Životné prostredie a spravodlivosť

Prečo sú niektorí ľudia vystavení negatívnym environmentálnym dopadom viac ako iní? Ak máme dostatok pitnej vody, prečo nie je dostupná všetkým? Je spravodlivé, aby súčasná generácia žila životným štýlom, ktorý nasledujúcim generáciám zanechá omnoho nepriaznivejšie, ba až škodlivé životné prostredie? Či dokonca: Je spravodlivé, aby človek využíval, zneužíval a ničil prírodu vo svoj prospech? Na tieto otázky sa snaží nájsť odpovede koncept environmentálnej spravodlivosti. Pohľady na prístup k prírodným zdrojom či na mieru vystavenia environmentálnym dopadom sú rôzne. Dá sa hovoriť o globálnej perspektíve, perspektíve národného štátu, regiónu či obce. Medzi zúčastnené strany nemusia patriť len ľudia vystavení nerovným dopadom priemyselného znečistenia, ale tiež napríklad budúce, ešte nenarodené pokolenia. Medzinárodný aspekt environmentálnej spravodlivosti V diskusiách, ktoré sa stavajú kriticky k prebiehajúcej ekonomickej globalizácii, sa čoraz viac hovorí o vzťahu medzinárodnej distributívnej spravodlivosti a životného prostredia. Objavujú sa pojmy ako „ekologický imperializmus“ či „environmentálny kolonializmus“. Známi ekologicko-sociálni aktivisti ako Walden Bello alebo Vandana Shiva, spolu s medzinárodne uznávanými mimovládnymi organizáciami ako Greenpeace, Priatelia Zeme či Sieť tretieho sveta (Third World Network) poukazujú na niektoré praktiky krajín a nadnárodných spoločností. Upozorňujú najmä na presúvanie výroby poškodzujúcej životné prostredie do rozvojových krajín či ťažbu surovín bez ohľadu na lokálne dopady. Centrom pozornosti je sústavné zneužívanie prírodných zdrojov v týchto krajinách a ničenie životného prostredia. Environmentálne dopady ostávajú na pleciach chudobných komunít, ale zisk odchádza do vyspelejších krajín. Paradoxne tak napríklad v Európe vidíme zlepšovanie stavu životného prostredia. Väčšina vecí, ktoré nakupujeme, bola totiž vyrobená niekde inde. Globálne environmentálne problémy ako ozónová diera, klimatické zmeny a úbytok biodiverzity iba zdôrazňujú medzinárodnú dimenziu environmentálnej spravodlivosti. Zatiaľ čo celosvetové zhoršovanie životného prostredia je výsledkom historických modelov vykorisťovateľských praktík industriálnej elity a vytvorenia spoločnosti masového konzumu, jeho dôsledky majú alebo budú mať vo väčšine prípadov najťažší dopad na chudobnejších ľudí. Podľa Harpera a Rajana krajiny tzv. Juhu slúžia Severu trojako: ako zdroj surovín, ako odpadkový kôš, kam môže Sever odložiť dopady znečistenia a environmentálne vedľajšie účinky, a ako miesto „vynútenej konzervácie“ – miesto, kde sa pre bohatý svet zachová divočina, pôvodné ekosystémy a biodiverzita bez ohľadu na dopady takýchto opatrení na miestne komunity. Chápanie environmentálnej spravodlivosti na Globálnej úrovni ilustruje chápanie udržateľného rozvoja, ku ktorému sa ešte v článku dostaneme. Diskusie na Svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu v roku 2002 ukázali, že pre krajiny Severu trvalá udržateľnosť znamená v podstate ekonomický rast s postupným znižovaním environmentálnych dopadov. Inými slovami, ochrana životného prostredia by sa mala zvyšovať tak, aby nielenže nebola ohrozená životná úroveň, ale naopak, aby sa postupne zvyšovala. Pre krajiny Juhu je trvalá udržateľnosť v prvom rade záležitosťou nestrannosti a spravodlivosti na globálnej úrovni. To znamená právo rozvíjať svoju ekonomiku rovnako ako krajiny na Severe a súčasne dostávať kompenzácie za negatívne dopady rozvoja, ktorý naštartovali a udržujú vyspelé priemyselné krajiny. Paradoxne sú oba tieto prístupy v konečnom dôsledku nebezpečné, pretože sú postavené na koncepte zvyšovania produkcie ako základnej podmienky rozvoja. Medzigeneračný aspekt environmentálnej spravodlivosti Ďalší uhol pohľadu, z ktorého môžeme posudzovať distribúciu priaznivých a nepriaznivých environmentálnych vplyvov, je hľadisko budúcich generácií. V tomto ohľade bola dôležitou udalosťou environmentálneho hnutia správa Svetovej komisie pre životné prostredie a rozvoj pod vedením Gro Harlem Brundtland (tzv. Brundtlandovej správa), vydaná v roku 1987. V tejto správe komisia naliehavo žiadala vlády, aby vo svojich rozhodnutiach brali do úvahy časovú dimenziu a okrem prínosov v súčasnosti zvažovali aj potenciálne straty v budúcnosti. Popri dobre známej definícii trvalo udržateľného rozvoja, „ktorý umožňuje uspokojovanie potrieb súčasných generácií bez toho, aby boli ohrozené nároky budúcich generácií na uspokojovanie ich potrieb“, Svetová komisia pre životné prostredie a rozvoj zdôraznila skutočnosť, že nerovnosť a chudoba sú hlavné environmentálne problémy našej planéty. Medzigeneračné právo na priaznivé životné prostredie a problém sociálnej nerovnosti tak možno chápať ako kategórie úzko späté s environmentálnou spravodlivosťou. Ekologický aspekt environmentálnej spravodlivosti Doteraz sme však o spravodlivosti hovorili príliš antropocentricky a vzťahovali ju len na ľudské bytosti (súčasné resp. budúce). Niektorí autori však hovoria aj o právach iných obyvateľov tejto planéty a ich nároku na spravodlivosť. V tejto súvislosti zavádzajú špecifický pojem „ekologická spravodlivosť“. Low a Gleeson definujú environmentálnu spravodlivosť, ekologickú spravodlivosť a rozdiel medzi nimi nasledovne: „Boj za spravodlivosť vyjadrený v politike životného prostredia... má dva vzťažné aspekty: spravodlivosť distribúcie životného prostredia medzi ľuďmi a spravodlivosť vzťahov medzi ľuďmi a zvyškom prírodného sveta. Tieto dva aspekty spravodlivosti definujeme ako environmentálna spravodlivosť a ekologická spravodlivosť.“ Spomenuté aspekty diskusie o spravodlivosti sú veľmi dôležité. Všetky otázky spoločenských potrieb, environmentálnych pozitív a ekonomických príležitostí je totiž potrebné vidieť v mantineloch, ktoré nám ukladajú ekosystémy nevyhnutné na naše prežitie na tejto planéte. V tomto kontexte hovoria Agyeman a Evans o trvalej udržateľnosti ako „o potrebe zabezpečiť každému vyššiu kvalitu života, teraz i v budúcnosti, spravodlivým a nestranným spôsobom, v rámci kapacitných možností ekosystémov“. Avšak aj toto je ešte stále (aj keď už menej) antropocentrický pohľad. Hoci hovorí o spravodlivosti v súvislosti so zvyškom prírodného sveta, stále tento svet považuje hlavne za prostredie ľudstva – akurát správne upozorňuje, že ľudstvo by ho ani do budúcna nemalo zničiť. Iní teoretici a aktivisti však hovoria o ekologickej spravodlivosti doslova – ako o imanentnom práve zvierat, rastlín a celkovo prírody, ktoré ich ochráni pred zneužívaním človekom. Vo zvyšku prírodného sveta vidia hodnotu samu o sebe, nie len úžitkovú hodnotu pre človeka. Tu sa o spravodlivosti hovorí konzekventne (hoci filozoficky – keďže príroda sama nám svoje preferencie, ak nejaké má, ťažko povie) a nie v intenciách kapacity ekosystému pre život človeka. Aby sme teda zhrnuli rôzne aspekty životného prostredia a spravodlivosti, ktorým sme sa doteraz venovali: je to spravodlivosť voči budúcim pokoleniam (medzigeneračná environmentálna spravodlivosť), spravodlivosť voči zvyšku prírodného sveta (ekologická spravodlivosť) a spravodlivosť distribúcie environmentálnych dopadov v súčasnosti (vnútrogeneračná environmentálna spravodlivosť). Práve posledný menovaný aspekt ešte v našom článku rozvinieme na prípade zo Slovenska. Teória vnútrogeneračnej environmentálnej spravodlivosti Pred odpoveďou na načrtnuté základné otázky environmentálnej spravodlivosti sa pozrime na to, ako v politickej rovine vnímame spravodlivosť samotnú. Podľa politických teórií by mala v demokratickej spoločnosti vládnuť rovnosť pred zákonom a možnosť prístupu k rozhodovaciemu procesu buď priamo, alebo prostredníctvom volených zástupcov. V ľavicovej interpretácií však tieto teórie predpokladajú relatívnu rovnosť príjmu alebo majetku. Už Platón tvrdil, že ak príjmy najbohatšej skupiny obyvateľov presiahnu štvornásobok príjmu najchudobnejších, demokracia nemôže fungovať. Ľavica vníma prerozdeľovanie príjmov v spoločnosti ako základný princíp budovania kohézie a demokracie, čo umožňuje vyhnúť sa vláde plutokracie. Pravicový výklad rovnosti je iný – občania sú si rovní pred zákonom, ktorý zaručuje ich právo na vlastnú prácu a majetok ako aj rovnosť príležitostí. Spravodlivosť v tomto význame teda znamená skôr dodržiavanie týchto zákonov a ekonomické rozdiely v spoločnosti nie sú pre demokraciu podstatné. Ak sa na toto klasické pravo-ľavé politologické delenie pozrieme z environmentálneho hľadiska, môžeme environmentálnu spravodlivosť vysvetľovať rovnako ľavicovo i pravicovo. Podľa ľavicového chápania príjmová a majetková nerovnosť prispieva k marginalizácii chudobnejších, pretože nemajú v spoločnosti rovnaké šance. Preto môžu byť viac vystavení nepriaznivým environmentálnym dopadom a ich prístup k prírodným zdrojom sa môže obmedziť. V pravicovom chápaní zase (chudobnejší) jednotlivci skrátka nevyužívajú svoje možnosti a práva, keďže nie sú schopní ovplyvniť vonkajšie environmentálne podmienky (externality), ktoré majú priamy dopad na ich životy a majetok. Ako budeme v ďalšom texte ilustrovať na príkladoch, je otázne, ako môžu marginalizovaní obyvatelia ovplyvňovať rozhodnutia, ktoré ich vystavujú zvýšeným environmentálnym rizikám, či ako sa majú dostať z podmienok, v ktorých sa nie vždy ocitli vlastnou vinou. V tomto chápaní je pravicová rétorika o riešení situácie chudobných ľudí analogická s radou, aby sa topiaci sám vytiahol z vody za vlasy. Procedurálnu (liberálnu) spravodlivosť možno definovať ako koncept férového, morálneho a nestranného zaobchádzania s jednotlivcami, a to najmä pred zákonom. Distributívna (sociálna) spravodlivosť sa sústredí na spravodlivé výsledky samotných procesov – na rozdiel od procedurálnej, ktorá ostáva iba pri spravodlivosti samotných procesov. Environmentálna spravodlivosť v sebe zahŕňa obe dimenzie – procedurálnu i distributívnu. Jednak presadzuje v oblasti distribúcie priaznivých i nepriaznivých dopadov životného prostredia férový prístup ku všetkým, bez ohľadu na ich triednu príslušnosť, či farbu pleti. Zároveň však hovorí, že vyrovnávanie sociálnych a príjmových rozdielov je nevyhnutné, ak chceme riešiť situáciu tých, ktorí musia nepriaznivým environmentálnym dopadom čeliť. Keby sme chceli teóriu environmentálnej spravodlivosti v krátkosti zhrnúť, zjednodušene by sme povedali, že je snahou dosiahnuť spravodlivú deľbu (distribúciu) nepriaznivých environmentálnych dopadov a rovný prístup k prírodným zdrojom (ako sú napríklad čistý vzduch) prostredníctvom náležitých pravidiel (procedúr) a prostredníctvom pomoci marginalizovaným skupinám a jednotlivcom. Životné prostredie a ľudské práva Výskum v oblasti environmentálnej spravodlivosti identifikuje súvislosti medzi environmentálnymi problémami a ekonomickými a sociálnymi aspektmi rozvoja. Umožňuje tiež analýzu úlohy životného prostredia v kontexte ľudských práv. Environmentálna spravodlivosť je veľmi úzko spätá s podporou trvalo udržateľného rozvoja a ľudských práv. Napriek tomu, že hnutie za environmentálnu spravodlivosť má korene v USA, snaha o spravodlivosť v distribúcií priaznivých i nepriaznivých environmentálnych dopadov je celosvetovým javom s dlhou históriou, ktorý sa prejavuje v debate medzi Severom a Juhom o chudobe a rozvoji. Environmentálne hnutia, ktoré zdôrazňujú práve spravodlivosť, sú obzvlášť populárne v postkoloniálnych štátoch, ako je India. Čisté a bezpečné životné prostredie a prístup k prírodným zdrojom sú základné ľudské práva. Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 45/94 deklaruje: „Každý jednotlivec je oprávnený žiť v prostredí ktoré je adekvátne jeho zdraviu a blahobytu.“ Táto deklarácia je výsledkom systematického lobingu environmentálnych organizácií za včlenenie práva na priaznivé životné prostredie medzi univerzálne ľudské práva a do roku 2004 ju podpísalo 53 krajín vrátane Slovenska. Nasledujúci Návrh deklarácie o princípoch ľudských práv a životného prostredia z roku 1994 v treťom princípe ustanovuje, že „nikto nebude vystavený akejkoľvek forme diskriminácie, ktorá sa týka životného prostredia“. Tieto princípy sú čiastočne obsiahnuté aj v slovenskom právnom systéme. Slovensko a formy environmentálnej diskriminácie O environmentálnej spravodlivosti sa však nemusí hovoriť v teoretickej alebo príliš globálnej rovine. Práve naopak, environmentálna (ne)spravodlivosť je záležitosť na výsosť praktická, a aj na Slovensku sa dá pozorovať v každodennom živote. I u nás máme ľudí, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti skládky, ktorých obydlia sú pravidelne zaplavované, či ktorí žijú v bezprostrednom ohrození priemyselnými exhalátmi. Neprekvapuje, že sú to práve ľudia žijúci v chudobe a sociálnom vylúčení. Jarovnice sú malá dedinka v Prešovskom kraji na východnom Slovensku. Podľa oficiálnych údajov je z 3 650 prihlásených stálych obyvateľov 2 585 Rómov (70 %). Údaje publikované vládou v roku 2000 registrujú v tejto osade 170 chatrčí a uvádzajú súkromne vyhĺbené a hygienikom necertifikované studne ako jediný zdroj pitnej vody. Rómovia tu žijú v extrémnej chudobe a je tu takmer 100 percentná nezamestnanosť. Silné dažde 20. júna 1998 spôsobili najhoršie povodne v histórii Slovenska. Zmenili inokedy pokojné riečky na východnom Slovensku na smrtiaci prúd. Podľa údajov Ministerstva pôdohospodárstva povodne zasiahli celkovo 10 850 obyvateľov v 75 dedinách, zomrelo 47 ľudí. Štyridsaťdva z týchto obetí boli Rómovia z chatrčovej osady v Jarovniciach. Osada leží v údolí riečky Malá Svinka. Nerómski obyvatelia bývajú v dedine nad údolím, takže pre nich povodeň nemala až také tragické následky ako pre Rómov žijúcich v nižšie položenej časti dediny. Ako priznali niektorí z Rómov, ktorí prežili, chatrče z drevených dosák a kameňov si postavili v údolí z ekonomickej nevyhnutnosti. Nemali kde inde stavať, tak stavali tam. Vláda pod tlakom verejnej mienky, ktorú ovplyvnili tragické následky povodní, investovala do rozvoja infraštruktúry v Jarovniciach a zregulovala riečne koryto, čo by malo v budúcnosti zabrániť záplavám. No rómske príbytky na iných miestach Slovenska (napr. Olejnikov, Švedlár, Ubľa), ešte stále stoja v povodňami ohrozených lokalitách. Ľudia žijú aj pod komínmi fabrík. Napríklad v Krompachoch nájdeme osady v závalovom pásme baní, v Rudňanoch priamo na kontaminovanom území bývalej továrne, či na miestach, kde majú obyvatelia priamy výhľad na skládku, ktorú im postavili takmer pod oknami. Čo majú všetky tieto prípady spoločné je, že ide o priamy dôsledok sociálnej nerovnosti, kde chudoba spojená niekedy s etnickou diskrimináciou spôsobuje, že niektorí ľudia žijú na miestach, ktoré sú vlastne za normálnych okolností neobývateľné. V týchto lokalitách sa navyše často umiestňujú ďalšie stavby, ktoré by ťažko zniesli vo svojej časti obce alebo mesta obyvatelia s lepším prístupom k rozhodovaciemu procesu. Takže ak človek žije v priestore, ktorý je už dnes kontaminovaný bývalou priemyselnou činnosťou, je dosť možné, že v dôsledku rozhodnutia miestneho zastupiteľstva nová skládka odpadu bude umiestnená práve na jeho konci obce. Nie všetci môžeme žiť na okraji národného parku, ale nie je ani nevyhnutné, aby bremeno environmentálnych záťaží disproporčne znášali tí, ktorí už čelia množstvu ďalších sociálnych a ekonomických problémov. Hľadanie príčin a odpovedí Prečo niektorí ľudia skončia v dome postavenom vedľa skládky alebo na mieste, kde im voda takmer každý rok vyplaví ich skromný majetok? Vychádzajme z predpokladu, že títo ľudia sú svojprávni a voda v obývačke im vadí. Pravdepodobne tiež nemajú žiadnu zvláštnu radosť z toho, že pôda okolo nich je kontaminovaná. Zostávajú dve vysvetlenia – chudoba a diskriminácia. Začnime chudobou. Ten, kto na to má, nie je odkázaný na byt s výhľadom na diaľnicu, prípadne pod komínom starej sklárne, kde bude dýchať dym zo spaľovaného uhlia. Ten, kto na to nemá, je rád, že vôbec niekde býva. Kto nedokáže zarobiť viac, musí jednoducho žiť v takýchto podmienkach. Toto je obraz života cez prizmu ekonomického liberalizmu. Problém nastáva, ak do tejto rovnice vložíme ďalšiu premennú – externý dopad (externality). Ak niekto býva v byte pri diaľnici, po ktorej sa preháňajú jeho šťastnejší spoluobčania na autách, ktorých splodiny dýchajú všetci ostatní aj so svojimi deťmi, výsledok tejto rovnice sa komplikuje. Ironicky povedané, všetci sú si teoreticky rovní v životných šanciach, akurát životný štýl jedných ničí zdravie a životné podmienky iných. Pokračujme etnickou diskrimináciou. Príklad rómskych osád na Slovensku často ilustruje, akú dôležitú úlohu zohráva pri výbere miesta na bývanie relatívna sila rôznych sociálno-ekonomických skupín a ich záujmov. Cena pozemku alebo jeho potenciál na využitie, priestorová vzdialenosť (alebo snaha dostať nechcených obyvateľov tak ďaleko od centra obce ako to len ide), či snaha vylúčiť niekoho z trhu práce ako nechcenú konkurenciu vzdialením od centra ekonomických procesov sa môžu pretnúť. Tým prienikom potom bude miesto, ktoré môže mať veľmi nepriaznivé environmentálne charakteristiky. Dynamiku výberu miesta a silu rôznych záujmov môžeme sledovať aj v reálnom čase. Niekedy sa totiž v priebehu času mení hodnota pozemkov, kde bývajú ľudia, ktorých majorita vo svojom okolí nechce. Poľnohospodársky bezcenný kus zeme, kde sa mohli pred storočiami usadiť chudobní novousadlíci, sa zmení na priestor zaujímavý pre rozvoj priemyslu alebo turizmu. Takéto ekonomické aspekty môžeme ilustrovať na osade v Letanovciach. Letanovský Mlyn sa nachádza priamo na prístupovej ceste do národného parku Slovenský Raj. Ako otvorene priznávajú miestni obyvatelia, hneď ako sa podarí presťahovať Rómov z tejto lokality, plánujú tam postaviť parkoviská a iné stavby pre rozvoj turistického ruchu. Vo vnímaní miestnych obyvateľov sú práve Rómovia hlavným problémom pri rozvoji cestovného ruchu. V lete roku 2005 začala samospráva so stavbou nových obecných bytov. Miesto sa našlo asi 3 kilometre od dediny v priestore, kam z dediny nevedie žiadna cesta. Vlastníci odmietli predať pozemky na túto stavbu kdekoľvek bližšie. Aj keď v tomto konkrétnom prípade nezohráva kvalita životného prostredia podstatnú úlohu, poukazuje situácia v Letanovciach na silu ekonomických a sociálnych faktorov pri priestorovom rozmiestnení obydlí ľudí. V histórii práve tieto faktory zohrávali rozhodujúcu úlohu pri umiestnení niektorých osád v environmentálne problematickom území. Systémové zmeny Prezentácia jednotlivých prípadov environmentálnej nespravodlivosti je dôležitá. Neradno však zabúdať na systémové zmeny, aby sa v súčasnosti aj v budúcnosti predišlo ohrozeniu ľudských práv, a aby sa zabezpečili dôstojné životné podmienky pre ľudí bez rozdielu spoločenskej triedy alebo farby pleti. Pod systémovými zmenami máme na mysli politiku a programy spoločné pre marginalizované skupiny a majoritnú populáciu, rozvojové projekty a otvorenie priestoru na rovný prístup k rozhodovacím procesom, ale aj k prírodným zdrojom. A práve v tom môže koordinované úsilie vlády, medzinárodných inštitúcií, miestnych samospráv a ďalších „hráčov“ priniesť trvalo udržateľné výsledky. Pri hľadaní riešenia, ako rozdeľovať environmentálne pozitíva a negatíva, boli identifikované dva základné prístupy: 1) prístup „zhora-dole“, ktorý by mal zlepšiť ekonomickú a sociálnu kohéziu v spoločnosti, posilniť situáciu marginalizovaných skupín a jednotlivcov a ich účasť v rozhodovacích procesoch, a tým vytvoriť možnosti predchádzania prípadov environmentálnej nespravodlivosti; 2) prístup „zdola“ znamená identifikovať a riešiť situáciu tých marginalizovaných jednotlivcov a skupín, ktoré sú už dnes neproporčne vystavené nepriaznivým environmentálnym dopadom a hľadať riešenia konkrétnych prípadov. Tieto dva prístupy by mali byť prepojené a navzájom sa podporovať. Politika ekonomickej a sociálnej kohézie (definovaná ako prioritný cieľ Európskej únie ale aj Slovenska) by mala podporovať marginalizované skupiny v spoločnosti a otvárať im priestor na aktívnejšiu účasť v rozhodovacích procesoch. Poukazovanie na prípady environmentálnej diskriminácie či nespravodlivosti môže pomôcť pri riešení konkrétnych prípadov a napomôcť vytvoreniu rámca na participáciu všetkých občanov práve prostredníctvom rozvojovej politiky a rozvojových programov. Riešenie konkrétnych prípadov je nepochybne dôležité, rozhodujúce však nie sú riešenia ad hoc, ale systémové zmeny. Environmentálna spravodlivosť ako výzva Záverom by sme chceli formulovať posolstvo konceptu environmentálnej spravodlivosti. Ľudia by nemali byť neproporčne vystavovaní nepriaznivým environmentálnym dopadom len pre svoj etnický pôvod, resp. sociálnu situáciu a každý človek by mal mať prístup k čistému a zdravému životnému prostrediu. Napokon v článku 44 (1) o tom hovorí aj Ústava Slovenskej republiky (šiesty oddiel – Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva) – „každý má právo na priaznivé životné prostredie“. Ak sa držíme princípu, ktorý je pilierom všetkých demokratických právnych režimov – totiž, že sme si pred zákonom všetci rovní a mali by sme mať rovnaký nárok na čestné a objektívne zaobchádzanie – tak môžeme konštatovať, že environmentálna spravodlivosť nie je ničím iným, než uplatnením tohto princípu v praxi. Presadzuje totiž čestné a rovné posudzovanie v rozhodovacích procesoch zameraných na distribúciu environmentálnych pozitív a negatív. Skutočnosti a vzťahy pomenované v tomto článku prispievajú do diskusie o tom, ako zabezpečiť viac spravodlivosti v globálnom kontexte i na miestnej úrovni. V polarizujúcom sa svete a v dobe rastúcich ekonomických a mocenských rozdielov medzi rozvinutými a tzv. rozvojovými krajinami, ale aj v rámci národných štátov, je toto skutočná výzva. Koncept environmentálnej spravodlivosti ponúka do tejto diskusie ďalšiu perspektívu a argumenty. Autori pracujú v mimovládnych organizáciách, ktoré sa venujú životnému prostrediu a sociálnemu rozvoju