Reklama
Reklama

Hľadanie plynu pre Európu

V hlavnom meste Tadžikistanu Dušanbe si ešte nestihli oddýchnuť od októbrového trojsummitu prezidentov Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), Eurázijského ekonomického spoločenstva (EurAzES) a Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB), keď Strednú Áziu navštívil Javier Solana.
Počet zobrazení: 749

V hlavnom meste Tadžikistanu Dušanbe si ešte nestihli oddýchnuť od októbrového trojsummitu prezidentov Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), Eurázijského ekonomického spoločenstva (EurAzES) a Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB), keď Strednú Áziu navštívil Javier Solana. Hoci bolo turné prezentované ako súčasť predstavenia novej stratégie „EÚ-Stredná Ázia“, tým že navštívil len Turkmenistan, Kazachstan a Kirgizsko bolo jasné, že ide o energie. Presnejšie o plyn. Otázka medzinárodnej energetickej bezpečnosti totiž nie je len problém limitovaných využiteľných zásob ropy a plynu (podľa niektorých odhadov sú zásoby pri dnešnom tempe ťažby na 41 a 60 rokov), ale predovšetkým témou regionálnej stability. No a tá je v Strednej Ázii, aj vďaka doteraz nerozumnému správaniu USA a váhaniu EÚ, veľmi krehká. Preto sa nemožno čudovať, že vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničnú politiku J. Solana sa rozhodol navštíviť Strednú Áziu. Načasovanie tesne po trojsummite a návšteva len troch krajín je síce diskutabilná, ide však o ťah, ktorý má svoju logiku. Nakoniec, aj nedávne návštevy regiónu slovenským ministrom zahraničných vecí naznačujú, že Európa sa začína na Strednú Áziu dívať z iného okna. A to je dobre! Problém s trasami EÚ importuje 40 % plynu, pričom viac ako 32 % z celkového objemu prichádza do Európy ruskými plynovodmi. Závislosť niektorých krajín od týchto dodávok je vysoká. Nemecko 42 %, Rakúsko 75 %, o Slovensku nehovoriac. Do roku 2027 bude EÚ pravdepodobne potrebovať 730 miliárd metrov kubických plynu a podiel ruského (teda z ruského systému plynovodov) asi narastie z terajších 40 % na 70 %. To by už mohol byť problém. Ten pri rovnovážnej politike Bruselu vo vzťahu k Moskve môže zmierniť plyn zo Strednej Ázie. Napríklad projekt plynovodu Nabucco, ktorý by mal prepravovať plyn zo Strednej Ázie do Európy mimo Ruska bol hlavnou témou, ktorú otváral J. Solana. Lenže treba korektne povedať, že stredoázijskí lídri nie sú nijakí amatéri, ktorí zrazia opätky, keď Brusel zavelí. J. Solana počas stretnutia s novým prezidentom Turkménska Gurbangulom Berdymuchammedovom akcentoval: „Hovoríme o možnosti pripojenia Nabucca k Transkaspickému plynovodu...“ Transkaspický plynovod je projekt, ktorý by mal obsluhovať náleziská plynu v Kazachstane a Turkménsku s už funkčným plynovodom Baku-Tbilisi-Erzum a pomôcť kapacitne vyťažiť Nabucco (t. j. trasu z Turecka do Rakúska naprieč Balkánom). Turkménsky prezident reagoval nejasne: „Turkménsko sa pridŕža princípu viacvariantnosti dodávok svojho plynu na svetové trhy.“ Inak povedané, Ašchabad zatiaľ, nehľadiac na verbálnu orientáciu smerom k Európe, preferuje iný projekt – Prikaspický plynovod – a najmä novú trasu cez Afganistan do Pakistanu a Indie. O exporte či spolupráci s Čínou nehovoriac. Čína už začala v Turkmenistane kupovať dlhodobé licencie na geologický prieskum a ťažbu. EÚ sa zatiaľ týmto smerom neaktivizovala. Rúry do Európy Ak chce niečo Únia v Strednej Ázii dokázať, musí mať buď seriózny vplyv, alebo „sladký koláč“. Okrem niekoľkých strán stratégie nemá (EÚ) zatiaľ nič. Zlomová bude možno návšteva Jána Kubiša v Ašchabade, ktorá je na spadnutie. Slovenská diplomacia má v Strednej Ázii cveng. Ak kedysi Peter I. vybúral pre Rusko okno do Európy, J. Kubiš môže pomôcť položiť rúru do Európy. Bol by to úspech slovenskej zahraničnej politiky a dôkaz, že slovenská pridaná hodnota je reálna. V Kazachstane, ktorý sa tvári proeurópsky, sa J. Solana snažil o to isté – aby šiel plyn najmä smerom do Európy. Totiž, ak sa Astana rozhodla smerom k Bruselu, svoju doterajšiu opozíciu by možno zmenil aj Ašchabad. Spomenutá stratégia predpokladá, že počnúc rokom 2008 sa dostanú vzťahy EÚ s regiónom Strednej Ázie na novú úroveň. Politické, ekonomické a energetické vzťahy by sa mali zlepšiť. To je aj dôvod prečo sa k energeticky príťažlivým krajinám do plánu cesty J. Solanu dostalo aj destabilizované Kirgizsko. Nehľadiac na ústavný chaos v Biškeku, nové vzťahy s EÚ by mohli pomôcť krajine dostať sa na novú obežnú dráhu. Mimo Ruska, a najmä mimo Číny. To že sa v itinerári cesty nezjavil Uzbekistan, je jasné. V Bruseli sa voči nemu v súčasnosti prehodnocujú sankcie. Prezident I. Karimov si prezidentské voľby manažuje tak, že v decembri nebude iná šanca, len ich charakterizovať ako nedemokratické, nečestné a neférové, a najmä, Andižan nie je zabudnutý. Nikto a nič nesmie byť nikdy zabudnuté, ani keď ide o plyn. Nehľadiac na to, že tendencia medzi politikmi je iná. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama