O skalickom doktorovi

Pamiatka významného hlasistického politika prvých dvoch desaťročí 20. storočia MUDr. Pavla Blaha je dnes takmer prekrytá prachom zabudnutia. Z artefaktov pripomínajúcich jeho existenciu zostala dodnes už len jeho socha v parku skalickej nemocnice (ktorú sa miestnym ľudákom v roku 1939 nepodarilo zvaliť) a názov obce na Žitnom ostrove. Nie však názov bratislavskej ulice križujúcej Lermontovovu, ktorá od 50-tych rokov nesie meno spisovateľa Fraňa Kráľa. Blahove dve okrúhle výročia pripadajúce na rok 2007 (140. výročie narodenia a 80. výročie smrti) si 6. novembra uctili osobitným podujatím aspoň jeho rodní Skaličania. Blaha sa dnes (najmä v národoveckých kruhoch) nepatrí príliš spomínať pre jeho čechoslovakizmus vnímaný ako Kainovo znamenie. On pritom za excesy čechoslovakizmu prvej Československej republiky nenesie takmer nijakú zodpovednosť. Pravda, bol istý čas čestným predsedom Agrárnej strany, ale jeho reálny politický vplyv bol v poprevratovej ére značne obmedzený. Zato hviezdne hodiny jeho politickej dráhy prišli dva razy. Prvý raz začiatkom minulého storočia, keď vlastným nákladom vydal prvé štyri zo šiestich ročníkov časopisu Hlas (posledné dva vydal jeho najprv spolupútnik, neskôr však v mnohom aj oponent Vavro Šrobár), a keď bol dvakrát zvolený do Uhorského snemu. Hoci Blahovi už vtedy (podobne ako po roku 1918) lepšie sedela drobná organizátorská a osvetová činnosť než finesy vysokej politiky, za svoju obhajobu práv nemaďarských národností dostal (čo je fakt obchádzaný všetkými historikmi) Rád svätého Savu od srbského kráľa a ďalšiu medailu od panovníka rumunského. Druhou jeho hviezdnou hodinou bol príchod tzv. Dočasnej vlády do jeho rodnej Skalice 4. novembra 1918, keď ako jej podpredseda už dva dni na to, po Šrobárovom odchode, na krátky čas (až do vzniku tzv. Žilinskej vlády) sám riadil vojenské a hospodárske záležitosti na území „dobýjanom“ českým vojskom pre budúce suverénne Československo. Napriek tomu všetkému treba hlavný význam Blahových aktivít vidieť kdesi inde. Sú to oblasti budovania česko-slovenského porozumenia, predovšetkým však budovania osvety, osobitne tej hospodárskej. Počas svojej lekárskej praxe v Luhačoviciach, a najmä potom, čo Dušan Jurkovič v týchto moravských kúpeľoch postavil oázu Slovákov tzv. Slovenskú búdu (ktorá bohužiaľ pred pár rokmi vyhorela), sa tu Blaho obklopil českými vzdelancami a umelcami (maliarmi Úprkovej školy, bratmi Mrštíkovcami, Janáčkom) a spoluorganizoval pravidelné porady česko-slovenskej vzájomnosti. Umelci sa mu odvďačili tým, že do Jurkovičom postavenej nádhernej divadelnej sály v skalickom Katolíckom kruhu umiestnili svoje maľby (Joža Úprka na stenách a Arnošt Frolka na opone). Blaho na celom Záhorí rozprúdil bohatú ochotnícku divadelnú činnosť, venoval sa aj zbieraniu predmetov ľudovej umeleckej tvorby (v súčasnosti uloženej najmä v prvých troch miestnostiach Múzea Záhoria v Skalici), predovšetkým keramickej (habánska, holíčska a orešanská keramika od počiatku 18. storočia) ale aj výšivkárskej. O pozdvihnutie kultúrnej úrovne pospolitého roľníckeho ľudu sa usiloval aj ďalšími aktivitami, predovšetkým prednáškami, zakladaním krúžkov abstinentov, ľudových knižníc (len v skalickom Spolkovom dome sa v roku 1906 uskutočnilo 60 výchovno-vzdelávacích akcií), ale tiež prostredníctvom ľudovýchovných kalendárov a časopisov (Pokrok), do ktorých popri typicky ľudovom čítaní dokázal ako redaktor a vydavateľ prepašovať aj poviedky Tolstého, Bjőrnsona či Jesenského. Menej úspešný bol v rýdzo ekonomických aktivitách, možno preto, že ich rozbiehal priveľmi do šírky. Zakladal potravinové a úverové družstvá, ale aj banky, organizoval roľnícke zjazdy. A keď vyčerpaný činorodým životom 29. novembra 1927 v Bratislave ako čerstvý šesťdesiatnik zomrel, zanechal svojim potomkom nielen majetky, ale aj početné dlžoby a súdne spory. Napríklad Spolkový dom v Skalici s fasádou s mozaikami Mikuláša Aleša priznali jeho potomkom až desať rokov po jeho smrti a koncom 50-tých rokov ho definitívne poštátnili. Blaho mal veľa obdivovateľov, ale aj nepriateľov. Zaznamenal evidentné úspechy, ale aj porážky. Napríklad jeho snaha posielať slovenských študentov na české odborné školy (na vlastné náklady!) priniesla len málo ovocia. Nepodarilo sa mu prekonať ani konfesionálne rozdelenie slovenskej inteligencie, hoci v tomto smere poskytol krásny príklad dojemným priateľstvom s evanjelickou rodinou Jurkovičovsko-Boorovskou (ktorá mala svoje pokračovanie aj v ďalšej generácii). Ťažko si vysvetliť Blahovu pasivitu v prvých desiatich mesiacoch pamätného roka 1918. Nesporným je aj fakt, že stratiac kontakt s dôverne známym prostredím Záhoria a potrebami jednoduchých ľudí, ktorým kedysi tak rozumel, nedokázal sa prispôsobiť novým pomerom v Československej republike. Dnes jeho pamiatka prežíva (popri rozhlasovom seriáli o rodine Blahovcov) ako-tak len v rodnej Skalici , kde na cintoríne odpočívajú jeho kosti v hrobe, nad ktorým sa čnie Jurkovičom stvárnený pomník s nádhernou básňou Vladimíra Roya začínajúcou sa slovami: „Žil som plápolajúc vždy ohňom nadšenej lásky utláčanému rodu v službe sa podrobujúc“ Hovorí ešte pojem „služba pre národ“ čosi našim súčasníkom? Autor je publicista