Láska je viac ako konvencie

V jednom z rozhovorov pre médiá nebohý operný režisér Braňo Kriška, autor jednej z troch na Slovensku publikovaných kníh o Giacomovi Puccinim (ďalšími publikáciami boli Fraccarolliho životopis skladateľa a Bókayho beletristické spracovanie) si spomínal na rozhovor s istým talianskym operným fanúšikom.
Počet zobrazení: 1057
13-m.jpg

V jednom z rozhovorov pre médiá nebohý operný režisér Braňo Kriška, autor jednej z troch na Slovensku publikovaných kníh o Giacomovi Puccinim (ďalšími publikáciami boli Fraccarolliho životopis skladateľa a Bókayho beletristické spracovanie) si spomínal na rozhovor s istým talianskym operným fanúšikom. Ten mu údajne povedal, že Verdi je grande čiže veľký, ale Puccini je dolce čiže sladký. To skvele vysvetľuje rozdiel v popularite oboch majstrov a medzi nie celkom typicky operným publikom, ktoré sa dojíma Cavaradosssiho rozlúčkou so životom, nadchýna Kalafovou áriou „Nessun dorma“ alebo Laurettiným nežným spevom „Ó mio babbino caro“, ale ktoré nechávajú pomerne chladným technicky náročné Verdiho árie (azda s výnimkou vojvodovej „La donna e mobile“ z Rigoletta). Tri mesiace predtým, než v opernom svete vypukne „Pucciniho rok“ (v októbri budúceho roka uplynie 150 rokov od narodenia skladateľa) uviedli v Slovenskom národnom divadle (SND) ďalšiu majstrovu operu. Dramaturgia opäť dala prednosť istote a namiesto Manon Lescaut (ktorá sa hrala v SND naposledy pred polstoročím), alebo Edgara (ktorého na Slovensku hrali len v Banskej Bystrici) siahla po osvedčenej Madame Butterfly. Z troch inscenácií tohto diela v druhej polovici minulého storočia na mňa najviac zapôsobila tá prvá (z roku 1954 s geniálnou Annou Martvoňovou a vhodne naturalistickou scénou Zbyňka Kolářa). Ďalšie dve inscenácie (Kriškova a Vychodilova z roku 1971 a Smolíkova a Suchánkova z roku 1990) ma nechali relatívne chladným. Zaujímavé však bolo inscenovanie tohto diela Berlínskou Komickou operou, ktorá s ním u nás v kontroverznej réžii Fellsensteinovho žiaka Joachima Herza hosťovala v roku 1981. Po otvorení japonských prístavov „západnému svetu“ roku 1868 sa Japonsko stalo na niekoľko desaťročí aj literárno-divadelnou témou. Juditha Gautierová, dcéra slávneho spisovateľa Théophila a jedna z „múz“ Richarda Wagnera i Victora Huga, uviedla v roku 1890 (so sto reprízami) v parížskom divadle Odeón „japonskú drámu“ Obchodníčka s úsmevmi. V tom čase dosiahla úspech aj anglická opereta Mikado od Gilberta a Suullivana (1885) a Camille Saint Saens zložil operu Mladá princezná, v 1898 zasa Talian Pietro Mascagni operu Iris – všetko z japonského prostredia. Už v Lotiho románe Madame Chrysantheme (1887) je zaznamenaný zvyk, podľa ktorého sa dôstojníci západniarskych lodí kotviacich v japonských prístavoch v súlade s vtedajšími japonskými zákonmi ženili dočasne a za peniaze s Japonkami. Táto téma sa objavuje v roku 1898 aj v novele Johna Luthera Longa, amerického advokáta, ktorý Lotiho malú Japonku zamenil za tragickú postavu končiacu samovraždou. Na úspech novely nadviazala divadelná verzia Davida Belasca (ovládajúceho americký divadelný život na prelome storočí), s názvom Madame Butterfly, ktorá pri svojej londýnskej premiére tak očarila Pucciniho, že ju zhudobnil. Vzniklo dielo, ktoré vtedy skladateľ Feruccio Busoni označil za neznesiteľné, hudobný vydavateľ Giulio Ricordi za veľkú bublinu, dirigent Arturo Toscanini za príliš dlhé a zle vymodelované a najmä nemeckí kritici za strojenú tragédiu pomiešanú s operetou alebo gýč. Dnes je to však pre väčšinu operného sveta jedno z vrcholných diel opernej literatúry. Najnovšia bratislavská inscenácia vzbudzovala veľké očakávania pre účasť režiséra Petra Konwitschneho, ktorého inscenácia Eugena Onegina spred dvoch rokov rozčerila u nás dovtedy pokojné operné vody. Na rozdiel od Joachima Herza Konwitschny nepostavil svoj výklad diela na konflikte dvoch civilizácií, v ktorom víťazí tá dravšia a bezohľadnejšia a protagonistka musí pykať za zradu svojej kultúrnej identity, ale preniesol konflikt skôr do roviny individuálno-psychologickej. Nezaprel však svoje krédo, ktorým je pokus o zosúčasnenie opery. V inscenácii sa to prejavuje viacerými spôsobmi. V kostýmovej zložke (Hanna Warteneggová) je oblečenie postáv (okrem tradičných japonských svadobčanov) časovo i geograficky neutrálne. Počas dvoch úvodných duetov sa na plátno hneď za proscéniom premietajú fotografie reálií, na ktorých je zvýraznená (pre dnešok taká typická) ich finančná hodnota. Počas intermezza medzi druhým a tretím dejstvom sa zasa používajú filmové dokrútky znázorňujúce chaos križovatiek a metra súčasného veľkomesta a v momente, keď na javisku vrcholí tragédia, sa rozdiel medzi účinkujúci a divákmi zotrie osvietením hľadiska. V inscenácii je len málo extravagantností, akým je napríklad príchod konzula z orchestriska alebo „nálet“ strýka Bonza, čo aj scénograficky rozbije dovtedy panujúcu idylu. Tá sa zrúti ako domček z karát a scéna, ale aj ľudské osudy zostanú v rozvalinách do konca predstavenia. Režisér sa zrieka ornamentických drobnokresieb v príbehu (predstavovania služobníctva, podpisovania svadobnej zmluvy, vyzdobovania domu kvetmi počas tzv. kvetinového duetu) a sústreďuje sa na dôsledné rozkrytie charakterov a vzťahov medzi postavami. U Pinkertona akcentuje jeho záverečné zúfalstvo, u Sharplesa jeho slabošstvo, najdôslednejšie však rozpracúva vzťah slúžky Suzuki k svojej panej, keď ju mení na akési rovnocené, ibaže skeptickejšie a rovnako ubolené alter ego hlavnej protagonistky. K najvydarenejším režijným nápadom patrí snová scéna počas brumendo spievaného zboru, ale aj motív ustavičného čakania vyjadrený tým, že v priebehu druhého dejstva režisér dvakrát vráti dvojicu Butterfly-Suzuki do sošnej pozície zo začiatku obrazu. Kontroverzne sú riešené dva dramatické vrcholy diela, v ktorých Butterfly precitne zo sna a zistí, že Pinkerton na ňu zabudol resp. moment, v ktorom sa odhodlá k samovražde. Zmysel a spôsob, akým ich réžia podáva (s výrazným exponovaním postavičky dieťaťa), nie je jednoznačne čitateľný. Chce umocniť tragickosť situácií, alebo naopak, chce ich odľahčiť, aby divák nepodľahol lacnej sentimentalite? Postava dieťaťa má v tejto inscenácii vôbec čosi väčšiu váhu ako zvyčajne. Je poňatá ako obeť (preto aj ten kontroverzný plagát premiéry!) a pri posledných akordoch hudby sa nám jeho postavička (so zaviazanými očami) stráca za horizontom. V porovnaní so strhujúcou, ale niektorými aj odmietanou predchádzajúcou režisérovou bratislavskou inscenáciou, ale aj v širšom historickom kontexte, nie je Kowitschneho Butterfly medzníkom, akým bol Bednárikov Faust alebo Konwitschneho Onegin, ale jednoducho len obyčajnou kvalitnou interpretáciou. Pochvalu si zaslúži hudobné naštudovanie Olivera Dohnányiho, ktoré je kontrastné v dynamike i v tempách, pričom sa na hranicu únosnosti dostáva v dramatických vrcholoch prvého dejstva, a pokiaľ ide o tempá, v polovici posledného obrazu, i keď tu ide zjavne o zladenosť so scénickým dianím, ktoré je umŕtvené. Podobne ako v inscenácii Eugena Onegina aj tu takmervšetci účinkujúci výborne hrajú. Vyváženosť hereckej a speváckej zložky bola zjavná u konzula Dalibora Jenisa, Suzuki Terézie Kružliakovej, herecky zaujal Ľudovít Ľudha ako vášnivý Pinkerton, Monika Fabianová ako Suzuki a najmä Pavol Remenár ako v bezradnosti sa utápajúci Sharpless. Spevácky sa sľubne (hoci s rezervami) uviedol košický tenorista Peter Berger v úlohe Pinkertona a kvalitní boli obaja predstavitelia Gora, v charaktere surovší Ivan Ožvát a úlisnejší Ondrej Šaling. Všetkých však zatienila strhujúcim výkonom Butterfly prvej premiéry Eva Jenisová. Vo svojich prvých výstupoch (aj hlasovo) bola nevinnou detskou bábikou trocha na spôsob interpetácie slávnej Butterfly Toti dal Monte, v priebehu veľkého duetu s Pinkertonom sa v nej však prebudila vášnivá žena. Priam herecko-spevácky koncert potom predvádzala v druhom a treťom obraze, pričom je pozoruhodné, že jej v podstate stále lyrický hlas dokázal vyjadriť nesmierne bohatú škálu pocitov. Neinterpretovala malú, oklamanú a zúfalú Japonku, ona ňou bola. Preto občas kvôli výrazovej presvedčivosti dokázala obetovať aj krásu tónu. Aký veľký podiel na úspechu inscenácie mal jej výkon, dokázala druhá premiéra, na ktorej jej alternantka Jana Doležílková predviedla niekoľko pekných tónov či fráz, ale nielen vokálne a herecky, ale predovšetkým vokálnym výrazom jasne zaostala za Jenisovou a napätie, ktoré sme zažívali na prvej premiére, razom vymizloInscenácia mala (a zrejme oprávnene aj bude mať) úspech u publika, ktoré si trocha pokazilo renomé tým, že po vysokom „c“ v závere prvého obrazu takmer nedovolilo dirigentovi (na oboch premiérach!) doviesť do konca krásnu orchestrálnu dohru. Autor je hudobný publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984