Reklama
Reklama

Dôchodky: marketing SDKÚ

SDKÚ v pondelok odštartovala ďalší diel boja proti reforme dôchodkového systému. Zdanlivo. V skutočnosti sa rozhodla definitívne odhodiť akékoľvek škrupule a kopírovať opozičné pôsobenie Smeru v minulom volebnom období.
Počet zobrazení: 1338
3_CB-m.jpg

SDKÚ v pondelok odštartovala ďalší diel boja proti reforme dôchodkového systému. Zdanlivo. V skutočnosti sa rozhodla definitívne odhodiť akékoľvek škrupule a kopírovať opozičné pôsobenie Smeru v minulom volebnom období. Pravicoví lídri vyrazili „do ulíc“, „medzi ľudí“ a pridávajú k tomu čoraz populistickejší jazyk. Zúfalo sa tak pokúšajú zmeniť vývoj svojich volebných preferencií, lenže v zúfalosti robí človek dobré rozhodnutia len málokedy. Preto ani tento pokus nebude úspešný. Boj o podobu dôchodkového systému je iba jedna, v tomto prípade takmer nepodstatná strana mince. Podstatná je len ako téma, ako zámienka na komunikačnú aktivitu. SDKÚ sa však púšťa na tenký ľad a zúfalosť pravice potvrdzuje postoj SMK a KDH. Ekonomické problémy terajšieho systému Táto analýza sa nebude venovať samotnej podstate „dôchodkového“ sporu, keďže oň v prípade petície naozaj nejde, aspoň nie v prvom rade. Iba stručne si pripomeňme, že terajší model je neudržateľný najmä preto, lebo nerieši hlavné ekonomické (finančné) ťažkosti dôchodkového systému. Hrozivý dôkaz priniesol samotný Mikuláš Dzurinda. Ak je pravda, že za tri roky si v tzv. druhom pilieri našetrili ľudia v priemere len 28-tisíc korún, tak mesačne to vychádza na necelých 800 korún!!! Preboha, to je čo za dôchodok, pričom nie je jasné, či ide už o „čisté“ peniaze, alebo vložené, z ktorých navyše treba odrátať poplatky? Navyše, ak je toto priemerný údaj, tak je jasné (podľa krivky rozloženia príjmových skupín v spoločnosti), že asi dve tretiny sporiteľov musia byť pod priemerom (možno to v tomto prípade bude trochu menej, ak pripustíme, že medzi sporiteľmi nie sú ľudia s najnižšími príjmami, resp. bez príjmov). V takom prípade kapitalizačný pilier vytvára rozsiahlu skupinu ľudí, ktorí budú mať v čase odchodu do penzie také nízke dôchodky, že z nich nebudú schopní vyžiť. To však znamená, že ich bude musieť významne dotovať štát nejakou novou sociálnou dávkou (napr. príplatok k dôchodku), najmä, ak bude stále existovať minimálny dôchodok. Ale to bude vlastne nútený návrat k priebežnému financovaniu dôchodkov, ktoré sme mali donedávna, bude si to vyžadovať výrazné zvýšenie výdavkov štátneho rozpočtu a zaplatia to všetko vtedajší daňoví poplatníci, čiže súčasné deti. Okrem mnohých iných negatívnych čŕt kapitalizačný pilier neodstráni ani negatívne dopady demografickej krízy, ak naozaj nejaká nastane. Ak sa dnes argumentuje, že o 25 rokov nebude dosť pracujúcich (a platiacich odvody), aby udržali priebežné financovanie, odrazí sa to aj na výsledkoch sporenia na dôchodky. Tzv. druhý pilier nie je perpetuum mobile na peniaze: nedostatok kvalifikovaných pracovných síl spôsobí ekonomickú stagnáciu a dôsledkom tej príde aj pokles na finančných (a iných) trhoch. Laicky povedané: ak tu bude málo ľudí, ktorí si budú kupovať málo vecí a služieb, investície do nich (z ktorých majú sporitelia zarobiť „lepšie dôchodky“), nebudú dosť ziskové, alebo budú dokonca stratové. Lepší dôchodok – negarantovaný sľub Samozrejme, tento jav nemusí ani pri poklese počtu pracujúcich nastať. Menej pracujúcich môže vyvážiť ich vyššia produktivita práce. Ale v takom prípade je možné udržať aj priebežný systém financovania, lebo ak jednotlivec „vyrobí“ viac peňazí, môže financovať napr. viac dôchodkov. Tu, pochopiteľne, nastupuje otázka, prečo by to robil. Ale to je už otázka celospoločenskej atmosféry, ktorú možno vytvárať tak, že solidarita sa stane spoločnosťou (a, áno, aj štátom) podporovanou a ctenou vlastnosťou. Ani milionári nemajú dva žalúdky, dve telá, štyri nohy a 48-hodinový deň. Nepotrebujú jesť dvakrát viac, než chudobní, nepotrebujú na seba zároveň dve saká či košele, neobujú si naraz dvoje topánok a nestihnú dvojnásobok radovánok, práce a oddychu, než sa dá stihnúť za 24 hodín. A ešte jeden ekonomický argument proti kapitalizačnému pilieru. Spočíva v nemožnosti odhadnúť mieru inflácie na desiatky rokov dopredu. To si dovolí iba veštica na audiotexovom čísle. V skutočnosti dnes nikto netuší, aký život si za nasporené peniaze budete môcť o 30 rokov dovoliť. Hoci si môžete vypočítať, koľko teoreticky usporíte, nikto vám nedokáže ani približne povedať, čo si za tú sumu budete môcť v dôchodku kúpiť. Nie pre nedostatočné garancie, ale práve z tohto dôvodu je názov kampane Lepší dôchodok lživý. A keďže si to ekonómovia Dzurinda, Mikloš a Kaník musia uvedomovať, je táto kampaň od začiatku do neba volajúcim podvodom na občanoch, ktorí si tento fakt neuvedomujú, lebo jednoducho nemajú dostatočné vzdelanie, ani čas získať potrebné vedomosti. V tejto súvislosti je zaujímavé konštatovanie z jednej internetovej diskusie: „Zaujímavé, že väčšina ľudí, vrátane mňa si z troch možných programov sporenia zvolila ten najrizikovejší. Konzervatívne fondy si zvolil naozaj málokto.“ Je to nielen zaujímavé, ale aj hodné pozornosti. Podľa ich vlastných údajov, majú dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS) vyše poldruha milióna zákazníkov. Je nemožné, aby sme tu mali jeden a pol milióna maklérov, ktorí sa vyznajú v obchodovaní na finančných burzách a akciových trhoch. Preto, ak sa tak naozaj rozhodli, je evidentné, že sa nerozhodli na základe vlastných podrobných a odborných znalostí o investovaní. SDKÚ v akcii Ľudia sú teda pre SDKÚ i DSS permanentným cieľom zámernej manipulácie. Iste, môžeme tomu hovoriť aj marketingová komunikácia, rozhodne však nejde o nestrannú diskusiu. Svedčí o tom aj opozíciou často používané slovné spojenie o „slobodnom rozhodnutí sporiteľov“. Podľa zákona sa nikto, kto od roku 2004 začal po prvý raz pracovať, nemohol rozhodnúť o vstupe do tzv. druhého piliera slobodne. Účasť v ňom mu zákon prikazuje. Onedlho budú takíto sporitelia z donútenia tvoriť podstatnú časť účastníkov tohto systému. SDKÚ, a najmä DSS však dobrovoľnosť vstupu do kapitalizačného systému odmietajú. Podstatnými heslami súčasnej kampane sú však napriek tomu „obmedzenie slobody“ a „likvidácia lepších dôchodkov“. Pravica ich používa, aby „dokázala“, že jej ide o obyčajných ľudí, aby zakryla skutočnosť, že obhajuje najmä záujmy DSS. V spomínanej internetovej diskusii jeden z jej účastníkov dôchodkovým spoločnostiam vyčítal, že nenasledujú zdravotné poisťovne a samé sa nezapoja do kampane. Lenže práve v tom je princíp tejto hry: SDKÚ nechce, aby bolo vidieť, že hrá spolu s DSS. To by poškodilo „ľudový“ charakter kampane. Predovšetkým tu však, samozrejme, ide o to, že politici SDKÚ majú legitímny dôvod ísť „medzi ľudí“. Priama komunikácia sa ukázala ako silný nástroj Smeru v predošlom volebnom období, pravica to chce zopakovať. Kampaň by tiež mohla zobudiť z letargie lokálne štruktúry SDKÚ, ktoré okrem komunálnej politiky (ak v nej hrajú nejakú úlohu), nemajú dnes nijakú významnú motiváciu. SDKÚ potrebuje, aby ju bolo vidieť v akcii: nielen kvôli voličom, ale najmä sama kvôli sebe, kvôli samej strane. Aby si (svojim členom a aktivistom) dokázala, že nespí, že žije, že nie je len stranou zopár ľudí na centrálnej úrovni. To všetko by mohlo stranu vnútorne mobilizovať a vrátiť ju do povedomia ľudí, ktorí nie sú prívržencami vládnych strán, ale ani opozícia sa im dnes nepozdáva. A je ich dosť. Pochybný úspech Petičná akcia je dôkazom, že SDKÚ zúfalo hľadá „ľudovú“ tému, ale v tomto prípade sa zatiaľ nezdá, že by ju našla. Sama si pritom veľmi neverí, lebo konečný termín na zbieranie podpisov nestanovila – to by jej malo pomôcť vyhnúť sa neúspechu v podobe nízkeho počtu podpisov. Lenže ani len ten cieľ nie je veľmi ambiciózny. Podľa SDKÚ by ľudia mali mať z toho, čo chce s dôchodkovým systémom urobiť vláda, naozaj poriadny strach. Avšak stotisíc podpisov od dokopy 1 a pol milióna sporiteľov nebude svedčiť o veľkom strachu a silnom vplyve opozície. Navyše podľa Ivety Radičovej má byť tých aspoň stotisíc podpisov nástrojom, aby sa petíciou zaoberal parlament. Ale NR SR sa témou bude zaoberať aj tak, veď predmetný zákon je v druhom čítaní. Toto je dobýjanie do otvorených dverí, asi najmä preto, lebo úspech je zaručený. Okrem toho sa SDKÚ cíti na parlamentnej pôde istejšie než medzi ľuďmi, kde nemôže veľmi šermovať odbornými výrazmi, ktorým občania nerozumejú. Nespomínajúc to, že v parlamente sa I. Mikloš či I. Radičová môžu cítiť víťazmi, keďže im ani jeden poslanec Smeru nedokáže na úrovni oponovať. To všetko je však na politický úspech málo. Aj podpora KDH a SMK je málo, pričom tieto strany ako keby rezignovali na vlastný program a v najviditeľnejšej kampani sa stavajú len do polohy prívesku SDKÚ. A to im v žiadnom prípade nemôže pomôcť. Pravica je zúfalá, lebo nemá tému, o ktorej by mohla úspešne komunikovať so širšou verejnosťou. Urýchlene sa usiluje využiť túto, lebo aj tá onedlho zanikne. Parlamentná väčšina upravenú novelu schváli a nebudeme svedkami ani výraznejšieho odporu DSS. Pôjde o kompromis, ktorý presadia pravicoví boháči v Smere, nie o zásadnú zmenu. Ministerka Viera Tomanová bude opäť nútená ustúpiť a tváriť sa, že vyhrala. A nešťastná pravica bude musieť zúfalo hľadať ďalšiu tému, s ktorou by mohla vyraziť do ulíc. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama