Arogancia plodí odpor

Evo Morales, prezident Bolívie Narodil sa v roku 1959 do rodiny aymarských Indiánov. Zo siedmich detí sa dospelosti dožil iba on s dvoma ďalšími súrodencami. Od dvanástich rokov bol pastierom lám, neskôr sa stal roľníkom na rodinnom pozemku. Okrem ovocia pestoval aj koku, tradičnú úžitkovú rastlinu andských Indiánov. Stal sa členom zväzu pestovateľov koky a neskôr jeho generálnym tajomníkom. Vystupoval proti výrobe kokaínu, ale aj proti Spojenými štátmi podporovanej vládnej politike vyhladzovania tejto rastliny. Za svoje politické postoje šiel do väzenia a pri jednom incidente ho príslušníci polície dobili takmer na smrť. Stal sa lídrom strany Hnutie za socializmus (MAS), za ktorú kandidoval v prezidentských voľbách v roku 2002 a opäť v roku 2005. S programom znárodnenia prírodného bohatstva krajiny – zemného plynu a ropy – v týchto druhých voľbách s veľkým náskokom zvíťazil a stal sa tak prvým indiánskym prezidentom v dejinách Bolívie. V rámci účasti na zasadnutí Organizácie Spojených národov navštívil prednedávnom Spojené štáty americké. Pri tejto príležitosti prinášame prepis rozhovoru, ktorý pred rokom, počas predchádzajúcej návštevy, poskytol americkému rozhlasovému programu Democracy Now! S hosťom rozhlasového programu sa zhovárali Amy Goodmanová a Juan Gonzalez AG Vitajte v programe Democracy Now! i v Spojených štátoch, pán prezident Evo Morales. Prečo ste do sídla OSN priniesli list koky? – Najprv sa vám chcem poďakovať, že ste si ma sem dnes pozvali. V tejto krajine, v Spojených štátoch amerických, som po prvýkrát. A keďže listy koky sú ustavične obviňované, že sú drogou, priniesol som jeden so sebou, aby som ukázal, že to droga nie je. List koky je zelený, nie biely. Priniesol som ho, aby som ukázal, že môže ľudstvu prospieť. Preto som bol na zasadaní Organizácie Spojených národov s listom koky. Keby to bola bývala droga, určite by ma boli zadržali. Začíname kampaň s cieľom prinavrátiť listu koky dôstojnosť, počnúc jeho dekriminalizáciou. AG Akým spôsobom ho možno využívať prospešne? Prečo je pre vás v Bolívii taký dôležitý? – Koka je súčasťou našej kultúry. Existuje druh jej legálneho, tradičného užívania, keď sa list koky žuje – v Bolívii sa tomu hovorí piccheo, v Peru chaccheo, v Kolumbii el mambeo. Tento tradičný druh užívania navyše našiel podporu vo vedeckých výskumoch európskych i amerických univerzít. Harvardova univerzita prednedávnom vydala štúdiu, podľa ktorej je koka veľmi výživná – je dobrým zdrojom živín, možno ju užívať nielen tým, že sa žuje, ale aj že sa požíva. Posledná štúdia Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) zase jasne dokázala, že listy koky ľuďom neškodia. Koka sa používa aj rituálne, aj v našej aymarskej kultúre – napríklad ak niekoho požiadate o ruku, list koky je dôležitou súčasťou tohto obradu. Prvé anestetiká modernej medicíny boli tiež vyvinuté z koky. Ešte pred piatimi-siedmimi rokmi prichádzali do Chapare ľudia z istej americkej spoločnosti a nakupovali koku na výrobu Coca-Coly. Môžeme spomenúť mnoho ďalších priemyselných výrobkov, ktoré by sa dali z koky vyrobiť a ktoré by boli na prospech ľudstvu. JG Pán prezident, voliči v Spojených štátoch sú zvyknutí na to, že ich lídri im veľa sľúbia, ale keď sa dostanú do úradu, máločo splnia. Odkedy ste sa vy stali prezidentom Bolívie, podnikli ste rýchle zmeny. Znížili ste si vlastný plat. Zvýšili ste minimálnu mzdu o päťdesiat percent. Aký signál chcete vyslať vlastnému obyvateľstvu a lídrom Latinskej Ameriky vo všeobecnosti? – Nikdy som nechcel byť politikom. V mojej krajine sú politici považovaní za klamárov, zlodejov, arogantných ľudí. V roku 1997 sa ma pokúsili presvedčiť, aby som kandidoval za prezidenta. Odmietol som túto myšlienku, hoci mi to spôsobilo problémy v mojej vlastnej organizácii ľudí zdola. Neskôr som dostal za povinnosť stať sa poslancom dolnej komory parlamentu. Ani to som vtedy nechcel urobiť. Chcel som radšej byť hlavou potkana než chvostom koňa – radšej šéfom svojej vlastnej organizácie bojujúcej za ľudské práva, práva svojich členov. Nechcel som sa zapájať do volebných politických procesov a potom nesplniť sľuby. V tom období, 1995 až 1997, som sa však naučil, že zapojiť sa do politiky znamená prevziať zodpovednosť, našiel som nový pohľad na politiku ako na službu obyvateľstvu. Keď som si vypočul široké požiadavky našich organizácií zdola, nakoniec som sa predsa len rozhodol za prezidenta kandidovať. V posledných voľbách sme mali desaťbodový program. Z týchto desiatich bodov sme naplnili už šesť. Úsporné opatrenia, ktoré ste pred chvíľou spomenuli – znížil som svoj plat o päťdesiat percent, podobne ako platy ministrov a poslancov kongresu. Vzhľadom na moje presvedčenie, že keď sa človek stane prezidentom, mal by slúžiť ľuďom, boli tieto peniaze presunuté do zdravotníctva a školstva. Povedali sme, že zorganizujeme konzultáciu, referendum o väčšej autonómii pre jednotlivé oblasti a aj sme to urobili. Päťdesiatosem percent obyvateľstva hlasovalo proti, i keď zabezpečiť regiónom a domorodým komunitám viac autonómie je dôležité. Povedali sme, že znárodníme sektor plynu a ropy. Aj sme to urobili, a bez toho, aby sme niektoré z daných spoločností vyvlastňovali či vyhadzovali z krajiny. Povedali sme, že je dôležité mať partnerov, nie šéfov. Tak sme to spravili. Investori majú právo získať späť svoje investície a rozumný zisk, ale nemôžeme im dovoliť, aby zdevastovali krajinu a pritom z toho mali prospech iba oni. Prichádzam práve zo stretnutia analytikov zahraničnej politiky a zdá sa, že našim predstavám rozumejú. Kľúčovou otázkou v mojej krajine je aj zápas proti korupcii. Začíname proti nej agresívnu kampaň, počínajúc členmi výkonnej moci. Súdna moc do tohto procesu ešte stále nevstúpila. Mohol by som hovoriť ešte veľa o tom, čo robíme, aby sme sa vyrovnali s požiadavkami, ktoré sa za dlhé obdobie nahromadili – napríklad o centrách očnej chirurgie, šírení gramotnosti... Pokročili sme aj pri poskytovaní legálnych dokladov, ktoré domorodí obyvatelia často nemajú. To sú sociálne problémy, ktoré zažila aj moja rodina. Napríklad moja mama nikdy nemala občiansky preukaz. Nevedela, kedy sa narodila. Podobná príhoda sa týka aj môjho otca. Jedného dňa som našiel jeho preukaz, na ktorom bol dátum narodenia. Povedal som svojej sestre Esther, „výborne, usporiadajme mu oslavu, vieme, kedy má narodeniny.“ Veľmi sa tešila a súhlasila. Povedali sme teda o oslave otcovi. On povedal: „Ale ja neviem, kedy mám narodeniny.“ Ukázali sme mu preukaz: „Tu to je, v tento deň máš narodeniny.“ A otec na to s trpkosťou povedal: „Ten dátum som si musel vymyslieť, keď ma odviedli do armády.“ Ani on nevedel, kedy sa narodil. A keď som bol v roku 1999 počas kampane do miestnych zastupiteľstiev na veľkom politickom zhromaždení a požiadal ľudí, aby zdvihli ruku tí, čo sa chystajú voliť, zareagovali len asi dve tretiny. Opýtal som sa, „Čo sa deje? Nechcete hlasovať za Eva Moralesa?“ Odpovedali mi: „Nemáme papiere. Nemáme doklady.“ Jeden compaňero za mnou prišiel takmer v slzách. Povedal mi, „Táto spoločnosť si myslí, že som dobrý len na to, aby som prikyvoval, ale nie na to, aby som hlasoval.“ Pochádzal z vysočín, zo severného Potosí. Ani on nevedel, kedy sa narodil, nemal rodný list. Takéto máme problémy. S pomocou niektorých krajín, ktoré nás podporujú, sa nám však darí dávať ľuďom doklady, aby sa mohli stať plnoprávnymi občanmi. JG Keď ste kandidovali za prezidenta, mnoho prieskumov verejnej mienky vo vašej krajine síce vykazovalo pre vás značnú podporu, no ďaleko to zaostávalo za tou väčšinou, ktorú ste napokon dostali. Je teda očividné, že pocity obyvateľstva vašej krajiny nezhodnotili dostatočne dobre. Prečo sa vám podľa vás podarilo zmobilizovať takúto rozsiahlu podporu? – V našej kultúre existujú akési základné zákony vesmíru: Neklam. Nekradni. Nebuď lenivý. Ľudia vedia, že som nikdy neštudoval na univerzite. Nikdy som na to nedostal príležitosť. Ale už od detstva som sa zúčastňoval na sociálnych zápasoch. Už v roku 1998 som bol jedným z hlavných regionálnych vodcov. A v celom tomto období som trpel rôznymi obvineniami, snahami kúpiť si ma. Lenže v našej kultúre je poctivosť veľmi dôležitá. Som stále presvedčený, že to bola práve poctivosť, ktorá mi umožnila stať sa prezidentom. V roku 2002, keď sme síce vyhrali voľby, ale výsledky boli zmanipulované, sme dostali na kampaň milión dolárov. U nás sú kampane financované z verejných zdrojov. Mali sme, samozrejme, náklady, ale vynaložili sme na kampaň menej ako pol milióna dolárov. Viac ako pol milióna zostalo. Povedal som, že tieto peniaze treba vrátiť volebnej komisii, štátu. Niektorí z členov mojej strany však vraveli: „Načo budeme tie peniaze vracať? Veď v Bolívii sa ľahko dajú kúpiť doklady, aby sme ich mohli vyúčtovať ako náklady.“ To ma rozhnevalo, a tak som postupoval len s pár ďalšími spolupracovníkmi a peniaze sme vrátili. To na ľudí urobilo dojem. Mám aj ďalšie takéto príbehy. Tento rok sme pri voľbách do ústavodarného zhromaždenia vyhrali v siedmich z deviatich krajov našej krajiny – pričom v prezidentských voľbách, ktorými som sa dostal do úradu, to bolo len päť z deviatich – a v tomto prípade sme tiež vrátili viac ako milión dolárov z tých, čo nám boli pridelené. Niektorí veci neznalí ľudia vraveli, že sme tie peniaze mali vynaložiť na zdravotníctvo a školstvo, ale to nie je možné, pretože sú to peniaze výhradne na volebné kampane a musia sa vrátiť. Poctivosť je úžasne dôležitá. Medzinárodné inštitúcie síce hovoria, že Bolívia je z medzinárodného hľadiska v korupcii druhá najhoršia, ale to je v dôsledku minulých vlád. Tu som nemal príležitosť hovoriť o Bolívijčanoch, ktorí sa prisťahovali do Spojených štátov, ale keď som bol v Argentíne a v Európe, zhováral som sa tam s podnikateľmi, ktorí ich zamestnávajú. Všetci hovorili, že Bolívijčania sú poctiví a pracovití. Aj keď nemajú doklady, vyberajú si ich, čo aj načierno. Vyberajú si Bolívijčanov preto, že sú to dobrí robotníci. Rozmýšľal som aj nad tým, že by sme mali so stredoškolskými učiteľmi hovoriť o vzniku predmetu, kde by sa učila poctivosť – vraveli, že iba s poctivosťou sa dá zájsť až k prezidentskému úradu. AG Pán prezident Morales, venezuelský prezident Hugo Chávez nazval amerického prezidenta Busha diablom. Čo na to hovoríte? – Nemám záujem komentovať tieto výmeny medzi dvoma prezidentmi. Som však presvedčený, že ľudia sú jedna rodina, či už sú profesionáli alebo nie, či už sú prezidenti alebo nie. Všetci majú svoju dôstojnosť. Je jedna vec pochybovať o niečej politike. Môžeme mať rozdielne názory. Ale útočiť na niekoho osobne alebo ho urážať, s tým sa veľmi nestotožňujem. AG Ako sa dívate na prezidenta Busha? – Dúfam, že sa nám podarí vzťahy s Bushovou administratívou zlepšiť. Dúfame, že pri nás bude stáť pri týchto hlbokých demokratických premenách, o ktoré sa snažíme. Dúfame, že budeme môcť s určitou podporou pokračovať v zdravotníckych programoch, ale zvlášť, že pri nás budú stáť pri premenách, ktoré v Bolívii prebiehajú. Domorodé kultúry sú kultúrami dialógu a života, nie kultúrami smrti a vojny. Povedal som verejne a so všetkou úctou, že Spojené štáty americké a ďalšie krajiny by mali stiahnuť svoje vojská z Iraku, pretože nie je možné, aby okupačné sily i okupovaní, najmä nevinní ľudia, naďalej zomierali. O konfliktoch by sa malo diskutovať na fórach, ako je OSN. Myslím si, že je dôležité zdemokratizovať Organizáciu spojených národov, aby sme mohli ako ľudstvo riešiť napríklad problém, ako zachrániť planétu. Domorodé spoločenstvá žijú v harmónii nielen so svojimi blížnymi, ale aj s matkou Zemou. Veľmi nás znepokojuje globálne otepľovanie, v dôsledku ktorého zostávajú ľudia bez vody. V minulosti siahali vodné zdroje po určitú úroveň, dnes klesajú. To znamená, že už onedlho budeme mať veľmi vážne problémy. Ak nebude elektrina, prežijeme, môžeme si svietiť petrolejkami, ale bez vody neprežijeme. Bol som včera na fóre, ktoré zaštiťuje bývalý prezident Clinton, na komisii, ktorá sa zaoberá týmito problémami globálneho otepľovania. JG V mnohých chudobných krajinách sveta sa hovorí, že najmocnejšou osobou v štáte je americký veľvyslanec. Vy ste vo svojej kampani vystupovali nielen proti svojim súperom, ale aj proti úlohe, ktorú americké veľvyslanectvo a veľvyslanec v Bolívii zohráva. Aká bola podľa vás historická rola USA nielen v Bolívii, ale v celej Latinskej Amerike? – Je vždy chyba, keď je veľvyslanec arogantný, podobne, ako keď sú arogantní iní, vrátane prezidenta. Arogancia vyvoláva väčšie rebelantstvo, väčší odpor. V roku 2002 bývalý americký veľvyslanec v Bolívii Manuel Rocha povedal: „Nevoľte Eva Moralesa.“ A ľudia ma potom masovo volili. Stal sa tak najlepším šéfom mojej volebnej kampane. Hovoril veľa o tom, čo sa stane, ak budem prezidentom – že upadne medzinárodná spolupráca, stratíme prístup na trhy... Ale skutočnosť je taká, že som sa stal prezidentom a od iných vlád dostávame veľkú podporu. Veľvyslanectvo Spojených štátov amerických sa pokúsilo dosiahnuť zmeny vo velení armády. Ja som povedal, že sa nič meniť nebude, pretože je to naše zvrchované rozhodnutie. Máme teda očividne aj názorové rozdiely, ale chceme na nich pracovať. Sme síce rozvojová krajina, ale krajina zvrchovaná, krajina, ktorá má svoju dôstojnosť. Jednou z našich výhod je, že krajine túto dôstojnosť prinavraciame. Začína sa chápať význam mena Bolívia. Naši ľudia potrebujú silný pocit sebaúcty. Potrebujeme vzťahy so všetkými krajinami, ktoré budú založené na vzájomnej úcte, vzťahov vzájomného dopĺňania, vyrovnanosti, solidarity a aj spolupráce, aby sme sa mohli postarať o zmeny, o ktoré sa usilujeme. JG Pri znárodňovaní ste okrem iného znárodnili aj skupinu plynárenských spoločností, ktoré sú pôvodom z Brazílie. Podarilo sa vám vyjednať alebo vyriešiť problém s tým, že brazílske spoločnosti majú také veľké právo hovoriť do vašich zásob plynu? – Najprv sa vyskytli protesty a odpor, dokonca aj od compaňera Lulu [brazílskeho prezidenta] – i keď viac asi od spoločnosti samotnej. V argentínskom Iguazú sa uskutočnilo krízové stretnutie štyroch prezidentov za zavretými dverami. Žiadni ministri, žiadna tlač. Prvýkrát o tom teraz niekomu hovorím. Útočilo sa na mňa. Lula bol ku mne tvrdý. „Kde je naše partnerstvo? Kde je srdečnosť? Prečo si so mnou to znárodnenie nekonzultoval?“ Bránil som sa však a povedal som, že krajina má plné právo zvrchovane rozhodovať o budúcnosti svojich strategických zdrojov. Sme veľkorysí, sme compaňerovia, zdieľame solidaritu. A ako svojho „staršieho brata“, ako lídra rozvinutejšej krajiny v regióne ho uznávame a rešpektujeme. Nazval som ho starším bratom, pretože aj on je odborársky vodca, je odo mňa starší, a v indiánskej kultúre máme k našim starším veľkú úctu. Nakoniec mi však veľmi dobre porozumel. Petrobras sme ani nevyvlastnili, ani nevyhodili z krajiny. Vysvetlil som mu, že po dekréte o znárodnení garantujeme väčšiu bezpečnosť, pretože nové zmluvy budú transparentné a bude ich ratifikovať kongres. Predtým boli utajované a kongres ich neratifikoval. Takisto sme ukázali, že spoločnosti sa jej investície vrátia a bude mať aj rozumný zisk. Nie taký vysoký ako predtým, pretože, nehnevajte sa, ale z najväčších ropných polí dávala spoločnosť štátu len 18 percent z výnosu a ponechávala si ako zisk 82. Teraz sme to novým zákonom zmenili a bude to naopak – 82 percent štátu a 18 percent spoločnostiam. Zostávajú však v krajine. Nie sú nijaké problémy. Z tohto veľkého ropného poľa, ktoré spravujeme, už doteraz do štátnej pokladnice vplynulo 150 miliónov dolárov. AG Pán prezident, Bolívia je jednou zo siedmich krajín v regióne, ktoré sa snažia vyrovnať s režimami minulých desaťročí, počínajúc Pinochetovým v Čile. Banzerov režim v Bolívii bol spojencom Spojených štátov amerických. Ako prezident máte možnosť zverejniť možno milióny dokumentov z tohto obdobia. Ste ochotný sa k tomu zaviazať? – Sme vo fáze, v rámci ktorej nielenže zverejňujeme tieto dokumenty, ale snažíme sa vyšetriť, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí sa v čase Plánu Condor stali nezvestnými. Niektorí z členov vojenského velenia, ktorí v tom čase boli nízkopostavenými dôstojníkmi alebo kadetmi, s nami dokonca spolupracujú. Musíme prinavrátiť dôstojnosť ľudskosti, ukončiť beztrestnosť. Je imperatívom, aby si ozbrojené sily znova získali aj dôstojnosť pred krajinou. Je dôležité všimnúť si, ako sa dnes v krajine zlepšil ich imidž. S mojím ministrom spravodlivosti budeme pokračovať v tejto kampani a odhalíme, objasníme mnoho faktov. Mám veľký záujem na tom, aby sa našli aj telá našich baníckych lídrov a telo Marcela Quirogu Santa Cruz. AG Kto to bol? – Bol to socialistický líder, ktorý postavil Banzera pred súd. Počas diktatúry Garcíu Mezu ho zavraždili a jeho telesné ostatky zmizli. Bol to intelektuál, ktorý viedol druhé znárodnenie plynu a ropy. Teraz prebieha tretie. AG Domnievate sa, že [americký minister zahraničných vecí v čase úradovania prezidenta Nixona] Henry Kissinger, ktorý podporoval Pinocheta a generálov v Argentíne i zvyšku Latinskej Ameriky by sa mal pred súdom zodpovedať z vojnových zločinov? – Nie som si istý. To je asi niečo, o čom by sa malo rozhodovať v Spojených štátoch amerických. Chcel by som však využiť túto príležitosť, aby som vyzval obyvateľstvo Spojených štátov, aby nám pomohlo v našej snahe dosiahnuť vydanie dvoch ľudí, ktorí sa podieľali na genocíde, na predošlých skorumpovaných administratívach a ktorí dnes slobodne žijú tu, v Spojených štátoch. AG Konkrétne? – Bývalý prezident Gonzalo Sánchez de Lozada, ktorý sa v roku 2003 stal zodpovedným za smrť viac ako sto ľudí, do ktorých dal strieľať a jeho minister Carlos Sánchez Berzain. Skúšame využiť všetky nástroje, ktoré máme k dispozícii, aby sme dosiahli ich vydanie, ale pokrok nenastáva. Tu v Spojených štátoch to naráža na odpor, hoci súčasná vláda tvrdí, že bojuje proti terorizmu, za ľudské práva, proti korupcii. Je nepredstaviteľné, aby tu ten človek zostával. Žiadame teda obyvateľstvo, vládu a všetky inštitúcie na podporu ľudských práv, aby nám pomohli. JG Niekoľkokrát ste spomenuli domorodý pôvod vášho hnutia. Dnes, päťsto rokov po dobytí Európanmi, sa v celej Latinskej Amerike – v Mexiku, Peru, Kolumbii, Bolívii – domorodé národy oveľa viac politicky aktivizujú. Aký to má pre Latinskú Ameriku význam? – Ľudia, ktorí boli päťsto rokov vylučovaní a vykorisťovaní majú tiež plné práva. V sídle OSN som spomenul, že moja mama pred tridsiatimi štyrmi rokmi nemala ani právo chodiť na verejné miesta, po chodníkoch, po námestiach. V Santa Cruz sú aj dnes isté fašistické a rasistické kruhy, ktoré Indiánom nechcú dovoliť prístup na trhoviská. Myslím tým istý trh výrobcov a rančerov. Vždy ho otváral prezident a ich hnevá, že tento prezident, z domorodého národa Aymarov, ho neotvorí. Vylúčení a diskriminovaní ľudia teda majú veľkú potrebu zjednotiť sa, nie však, aby sa niekomu mstili, utláčali ho či si ho podriaďovali. Náš zápas je za to, aby sa uznalo, že naše práva treba plne rešpektovať. Väčšina domorodého obyvateľstva neuvažuje o vylučovaní. Mohol by som vám porozprávať o Aymaroch, o Kečuoch z vysočín a údolí Bolívie – ako ľudí vítajú, nevylučujú. My sme vrstva, ktorá bola diskriminovaná. Nadávali nám do všetkého možného. Nadávali nám do zvierat. Manuel Rocha ma raz nazval andským Talibancom. My však len chceme, aby boli uznané naše práva. To je náš zápas. AG Spomínali ste, že americký veľvyslanec vyzval ľudí, aby za vás nehlasovali. Domnievate sa, že Spojené štáty financujú opozičné skupiny? – Nemám dokumenty, ktoré by to dokazovali, ale šéf Americkej agentúry pre rozvojovú pomoc (USAID) v Latinskej Amerike povedal, že v záujme rovnováhy budú financovať politickú opozíciu. AG Aká je vaša odozva? – Je to problém, s ktorým sa musíme vyrovnať. Ak majú prísť americké financie, musí to postupovať v koordinácii s našimi komunálnymi i celoštátnymi úradmi. Ekonomická podpora USAID, ktorá pochádza z peňazí daňových poplatníkov tu v Spojených štátoch sa musí využiť na spoločensky užitočné ciele, nie na ciele politické, na korupciu. Prečo spomínam korupciu? Povedzme naši starostovia v Chapare vedia postaviť krásne štadióny za 30 000 bolivianov. USAID to urobí za 90 000. S takýmito peniazmi by sa teda dali postaviť tri štadióny, nie iba jeden. Chceme, aby sa tieto financie využívali dobre a na prospech mladých ľudí. AG Pán prezident, ďakujeme veľmi pekne. JG Ďakujeme. – Ďakujem vám za rozhovor. Pozdravujem srdečne obyvateľov Spojených štátov amerických a ďakujem, že ste mi poskytli tento priestor. Po príchode sem, do Spojených štátov, som sa stretol s mnohými priateľmi. Hovoril som s bývalými prezidentmi Carterom a Clintonom. Boli to dobré rozhovory. A zdá sa, že podnikateľská sféra začína chápať naše posolstvo – že chceme partnerov, nie šéfov. Veľmi pekne ďakujem za tento rozhovor.