Politikom chýba bungee-jumping

Minulý týždeň som bol na autosalóne v Nitre. Najviac ma však nezaujali exluzívne novinky motorizmu, ale obrovský žeriav, ktorý asi do výšky 50 metrov vyťahoval ľudí. A oni odtiaľ skákali, zavesení na lane. Jasné, že som bungee-jumping už videl, ale čo hľadal na autosalóne? „Nikto sem nepríde pre toto, ale keď tu hodiny chodíte, potrebujete sa nejako odreagovať,“ vysvetlil mi chlapík, zatiaľ čo na gumené lano pripínal ďalšieho odvážlivca. Minulý týždeň kulminovala nová vlna napätia v maďarsko-slovenských vzťahoch. Tentoraz ju vyvolali maďarskí nacionalisti a vzápätí aj oficiálni politici pre neškodnú (a rovnako aj zbytočnú) deklaráciu slovenského parlamentu. V nej nešlo o nič iné, len o politické potvrdenie právneho stavu, ktorý trvá, či už tú deklaráciu máme, alebo nie. O povojnové usporiadanie a riešenie povojnových problémov, ktoré je už dávno súčasťou histórie, ale ktoré zároveň platí a nikto naozaj vplyvný a aspoň trochu rozumný si to v Európe nedovolí spochybniť. Práve preto si NR SR azda deklaráciu mohla odpustiť, ale čo už, keď konala opačne. Maďarskí politici, ktorí na nás v Európe ukazujú prstom, a ktorí by si sami mali v menšinových veciach urobiť poriadok namiesto faktického vyhladzovania národnostných menšín, zareagovali ako malé deti. Na perách porozumenie a priateľstvo a v činoch eskalácia konfliktu a nenávisti. Detinské „naschvály“ v podobe „súkromných“ návštev najvyšších štátnych predstaviteľov s jasným politickým posolstvom. Vrcholom bolo odvolanie účasti na podujatí, ktoré bolo pripravené práve ako politické gesto porozumenia medzi Slovákmi a Maďarmi zo strany šéfky maďarského parlamentu. Ako si teda maďarskí politici predstavujú vzájomné zbližovanie? Podobným nezmyslom sú výzvy, aby sa Slováci ospravedlnili Maďarom, alebo Maďari Slovákom a už úplnou hlúposťou je návrh, aby sme sa naraz ospravedlnili navzájom. Krivdy, ktoré sa stali sú súčasťou histórie, a tak by to aj malo zostať. Nepatria do súčasnosti a už vôbec nie do európskej budúcnosti. Nie je nijaký dôvod, aby sa dnešný mladý Maďar ospravedlňoval za niečo, čo prapredkovi jeho slovenského rovesníka urobil prapredok Maďara. A naopak platí to isté: prečo sa mám cítiť zodpovedný za rozhodnutia, ktoré urobil môj dedo (nehovoriac o tom, že ako robotník nemal nijaký vplyv na politické rozhodnutia na najvyššej úrovni). Verejne vyhlasujem, že nechcem, aby sa mi ktokoľvek ospravedlňoval a ani ja sa nehodlám komukoľvek ospravedlniť. A basta. Zdá sa mi, že ľuďom je to jasné. Ba dokonca si myslím, že aj politikom. Oni sa len občas potrebujú odreagovať od všetkej tej „vážnej“ politiky, najmä, keď nie sú schopní nájsť seriózne riešenia. Možno by stačilo, aby na budapeštianske nábrežie Dunaja a bratislavský hradný kopec pristavili obrovský žeriav s dlhým gumeným lanom. A národy by sa určite nehnevali, keby si niektorí politici občas trochu udreli hlavu.