Mementá

Dňa 20. marca 2004 na tomto mieste pri autonehode zbytočne zomrela naša dcérka Katuška vo veku necelých troch mesiacov vinou opitého chlapa bez vodičáku, ktorý „riadil“ auto napriek tomu, že mal už pol roka sedieť v base. Dodnes za to nie je potrestaný. Tento nápis doplnený fotografiou bábätka, ktorého už niet, je v Bratislave na Brnenskej ceste pripevnený na zvukolame len pár metrov od odbočky k McDonaldu a lamačskému Tescu už riadne dlho. Pod ním nizučký stolček, na ňom venček a pár lampášov na sviečky. Išla som okolo niekoľkokrát, a nič sa nezmenilo. Pár riadkov skrývajúcich mnohovýznamové memento si nikto nedovolil odstrániť. Pravda, možno len preto, lebo si ho málokto všimol. Rovnako, ako si málokto všíma to, čo k takýmto mementám, ktorých v podobné krížov a oltárikov na slovenských cestách pribúda stále viac, vedie. Čo viac ako pred troma rokmi viedlo k tomu na Lamačskej ceste? Podľa správy TASR vodič Škody Felície vtedy „spôsobil pod vplyvom alkoholu na Lamačskej ceste tragickú dopravnú nehodu, pri ktorej zomrelo trojmesačné dieťa. Zdravotný stav 25-ročnej matky dievčatka a jej 29-ročného manžela, ktorí sa viezli v protiidúcej Škode Favorit, je mimoriadne vážny. Ich trojmesačné dieťa v sobotu večer lekári na mieste resuscitovali dve hodiny, avšak neúspešne. Vodič Felície predbiehal sprava (!) ostatné autá, nabehol pritom na obrubník a vymrštilo ho do vzduchu. Pri dopade na zem sa jeho auto prevrátilo, prešlo do protismeru a narazilo do protiidúcej Škody Favorit. Posádka auta, ktoré nehodu spôsobilo, vyviazla s ľahšími zraneniami. Dvadsaťdeväťročnému vodičovi, ktorému v krvi namerali 1,63 promile alkoholu, sa nestalo vôbec nič.“ A čas ukázal, že sa mu vôbec nič nestalo nielen pri nehode. Tak ako sa nestalo nič mnohým jemu podobným, ale ani politikom či pod vplyvom alkoholu jazdiacim mediálnym „hviezdičkám“. Možno aj preto, že jazdeniu obchádzajúcemu predpisy výdatne pomáhajú, ba ho priam posväcujú, práve médiá. K podobnému záveru bezprostredne po zverejnení správy vtedy dospeli aj internetoví čitatelia. Jeden napísal, že také tragédie sa dejú preto, lebo u nás sa vyplatí porušovať pravidlá cestnej premávky. Vždy sú totiž, ako uviedol, vo výhode vodiči, ktorí jazdia na červenú, pijú a nedodržujú predpisy. Iný navrhoval brať opitým vodičom vodičské oprávnenie nenávratne, navždy, pretože, a teraz citujem: „pokuta je pre bohatých občanov smiešna a byť za zmarený život potrestaný rokom či dvoma väzenia je neprimerané. V meste je obmedzená rýchlosť na 60 km/hod, ale frajeri v drahých autách ju nedodržiavajú a chyba je v tom, že zákon nemá na Slovensku takú váhu ako by mal mať. Parlament totiž chrlí legislatívne nepodarky jeden za druhým rýchlosťou svetla. V tom svinčíku sa pomaly už nedá vyznať. A slušný človek tu už nemá miesto. Aby ho znova získal, treba vyžadovať disciplínu a zodpovednosť od každého občana bez výnimky, to znamená aj bez tzv. pozitívnej diskriminácie. Si občan, tak máš nielen práva, ale aj povinnosti, a bez ohľadu na to, kto si! Nevieš sa vpratať do kože? Jazdíš ako blázon? To znamená, že nepoznáš pravidlá, prípadne ich poznáš, ale nechceš sa nimi riadiť. Čo tak zobrať týmto výtečníkom vodičský preukaz nadosmrti? Nech si platia osobného vodiča.“ Ktorý z týchto čitateľských nápadov by zabezpečil menej tragédií na cestách, a či vôbec, ťažko odhadnúť. Hlasy občanov volajúcich po dodržiavaní zákonov by si však ktosi zo zákonodarcov aj strážcov zákona už naozaj konečne všimnúť mohol. Rovnako ako hlasy tých, ktorí volajú po náprave dodržiavania hoci len zákonom stanoveného oddychu aspoň pre profesionálnych vodičov či prísneho stráženia technického stavu minimálne vozidiel hromadnej dopravy. Lebo aj tým možno znížiť riziko takých dopravných nehôd, s akými akoby sa v poslednom čase roztrhlo vrece. Strážcovia zákona by si však v tejto súvislosti mali posvietiť aj na iných, takpovediac virtuálnych účastníkov cestnej premávky. Mám na mysli všetky rozhlasové stanice, ktoré v pravidelných intervaloch informujú nielen o stave premávky na cestách, ale aj o tom, kde všade majú vodiči dodržiavať zákonom stanovenú rýchlosť, aby sa vyhli hrozbe pokuty. Keď som tieto informácie pred pár rokmi počula z o súkromných rádií, poriadne ma ich krátkozrakosť, ktorou pomáhajú obchádzať zákony, naštvala. Darmo mi niektorí vodiči oponovali, že je to vlastne šanca, aby sa predpísaná rýchlosť dodržiavala aspoň niekde. Ja naivná som si myslela, že sa má dodržiavať všade. A vždy. Nielen vtedy, keď to treba demonštrovať pred policajtmi. A že zákonom nie je stanovená pre srandu králikov, ale pre bezpečnosť na cestách. A že má chrániť ľudské životy. Že som naivná, včerajšia, ba až predpredvčerajšia, som si naplno uvedomila, keď informácie o miestach merania rýchlosti začal vysielať verejnoprávny Slovenský rozhlas. Aby v hanbe nezostal. Aby sa mu neznížila počúvanosť. Veď aké zákony by ho vo finančnej tiesni už len podržali nad vodou, keď tie naše vznikajú, ako sa zdá, a nielen podľa tých, ktoré sa týkajú dopravy, v podstate len preto, aby to nevyzeralo tak, že vyvolení páni a dámy sa v parlamente presúšajú len tak pre nič za nič... Uvažovať v tejto chvíli nad tým, aký podiel majú médiá na tom, že v podvedomí občanov sa upevňuje pocit, že porušovať zákon je vlastne spoločenská norma, nepochybne mnohí pokladajú za spiatočnícke. Pravda, možno len dovtedy, kým pod kolesami auta motorky alebo v autobuse či električke nezahynie alebo sa vinou kohosi, kto dodržiava dopravné predpisy len tam, kde to avizujú rádiá, nezmrzačí niekto z ich najbližších. Bolo by však lepšie, keby si to uvedomili aj bez takého tragického precedensu. A bolo by dobré, keby sme si to uvedomili všetci. A keby sme trvali na tom, aby sa zákony dodržiavali všade. A aby platili pre všetkých, „obyčajnými“ občanmi počnúc, poslancami, celebritkami a inými -tkami končiac. A aby sa nielen uvádzali do života, ale aby sa to uvádzanie a ich dodržiavanie aj kontrolovalo. A ich porušovanie postihovalo. Kto si napríklad už spomenie na osud zákona o vykupovaní plastových fliaš alebo o zákaze fajčenia na zastávkach hromadnej dopravy, ktorý nedodržiava absolútne nik? Nikto. Ani médiá, ktoré sa inak, ak z toho vykúka nejaký prospech alebo aspoň škandálik, veľmi rady stavajú do pozície strážcov predpisov. A čo ako sa tieto zákony môžu niekomu zdať smiešne, smiešne nie je, ako sa aj postojom k ich nedodržiavaniu staviame ako spoločenstvo na stranu nezákonnosti.