Čelom vzad je hlavou proti múru
O práve prebiehajúcej kontroverznej kampani za právo na život pri príležitosti 50. výročia legalizácie interrupcií na Slovensku už bolo toho popísané dosť. Reakcie boli prevažne negatívne, určite aj vzhľadom na radikálne zvolenú obrazovú formu kampane. Upusťme od emocionálneho a jednostranne moralizujúceho slovníka predstaviteľov a predstaviteliek kampane, ktorým opisujú súčasný stav a verejnú mienku ako zlú a nemravnú a podľa ktorého na Slovensku aj v súčasnosti „každý piaty splodený človek zomiera násilnou smrťou ešte pred narodením“. Skúsme sa na interrupcie pozrieť ako na spoločenský problém, ktorý možno prakticky riešiť aj inak ako obmedzovaním alebo úplným zrušením interrupčného zákona. Interrupcie sa na Slovensku nezačali robiť až po zavedení Zákona o umelom prerušení tehotenstva v roku 1957, ani sa po jeho úplnom zrušení robiť neprestali. Prestali sa len oficiálne štatisticky vykazovať. A aj v krajinách, kde sú interrupcie zakázané alebo výrazne obmedzené, mnoho žien, ktoré sa zákroku nemôžu podrobiť zákonne, riskuje a podstupuje nebezpečné, nie vždy odborne vykonávané zákroky, ktoré môžu vážne ohrozovať ich zdravie alebo životy (čo je v oficiálnych štatistikách zrejmé z nárastu úmrtnosti žien na následky tehotenstva). Častou praxou je aj tzv. potratová turistika žien do okolitých krajín, ktoré interrupciu umožňujú. Sprístupniť interrupcie legálne, a tým umožniť, aby sa vykonávali na patričnej odbornej úrovni, možno chápať aj ako hlavný prostriedok znižovania negatívnych zdravotných dôsledkov nelegálnych interrupcií. Reálny život je omnoho rôznorodejší a komplikovanejší ako jasné morálne predstavy odporcov a odporkýň interrupcií. Nie každá/každý, kto sa rozhodne pre sexuálny vzťah, tak robí so želaním stať sa rodičom. Ba každý si ani nemusí úplne uvedomovať všetky možné dôsledky takéhoto počínania. Nie každá/každý je tiež plne a objektívne informovaná či informovaný o prostriedkoch prevencie tehotenstva alebo sexuálnych ochorení. Sexuálna abstinencia alebo jeden monogamný vzťah na celý život – riešenia ponúkané stranou pro-life – sa v reálnom živote nedosahujú ľahko. Pre mnohých ľudí navyše ani nie sú rovnocennou alternatívou povedzme o niečo bežnejších foriem sexuálneho života (vystriedania viacerých sexuálnych partnerov či partneriek pri hľadaní toho pravého). Úplne popritom vynechávam závažnú problematiku existencie sexuálneho násilia a jeho dôsledkov. Interrupcie rozhodne nie sú metódou plánovania rodičovstva. Ich dramaticky vysoký počet do konca osemdesiatych rokov jasne signalizuje, že pri nedostatočnej dostupnosti a informovanosti o antikoncepčných prostriedkoch, sa u nás široko prijímali ako jedna z foriem antikoncepcie. Potvrdzuje to aj rýchly pokles interrupcií po roku 1989 (pomer počtu interrupcií na 100 pôrodov bol v roku takmer 60, dnes je to 22, zdroj: Spoločnosť pre plánované rodičovstvo). Prienik zahraničných farmaceutických spoločností na slovenský trh, lepšia prístupnosť k informáciám, ale aj osvetová činnosť zainteresovaných mimovládnych organizácií totiž pomohli zvýšiť počet užívateliek hormonálnej antikoncepcie z vtedajších dvoch percent na takmer desaťnásobok v súčasnosti. Pozitívny vplyv rozšírenia antikoncepcie na pokles interrupcií opatrne priznávajú aj predstavitelia/ky kampane za právo na život na svojej stránke, ale jedným dychom zavádzajúco dodávajú, že hormonálna antikoncepcia má aj tak abortívny (potratový) účinok. Vydávať démonizujúce informácie o antikoncepcii za vedecké fakty mi pripadá rovnako pokrytecké a klamlivé, ako tvrdiť, že spomínaná kampaň nechce útočiť na ženy, ktoré v minulosti podstúpili interrupciu. Ako inak chce pôsobiť sugestívna fotografia zničeného jedenásťtýždňového plodu v ruke chirurga, ak nie aspoň dodatočne traumatizovať a viktimizovať všetky ženy, ktoré „toto“ dovolili urobiť svojim ešte nenarodeným deťom? Žiadna žena nejde na interrupciu zo zábavy, nie je to akt frivolnosti ani sebectva. Neľahké rozhodovanie o (ne)rodičovstve môže byť podmienené zložitou životnou alebo sociálnou situáciou, rodinnými podmienkami, absenciou partnera, vekom, zdravotným stavom atď. Paradoxne na Slovensku najčastejšie žiadajú o interrupciu vydaté ženy s dvoma deťmi, ktoré tak zrejme robia zo zodpovednosti k svojej rodine a jej ekonomickým možnostiam. Netreba ich za to zbytočne trestať vynášaním moralizujúcich súdov a ukazovaním „autentických“ potratových materiálov. Slovensko po roku 1989 nastúpilo na dobrú cestu smerom k plánovanému a zodpovednému rodičovstvu. Dnes má napriek relatívne liberálnemu zákonu o interrupciách v rámci Európy jednu z najnižších mier potratovosti. Jej ďalšie znižovanie je podmienené pokračujúcim rozširovaním objektívnej, predsudkami nezaťaženej sexuálnej výchovy, pravdivým informovaním o všetkých dostupných formách antikoncepcie, podporovaním zodpovedného sexuálneho správania. V neposlednom rade aj dostupnými službami reprodukčného zdravia. Nech sa problém rieši odstraňovaním jeho príčin – a nie tým, že sa bude popierať. Autorka je sociologička
