnosti? Nemyslím si, že by kritici vedeli dať jasné a vecné odpovede na tieto konkrétne otázky. Rozhodovanie o etických otázkach väčšinou vôbec nie je také jednoduché, ako si nezainteresovaný môže myslieť. Má slovenská verejnosť dosť informácií o podstatných otázkach, ktoré ovplyvnia jej život? Sú reklamné akcie na podporu nejakých politických rozhodnutí objektívnou informáciou? Nemali by médiá verejnej služby prinášať aj alternatívne pohľady? – Verejnosť väčšinou nemá dosť informácií o množstve podstatných otázok, ani dosť času na ich štúdium, preto istou alternatívou sú odporúčania expertov a existencia zastupiteľskej demokracie ako formy vlády. Politické reklamné akcie sú už vo svojej podstate neobjektívne, ale treba si uvedomiť, že politické rozhodnutia sú založené na ideológiách, teda na hodnotách, a nie v prvom rade na odborných analýzach. Médiá verejnej služby prinášajú alternatívne pohľady, ale určite by som privítal viac možností alternatívnych pohľadov – napríklad zatiaľ nebola nahradená relácia Pod lampou a tiež nemáme reláciu, kde by napríklad renomovaní novinári diskutovali o aktuálnych spoločenských výzvach. Pred zavedením nového dôchodkového systému si bývalá vláda vzala pôžičku od Svetovej banky na reklamnú kampaň o novej podobe dôchodkového zabezpečenia. Tú pôžičku splatia všetci, aj tí, ktorí by azda o novom spôsobe dôchodkov zapochybovali. Ako je možné, že verejnosť nemá zabezpečené informácie o tom, ako dopadla reforma v Čile, kde práve do dôchodkového veku prichádzajú jej prvé obete a z nich 40 percent si na dôchodky nenašetrilo? Nie je to téma pre etickú radu – teda upozorniť, že slovenské médiá neinformujú objektívne, odborne fundovane a pravdivo? – Predchádzajúca vláda prijala množstvo dôležitých reforiem, a je prirodzené, že nie všetky budú úplne úspešné. Nemám dostatok informácií o výsledkoch čílskej reformy, a preto by som si k tejto otázke netrúfal zaujať jednoznačné stanovisko. Podobne by asi postupovala aj tlačová rada. Samozrejme, ak sú výsledky čílskej dôchodkovej reformy také, ako uvádzate, je to výzva pre všetky médiá, aby o týchto skutočnostiach čo najskôr informovali. Prípadne tak môže spraviť súčasná vláda. Väčšina občanov ocení pravdivé fakty na úkor demagógie a ničím nepodložených tvrdení. Tlačová rada nemá aparát na to, aby sledovala trendy a prípadné manipulácie, nemá pravidelný monitoring a už vôbec nie odborné posudky z akademickej obce. Rada funguje na báze dobrovoľnosti, členstvo v rade je čestná funkcia – ale to asi nie je ten podstatný moment. Nemala by byť profesionálna práve v napojení na odborné pracoviská, ktoré by posúdili, či je verejnosť naozaj informovaná objektívne, odborne a pravdivo? Veď viditeľné klamstvo odhalí každý, ale prefíkanú manipuláciu už nie. Nemala by byť aj toto úloha etickej rady? – Určite áno. O to smutnejšie je, že musím konštatovať, že tlačová rada tento rok požiadala dvoch renomovaných profesorov filozofie o zaujatie odborného stanoviska k zaujímavému a súčasne dôležitému etickému problému, a nielenže neprišiel nijaký posudok, ale ani len odpoveď. To považujem za nepochopiteľné. Napriek tomu si myslím, že ak tlačová rada bude pracovať intenzívnejšie a na základe mimoriadne dobre vyargumentovaných stanovísk, začne byť rešpektovaná. Akú inú prijateľnú alternatívu môžeme mať v oblasti samoregulácie printových médií? Ak sú výhrady k samotným členom – nech sa prihlásia kompetentnejší, ak takí sú, nech redakcie navrhnú mená odborníkov, ak ich poznajú – nemáme problém odovzdať občas skutočne ťažké morálne rozhodovanie iným. Uvítame aj záujem rôznych analytikov a odborníkov z univerzít o externú dobrovoľnú spoluprácu.