Reklama
Reklama

Pokus o rehabilitáciu totalitnej histórie

Zlodej Vladimír Palko kričal minulý týždeň v parlamente, aby chytili zlodeja Pavla Pašku. Šéfa Národnej rady obvinil z oživovania totalitných symbolov a jeho vyjadrenia označil za „hanebné a neakceptovateľné“.
Počet zobrazení: 917
4_CB-m.jpg

Zlodej Vladimír Palko kričal minulý týždeň v parlamente, aby chytili zlodeja Pavla Pašku. Šéfa Národnej rady obvinil z oživovania totalitných symbolov a jeho vyjadrenia označil za „hanebné a neakceptovateľné“. Tento útok súvisel so spomienkou na Vlada Clementisa. Poslanec za KDH pritom „zabudol“, že jeho vlastná strana presadzovala zákonnú oslavu človekaa, ktorý prispel k totalite na Slovensku oveľa výraznejšie. Kresťanskí demokrati sa nedávno bizarne sporili s národniarmi o „lex Hlinka“. SNS totiž chcela, aby sa poškodzovanie dobrého mena Andreja Hlinku stalo dokonca trestným činom. Práve toto predstavuje „neakceptovateľnú“ revíziu slovenskej národnej histórie. Niet pochýb, že tento návrh bol v príkrom rozpore s demokratickou tradíciou, na ktorej je budovaná naša súčasná štátnosť. Odhliadnime od faktu, že vynucovať úctu k osobnostiam zákonom samo o sebe nemá nič spoločné so slobodou a demokraciou. Takýto zákon však svedčí aj o tom, aké tradície chce tá-ktorá politická garnitúra rozvíjať. Z tohto hľadiska Vladimír Palko nechtiac upozornil na dve rozdielne tendencie. Na jednej stavia KDH, a je to tradícia, ktorú stelesňuje Andrej Hlinka. Na druhej stavajú sociálni demokrati, a je stelesnená Vladom Clementisom. Potiaľ by bolo všetko v poriadku. Problém je v tom, že KDH chce tú svoju stranícku tradíciu vnútiť legislatívne celému národu, ale Smer ju pestuje ako súčasť svojej politickej komunikácie. Zároveň KDH upiera Smeru dokonca aj toto právo, označujúc Clementisa za „strojcu komunistického režimu“. A to už je poriadne silná káva. Dobové dokumenty jasne dokazujú, že historická pravda je práve opačná. Ak niekoho možno označiť za strojcu totalitného režimu – i keď nie jeho predstaviteľa – tak to je práve Andrej Hlinka. Vlado Clementis nielenže nebol strojcom komunistického režimu, on bol jeho známou obeťou. A existuje dosť faktov z jeho politického života, ktoré dokazujú, že ho za demokrata považovali aj jeho politickí oponenti. Clementisa uznávali i oponenti Svoje humanistické postoje a hlboké demokratické cítenie prejavil Vladimír Clementis napríklad v predvečer druhej svetovej vojny, keď odsúdil pakt o neútočení medzi ZSSR a Hitlerovým Nemeckom. Nezabránil mu ani fakt, že ho zato vylúčili z komunistickej strany. Bol komunista a bral to ako krivdu, ale komunizmus si nikdy nepredstavoval ako totalitnú vládu a už vôbec nie ako nástroj moci za každú cenu a bez princípov. A jedným z princípov, z ktorých nikdy neustúpil, bol aj zásadný protinacistický postoj. Obraz humanistu, ktorý si ctí demokratické princípy si navyše Vlado Clementis nevytváral o sebe cielene a sám. Vytvárali ho ľudia čo aj z opačného ideologického brehu. Aj preto ho napríklad v Paríži na protinacistickej manifestácii demonštratívne objal Džawaharlál Nehrú a dokonca spolu s ním cestoval do Bratislavy. Preto sa s ním kamarátili zakladatelia Osvobozeného divadla. Jan Werich mu ponúkal, že môže uňho kedykoľvek prespať, a keď prišiel do Prahy, vždy mal pripravené lístky na predstavenie. Napokon, krátko predtým, ako Clementisa zatkli, ho tlač počas jeho návštevy v USA varovala a ponúkli mu tam azyl. Nie náhodou práve Clementisa vybrali za štátneho tajomníka v rezorte, ktorý viedol Jan Masaryk. Nie náhodou si tí dvaja, hoci mali rozdielne povahy, boli aj ľudsky takí blízki. Veď práve všetky tieto fakty o Clementisovi boli príčinou, prečo ho skutoční „strojcovia“ komunistickej totality poslali na šibenicu. Hlinka proti demokracii Oproti tomu sa nám núka obraz netolerantného, totalitárneho „otca národa“, ktorý reprezentoval iba jednu jeho časť, tú, ktorá vyhovovala jeho ideologickým požiadavkám. Áno, Andrej Hlinka bojoval za práva Slovákov, trpel za tento boj aj vo väzení, aj násilnými preloženiami a umlčiavaním zo strany uhorských úradov. Ale mal pritom vždy na mysli výlučne slovenských katolíkov, boj za „národ“ chápal ako boj za „katolícke Slovensko“. Ak si ho za to chcú uctievať katolíci, nech sa páči. Ale nekatolíkom Hlinka upieral právo na existenciu, prečo by ho teda mali za svojho „otca“ považovať aj oni? Politická strana, ktorú si A. Hlinka sám založil bola súčasťou európskeho prúdu, ktorí bol primárne zameraný proti demokratickým režimom. Aj HSĽS bola vybudovaná na tzv. vodcovskom princípe. Jej vnútorný život sa neriadil demokratickými zásadami, ako v iných politických stranách. Paradoxne ešte aj komunistická strana bola dlho oveľa demokratickejšia než HSĽS. „Vodca rozhodoval v HSĽS sám, bez hlasovania,“ upozorňuje vysokoškolský učiteľ Eduard Chmelár. „Rozhodoval nielen o straníckych otázkach, ale v prípade potreby napríklad aj o tom, ktoré články budú a nebudú uverejňované v ľudáckej tlači (šéfredaktor Slováka mu bol plne podriadený), čo najmä v prvých rokoch republiky osobne kontroloval. Každá akcia ľudákov sa musela uskutočniť s jeho požehnaním.“ Vzorom mu boli diktátori Nečudo, že politickými vzormi Andreja Hlinku neboli demokratickí politici vtedajšej doby, ale naopak tí, ktorí uskutočnili násilné prevraty, krvavo potlačovali svojich odporcov, zatvárali ich na dlhé roky za mreže iba pre názory a likvidovali demokratické politické systémy. „Obdivoval najmä Mussoliniho režim a kládol ho za vzor svojim členom,“ uvádza E. Chmelár. „Tvrdil, že zachránil Taliansko pred záhubou a má potenciál zachrániť aj ostatné štáty Európy s podobnými problémami. Jeho politika vraj prináša poriadok, pokoj a blahobyt. (Slovák, 8. decembra 1926). V januári 1923 založil Hlinka na návrh Tuku Rodobranu – polovojenskú fašistickú organizáciu. Jej členovia nosili podľa vzoru talianskych fašistov čierne košele.” Eduard Chmelár zdôrazňuje, že ďalším Hlinkovým vzorom bol portugalský diktátor Salazar: „Hlinka obdivoval najmä to, že spoločenská moc sa v tejto krajine dostala do rúk katolíckej cirkvi a Tisov režim sa tomuto druhu pravicovej diktatúry aj najviac podobal. Bol k demokracii mimoriadne kritický. Politické strany podľa neho iba roztriešťovali národ a jeho jednotu môže zabezpečiť len obmedzenie parlamentnej demokracie. Podporoval vojenský prevrat v Poľsku i generála Franca v Španielsku, Mussoliniho považoval za jedného z najvynikajúcejších štátnikov Európy.“ Hlinkovo vyjadrenie, že sa cíti byť slovenským Hitlerom a urobí na Slovensku taký poriadok, aký urobil Hitler v Nemecku, niektorí historici spochybňujú. Je pravda, že ho uvádzajú iba Slovenské zvesti, ktoré mali ľavicovú orientáciu. No nedochoval sa dôkaz, že by toto tvrdenie niekto vyvracal, ani len ľudácka tlač. A na verejnom zhromaždení v Piešťanoch 20. septembra 1936 Hlinka dodal: „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore, hoci aj s Hitlerom!“ Ideologická demagógia Palkov stranícky kolega Pavol Minárik tieto fakty nielenže nespochybňuje, ale napriek nim sa hrdo k Hlinkovi hlási. „Mňa tento výrok neprekvapuje, je predsa známejšie jeho, podľa mňa ešte silnejšie, vyjadrenie: Nikdy si neoddýchnem, kým z červeného Slovenska neurobím Slovensko biele,“ reagoval pre denník Plus 1 deň. Čo mal teda znamenať minulotýždňový útok Vladimíra Palka a Márie Sabolovej proti V. Clementisovi? Nie je to prejav humanizmu, ako sa to usiloval vysvetliť bývalý minister vnútra. Je to iba prízemný ideologický boj. Ak Palko vyčíta Paškovi, že jeho „humanizmus je založený na tom, že vy rehabilitujete strojcov komunistického režimu,“ tak nielen prekrúca historickú skutočnosť. Snaží sa najmä úsilie odpútať pozornosť od hanebného a neakceptovateľného faktu, že Palkov humanizmus je založený na rehabilitácii totalitárnych, antidemokratických a autoritárskych tradícií. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama