kVapKa ViTriOlu

Ani dnes si nedám pokoj s toľko omieľaným právom na život. A hneď na začiatku, a hneď pekne zostra: v rámci zachovania rovnovážneho stavu navrhujem, aby okrem zákona chrániaceho právo na život vstúpil do platnosti aj zákon, ktorý chrániaci právo na smrť.
Počet zobrazení: 905

Ani dnes si nedám pokoj s toľko omieľaným právom na život. A hneď na začiatku, a hneď pekne zostra: v rámci zachovania rovnovážneho stavu navrhujem, aby okrem zákona chrániaceho právo na život vstúpil do platnosti aj zákon, ktorý chrániaci právo na smrť. Nie som nevoľník, nie som majetok štátu ani cirkvi, a keď ma prestane život z takých alebo onakých dôvodov baviť, nech mi je umožnené spáchať samovraždu za dôstojných okolností. Nechcem sa zakrádať sychravou jesennou nocou a na vlhkých koľajniciach striehnuť na rýchlik. Nechcem sa v prestrojení vkrádať do obchodov so zbraňami, aby som si kúpil pištoľ. A už vôbec sa mi nechce vybavovať na polícii povolenie na držanie zbrane. A nechcem si do vane naplnenej vodou hádzať zapnutý sušič na vlasy. A nechce sa mi skákať z mrakodrapov, pretože nechcem svojou rozpleštenou mŕtvolou obťažovať chodcov náhliacich sa do bánk a nákupných centier. A nechce sa mi ani hltať prášky na spanie či jed na potkany, lebo, len si to predstavte, nemám na také čosi žalúdok! Prečo by ma po smrti mali nájsť vyvaleného v zvratkoch a so znetvoreným ksichtom? Chcem zomrieť dôstojne. Som presvedčený, že väčšina samovrahov by chcela zomrieť v hygienicky uspokojivých podmienkach. Dôstojne chcú zomrieť aj tí, ktorí neuvažujú o samovražde. Zatiaľ ju ani ja neplánujem, ale človek nikdy nevie, kedy to príde, kedy bude mať tohto celého cirkusu definitívne dosť. Ale aby mi tu niekto nezačal tvrdiť, že som posadnutý smrťou! Tak teda nie som! A prečo nie? Nuž lebo, ako môže byť niekto posadnutý tým, čo nepozná? Ja svoju smrť zatiaľ ešte nepoznám, nemôžem ňou teda byť posadnutý. Ani len v rovine utkvelých predstáv ako napríklad náboženskí fanatici. Tí sú posadnutí Bohom – a pritom ho poznajú asi tak dôverne ako ja svoju smrť. Fanatici kampane za právo na život sú posadnutí nenarodenými deťmi. Poznajú ich rovnako dobre ako ja svoju smrť. Takže? Nie som posadnutý smrťou. Ani svojou, ani inou. V mojom obľúbenom týždenníku vysokoškolská profesorka a lekárka Eva Grey povedala: „Štatistikov prekvapila vysoká úmrtnosť žien, ktoré mali za sebou umelé prerušenie tehotenstva. V tejto skupine zistili vysoký počet dokonaných samovrážd. V porovnaní so skupinou žien, ktoré porodili dieťa, to bolo až sedemkrát viac dokonaných samovrážd...“ A čo má byť? Nuž toto. Eva Grey, táto vzdelaná, akademickým titulom dekorovaná žena s úplnou vážnosťou objasňuje príčinu spomínaných samovrážd žien takto: „Vysvetlenie možno hľadať v tom, že tieto ženy majú pocit viny, a preto si samy seba menej vážia, menej sa starajú o svoje zdravie a menej sa bránia aj domácemu násiliu. Ich sebapoškodzovanie či zotrvávanie vo vzťahu, v ktorom trpia, je akýmsi trestaním sa za umelý potrat.“ Na čom zakladá pani profesorka tieto svoje tvrdenia? Keď už spomenula pocit viny, zaujímalo by ma, aký druh viny pociťujú ženy ateistky, resp. ženy, ktoré vyrastali mimo vplyvu akýchkoľvek náboženských ideológií? A prečo sem vôbec ťahá problém trestu? To si pani profesorka naozaj myslí, že každý kráča vo vopred vyznačených tmárskych koľajach? Vysvetlenie pani profesorky považujem za zavádzajúce, demagogické a primitívne už aj preto, lebo zjavne ignoruje preskúmanie faktu, koľko samovrahýň trpelo duševnými poruchami aj pred umelým prerušením tehotenstva. Pani doktorka nebrala do úvahy, o aké ženy ide, z akých spoločenských vrstiev, s akým rodinným pozadím, s akou genetickou výbavou, v akom zemepisnom, politickom a kultúrnom prostredí, za akých okolností otehotneli a za akých okolností sa rozhodovali pre interrupciu. Čo ak sa do situácií, v ktorých nechcene otehotnejú, dostávajú predovšetkým ženy so samovražednými sklonmi, a potom sa rozhodujú pre interrupciu? Čo ak sebapodceňovanie a sebazanedbávanie boli v živote týchto žien latentne prítomné už pred otehotnením a potratom? Ako vie pani profesorka zmerať, zhodnotiť celý životný oblúk žien, ktoré v čase nasledujúcom po interrupciu spáchali samovraždu? Od pani profesorky je vrcholne neprofesionálne, ak fenomén samovraždy chápe ako niečo, čo sa odvíja od jediného, či už uváženého alebo neuváženého činu v živote. Pani profesorka sa k fenoménu samovraždy stavia typicky kresťansky – ako k niečomu jednoducho a paušálne vysvetliteľnému a v podstate opovrhnutiahodnému. A navyše, a to je rovnako neprofesionálne, štatistiku považuje, ako to Američania majú vo zvyku, za relevantný zdroj. Samovražda je komplexný jav. Predchádza jej – ale, preboha, musím to tu vysvetľovať? – množstvo komponentov. Tak schválne aspoň niektoré: genetická výbava, chemický balans, výchova, IQ, EQ a SQ, žiarenie nebeských telies, dostatok alebo nedostatok svetla, životospráva, vzdelanie, pracovné podmienky, druh, intenzita a frekvencia frustrujúcich udalostí, nastavenie interpretačnej mriežky reality... Hovorí sa, že samovrahovia konajú v rýchlom pomätení zmyslov. Aj. Ale nie všetci. Niektorí sa na samovraždu pripravujú celý život. Niektorí k nej nevedomky smerujú celé roky. Spisovateľ a filozof Arthur Koestler a jeho žena sa rozhodli dobrovoľne odísť z tohto sveta spoločne, pretože, v istom veku, na istej úrovni poznania a po istých skúsenostiach, usúdili, že stačilo, ľudstvo je nenapraviteľné, pripravuje ďalšie globálne tragédie a pre nich, Koestlerovcov, život na tejto planéte prestal byť znesiteľný. Človek má rozum a nezriedka sa mu aj triezvy úsudok darí uchovávať dosť dlho, takže, nazdávam sa, vie si celkom presne povedať, čo v živote ešte znesie a čo už nie. A je to jeho osobná vec.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984