Reklama
Reklama

Socialistický úder našej európskej politike

Keď si povšimneme prednostné záujmy politikov v Bruseli, nemožno sa čudovať presvedčeniu väčšiny voličov, že Európska únia je odtrhnutá od ich života. Po zúriacom neoliberalizme sú európske štandardy, ktoré sa u nás nanovo zavádzajú, vítaným návratom do normálnej spoločnosti.
Počet zobrazení: 833

Keď si povšimneme prednostné záujmy politikov v Bruseli, nemožno sa čudovať presvedčeniu väčšiny voličov, že Európska únia je odtrhnutá od ich života. Po zúriacom neoliberalizme sú európske štandardy, ktoré sa u nás nanovo zavádzajú, vítaným návratom do normálnej spoločnosti. Ani to však ľudia nevi(e)dia, lebo im to nikto takto neprezentuje. Mali by to robiť najmä európski socialisti. Ale nerobia. Kroky, ktoré možno vnímať ako opakované tresty Robertovi Ficovi za jeho rozhodovanie pri tvorbe vlády sú pre slovenskú (ľavicovú) verejnosť zlým „európskym“ posolstvom. Médiá naklonené ideologickému vyčíňaniu pravicových strán, nikdy nebudú upozorňovať, že európske štandardy, ktoré uznávajú aj pravičiari vyzerajú výrazne inak. Oveľa radšej budú „prepierať“ spor Smeru a Strany európskych socialistov (SES). A aj preto sa v posledných mesiacoch práve z neho stala hlavná správa z Bruselu. Postoj bruselských socialistov pácha u nás ťažko napraviteľné škody. Za štandardne európske sú totiž na Slovensku považované donedávna vládnuce pravicové strany a ich „reformy“. Dokonca aj ľavicoví voliči, ktorí neprikladajú európskej politike veľkú váhu, vnímajú ako prínos SDKÚ, že „nás dostala do Európskej únie“. Samozrejme, je to výsledok pôsobenia médií, ktoré túto zásluhu vždy pripisovali vtedajšiemu premiérovi a ministrovi Kukanovi. Ale rovnako je to aj výsledok premyslenej komunikačnej stratégie SDKÚ. Nečudo, veď ku koncu svojho vládneho obdobia už naozaj okrem vstupu do EÚ nemala nič, čím by sa mohla pochváliť, a tento historický krok Slovenska má vo všeobecnosti cveng aj medzi našimi občanmi. Okrem toho je však dôležitým momentom aj fakt, že SDKÚ vždy využila každú príležitosť, aby demonštrovala svoje „európske ukotvenie“, svoje členstvo v politických štruktúrach EÚ a jej zahraniční partneri jej v tom výdatne pomáhali. Dokonca aj napriek tomu, že predošlá vláda robila „reformy“, na ktoré jej pravicoví kamaráti v západnej Európe ani nepomysleli, ba vystupovali aj proti úvahám o nich. Spomeňme si napríklad, ako razantne vlani Angela Merkelová odmietla rovnú daň. Strana európskych socialistov dostala svojho slovenského člena do presne opačnej pozície. V podstate sa spojila so slovenskou pravicou a pravicovými novinármi vo vytváraní obrazu „neeurópskeho“ Smeru. Pomáha presviedčať slovenských voličov, že Smer nemá zaradenie v Európskej únii, že nie je (z európskeho hľadiska) štandardným politickým subjektom. Nie je dôležité, že sa do tohto spoločného šíku nezaradila úmyselne. Dôležité je, prečo sa to stalo. Medzinárodná politika po prvej svetovej vojne, ale nielen po nej, dokazuje, že izolácia silných (alebo potenciálne silných) je veľmi zlým trestom, ktorého účinok sa skôr alebo neskôr obráti. Ak je Smer neštandardná strana, ktorú odmietajú aj jej prirodzení partneri, potom nie je nič ľahšie, ako vytvárať obraz, že aj jeho kroky sú neštandardné. Potom nie je nijaký problém útočiť napríklad na novelu Zákonníka práce, hoci niektoré jej ustanovenia sú priamo implementáciou európskeho práva. Za takýchto okolností hrozí, že to, o čo sa tu usilujú aj ľavičiari, ktorí sa k Smeru stavajú kriticky, vyjde navnivoč. Ide predsa o to obrátiť vývoj, ktorý sme zažívali v predošlom volebnom období a ktorým sme sa vzďaľovali modernému civilizačnému štandardu. Ťažko však bude niekto brať vážne tvrdenia súčasného ministra zdravotníctva o tom, že Rudolf Zajac robil katastrofálne zmeny, ktoré nemajú vo svete obdoby, ak ministrovu stranu ako neštandardnú odmietajú aj v Európskej únii. Tieto fakty len posilňujú kritikov reforiem súčasnej vlády a dávajú im punc „európskosti“. Najhoršie je, že toto všetko si európski socialisti nepochybne vôbec neuvedomujú. Správajú sa, akoby nepoznali slovenské politické reálie, akoby vôbec netušili o siločiarach moci (a úrovni mediokracie) na Slovensku. Ak je to naozaj tak, možno je to aj vina Smeru, ktorého predstavitelia v Bruseli nedokážu dostatočne plasticky, „polopatisticky“ ani dosť razantne (ako neraz doma ich stranícky šéf) vysvetliť, čo svojím tancom v porceláne spôsobujú a ako brzdia snahu vychýliť vývoj u nás aspoň trochu doľava. Alebo im je to v ich európskej bohorovnosti jedno a neberú do úvahy následky, aké by mal rýchly návrat Mikuláša Dzurindu a jeho družiny k moci? Voda na mlyn euroskepticizmu Je tu ešte jeden významný moment. Niet pochýb o tom, že politika Roberta Fica sa na Slovensku stretáva s verejnou podporou, akú nezažil ani Vladimír Mečiar v dňoch svojej najväčšej slávy. Ľudia jej rozumejú, vedia presne, prečo sa im kroky sociálnych demokratov páčia a čo všetko sa tým napráva. A v žiadnom prípade to nie je mediálna bublina ako za Dzurindu, lebo médiá sú k tejto vláde vo všeobecnosti predovšetkým kritické až nepriateľské. Smer sa teda dostáva medzi dva mlynské kamene: odsudky zo strany socialistickej Európy a domácu podporu. Nie je nič horšie, ak slovenskí (ľavicoví) voliči nadobudnú dojem, že to, čo sa u nás teraz deje – teda to, čo sa im páči a čo podporujú – je európsky neštandardné. Môže to totiž viesť k tomu, že získajú negatívny pohľad na Európsku úniu, budú ju vnímať ako subjekt, ktorý kritizuje reformy pomáhajúce obyčajným ľuďom. Ešte horšie bude, ak takto budú vnímať ani nie tak EÚ ako takú, ale jej socialistickú časť. SES riskuje nárast euroskepticizmu na Slovensku, a to – vzhľadom na počet potenciálnych voličov Smeru – u nezanedbateľnej skupiny našich občanov. Miliardy, ktorými európske inštitúcie financujú komunikačné kampane voči občanom sú za týchto okolností vyhodenými peniazmi. Keby aspoň bola kritika Smeru za neveru sociálnodemokratickým hodnotám dôveryhodná, lenže ani to nie je. Britská Labour Party išla do vojny a zotrváva v nej, hoci obrana mieru je stále platným princípom Socialistickej internacionály, a teda aj jej regionálnych zoskupení. To však SES nikdy neriešila. Ani potom nie, keď už bolo zrejmé, o čo v Iraku ide a iné socialistické vlády z podpory Georgea Busha vycúvali. Ťažko potom považovať výčitku, že Smer vytvoril „politickú alianciu“ so stranou, ktorá „podnecuje alebo sa pokúša rozdúchavať rasové alebo etnické predsudky a rasovú neznášanlivosť,“ za serióznu. SES zotrvaním na pozastavení členstva Smeru dáva facku nielen sebe, ale poškodzuje Európsku úniu a európsku socialistickú politiku v očiach slovenských voličov. Nič na tom nemení fakt, že už zistila, akú chybu urobila, len si to nechce priznať a hľadá spôsob, ako z tejto patálie dôstojne vycúvať. A Robert Fico môže oprávnene vychutnávať ďalšie víťazstvo, ktoré síce nie je také viditeľné, ale v tejto chvíli je už neodškriepiteľné. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama