Reklama
Reklama

Na návšteve u suseda

Služobne najstarší stredoázijský prezident – Islam Karimov z Uzbekistanu – nedávno navštívil Turkmenistan. Služobne najmladší, turkménsky prezident Gurbangula Berdymuchammedov, tak po siedmych rokoch privítal svojho suseda.
Počet zobrazení: 788

Služobne najstarší stredoázijský prezident – Islam Karimov z Uzbekistanu – nedávno navštívil Turkmenistan. Služobne najmladší, turkménsky prezident Gurbangula Berdymuchammedov, tak po siedmych rokoch privítal svojho suseda. Predtým bol I. Karimov na návšteve v rokoch 1996 a 2000. Bývalý Turkmenbaši Saparmurat Nijazov navštívil Uzbekistan v rokoch 1996, 1997 a 2004. Iste uznáte, že je to dosť malá frekvencia kontaktov na najvyššej úrovni, ak berieme do úvahy, že krajiny tesne spájala a ešte dlho bude spájať nedávna sovietska história. Ďalej má okrem spoločnej zhruba dvetisíc kilometrovej hranice (ktorá bola po atentáte na S. Nijazova v roku 2002 uzavretá) ešte aj spoločnú tisícročnú dosovietsku históriu. Prečo tá riedkosť? Čudáctvo S. Nijazova a stále presvedčenie I. Karimova, že Uzbekistan je pupkom Strednej Ázie spôsobili, že krajiny sa dlhé roky akoby nenávideli a robili si napriek. Preto sa všetci nádejali, že práve táto návšteva zmení bilaterálnu situáciu k lepšiemu. Lenže v Ašchabade šlo tentoraz o viac než o „dajakých“ ľudí, ktorí na seba nechápavo hľadia cez štátnu hranicu či rieku Syrdarja. Šlo totiž o plyn! Čakanie na Čínu Uzbekistan má síce dosť plynu, ale momentálne je tranzitnou krajinou smerom do Číny. Aktívne sa pritom podieľa na stavbe nového plynovodu Turkmenistan – Čína. Ten po uvedení do prevádzky výrazne zmení stredoázijskú plynovú paritu voči Európe. Samozrejme, so znamienkom mínus. V tomto projekte hrá prvé husle Ašchabad. Preto Taškent potrebuje vedieť, koľko a akú mu bude ochotný vydeliť kapacitu, aby sa do rúry dostal aj uzbecký plyn. Druhou, neverejnou dimenziou návštevy bolo aj to, že I. Karimov, ktorý je práve pri moci len (resp. aj) vďaka pochopeniu a tichému súhlasu Pekingu, a najmä Moskvy, prerokoval aj niektoré špecifické otázky. Predovšetkým tie, ktoré si Rusko v rámci veľkého plynového gambitu v Strednej Ázii smerom do Európy jednoducho zatiaľ nemôže dovoliť verejne artikulovať. Pre Taškent môže byť odmenou za túto službu taktická podpora jeho stredoázijských vodcovských ambícií či vyslovenie súhlasu na zvýšenie objemu dodávaného uzbeckého plynu prostredníctvom sovietskeho plynovodu Stredná Ázia – Centrum do Ruska, a ďalej do Európy. Prvý prístup pomôže Moskve udržať na uzde Kazachstan, kde prekvitá prvotný ropný socializmus, a ktorý má tiež nafúknuté mocenské ambície, takže trocha rovnováhy pri energetickej veľkej hre v regióne neuškodí. Druhá strana mince vytvára podmienky na to, aby mal Taškent stále nádej, že sa bude môcť podieľať na ďalšom pripravovanom energetickom superprojekte – Prikaspickom plynovode z Turkmenistanu cez Kazachstan a Rusko do Európy. Ak by ho Moskva pribrala do hry, opäť by sa otvoril priestor na vývoz uzbeckého plynu. Tentoraz do Európy. Lenže na to musí povedať svoje áno nielen Turkmenistan, ale najmä Kazachstan, čo asi bude problém. Elektrina do Dušanbe Prezidenti hovorili nielen o plyne, ale aj o elektrine. Konkrétne o dodávkach pre Tadžikistan. Tam je dnes elektrina nedostatkovým tovarom a Dušanbe reguluje jej domáce dodávky na „lístkový systém“. Uzbekistan ponúkol svoje siete na tranzit prebytkovej elektrickej energie z Turkmenistanu do Tadžikistanu. Zosieťovanie by vzhľadom na spoločnú sovietsku históriu nemalo byť podľa energetikov technický problém. Nebezpečenstvo je však iné. A opäť hrozí z Taškentu. Karimov nástojí na tom, aby mal v sporných bodoch rozhodujúce slovo Uzbekistan. Okrem snahy akcentovať svoju vodcovskú úlohu v regióne ide de facto aj o skryté geopolitické pohyby v Strednej Ázii. Ich výsledkom môže byť, že niektoré postsovietske republiky (Kirgizsko) sa po čase jednoducho „roztopia“ a stratia v Číne a Kazachstane, alebo (Tadžikistan) sa stanú súčasťou iného (agresívnejšieho) štátu a zásobárňou najdeficitnejšej tekutiny na svete (vody) pre Uzbekistan. Ten, podobne ako Slovensko, nemá priamy prístup k moru. Preto má Taškent záujem na využívaní turkménskej siete železníc smerom k prístavom v Kaspickom mori. Teraz sa prepravuje asi 2,5 milióna ton tovarov. Na uzbeckej strane finišujú práce na dobudovaní tranzitnej trasy smerom do Turkmenistanu, kde sa napriek akože európskemu hnevu na Uzbekistan za nedodržiavanie ľudských práv úspešne etablujú najmä firmy z krajín, ktoré sa v Bruseli nevedia vyjadriť inak než negatívne. Charakteristický paradox podčiarkuje aj prezidentmi podpísaná nová investičná dohoda, ktorá prispeje k tomu, že rozpor medzi slovami a činmi Európy sa stane neudržateľný. Družba znovu na večné časy Prezident G. Berdymuchammedov, ktorý prednedávnom z tribúny OSN vyhlasoval: „Stredná Ázia nie je izolovaný priestor. Náš región je prepojený tisíckami historických, etnických a humanitných nití so susednými štátmi“ udelil svojmu uzbeckému kolegovi titul Čestný starejší ľudu. Byť starejším znamená veľa. Ak to nebolo len krátkodobé gesto, tak služobne mladší prezident uznal autoritu služobne najstaršieho. On a jeho sprievod sa v Ašchabade náhodou tesne minuli s inou delegáciou. So skupinou veľvyslancov štyroch krajín EÚ – Francúzska, Nemecka, Španielska a Švédska – ktorí sa prišli na mieste zoznámiť so situáciou v oblasti ľudských práv, ktorá je v Turkmenistane naďalej, podobne ako v Uzbekistane, zlá. Nakoniec, Turkmenistan a Uzbekistan sa v čerstvo publikovanom zozname Reportérov bez hraníc aj tento rok umiestnili v poslednej desiatke. To však neprekáža tomu, aby boli práve tieto štyri európske krajiny v Turkmenistane komerčne najúspešnejšie. V prejave na VZ OSN ešte prezident pripomenul: „Turkmenistan je dnes otvorený svetu, otvorený širokému partnerstvu.“ Veriť slovám v Strednej Ázii sa síce neoplatí, ale túto tézu si je potrebné pamätať a najmä ju využiť. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama