Utajený národný sviatok
Celý víkend sa konali oslavy 100. výročia tragédie v Černovej. Politici rečnili o udalosti, ktorá sa nezmazateľne zapísala do dejín boja Slovákov o národnú slobodu. V nedeľu však bolo 28. októbra, a to je deň, ktorý mal pre našu národnú svojbytnosť oveľa väčší význam. Okrem vicepremiéra Dušana Čaploviča to však nepripomenul nikto. Ešte ako študent som počul historičku Katarínu Zavackú povedať na jednom seminári vetu, ktorá mi natrvalo utkvela v pamäti. Niežeby som s ňou vo všetkom súhlasil, ale v tomto má, podľa mňa, smutnú pravdu: Náš národ má „obdivuhodný“ zmysel pre historickú diskontinuitu - po každom prevrate prepisujeme svoje dejiny. V Martine rozhodli správne Postoj súčasnej politickej garnitúry (a v tomto niet rozdielu medzi opozíciou a koalíciou) k výročiu založenia Československa je toho nemilým dôkazom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa politická reprezentácia odrazu tvárila, že naša história sa začala v roku 1993 – minimálne história národnej slobody. Predošlé obdobia akoby neboli, akoby sme v predošlých rokoch a desaťročiach neexistovali ako samostatný a slobodný národ, akoby sa nerozvíjala naša národná kultúra ani národné hospodárstvo, školstvo alebo veda. Akoby nebolo nič, na čo by sme mohli ako národ nadväzovať pri budovaní samostatnej štátnej existencie. Lenže to nie je pravda. Práve z tohto hľadiska má pre nás 28. október 1918 kľúčový význam. Predovšetkým preto, lebo o dva dni neskôr sa naša domáca politická reprezentácia po prvýkrát v histórii celkom slobodne rozhodla, v akom štáte budú Slováci žiť, k akému štátu budú patriť. Také niečo, sa nám dovtedy ešte nikdy úspešne nepodarilo. A bolo to skutočne slobodné rozhodovanie, lebo objektívne sme mali aj iné možnosti, minimálne jednu. Maďarské politické elity sa usilovali stoj čo stoj udržať jednotu Uhorska a ponúkali nám rozsiahle autonómne práva, len aby sme prejavili vôľu zotrvať s nimi v spoločnom štáte. A skutočne sa to mohlo skončiť všelijako. Realita vtedajších dní, vplyv, ktorý vojna zanechala na národe, ale najmä pasivita slovenských politikov to jasne ukazujú. Dnes vieme, že sa slovenskí politickí vodcovia v Martine rozhodli správne. Podľa predsedu SNS Jána Slotu je pre nás cennejším národným sviatkom práve 30., a nie 28. október. Je pravda, že vo chvíli vyhlásenia samostatného Československa bol na „mieste činu“ v Prahe jediný významný Slovák – Vavro Šrobár. Ale nie je pravda, že jeho podpis pod deklaráciou nemal politický význam. Treba si uvedomiť, že V. Šrobár nekonal svojvoľne. Zatiaľ čo domáci slovenskí politici sa po vypuknutí prvej svetovej vojny politicky stiahli, naša zahraničná národná reprezentácia sa aktivizovala najmä od roku 1917. Predovšetkým v Amerike sa udiali kľúčové rokovania, z ktorých vzišli kľúčové rozhodnutia. A vzhľadom na vplyv veľmocí na usporiadanie Európy po vojne mali práve ony spolu s aktivitami Milana Rastislava Štefánika rozhodujúci vplyv na „účasť“ Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. Bezprecedentný národný rozvoj Samozrejme, história potom dala za pravdu niektorým skeptikom a nové Československo sa nestalo pre Slovákov takým domovom, o akom predtým snívali – a nielen to. Nestalo sa domovom, na ktorom sa s českými politikmi v Amerike dohodli. Nešlo len o snívanie. Keď bolo jasné, k akému koncu vojna speje, Slováci (minimálne zahraniční) si plne uvedomovali význam tohto momentu pre národnú budúcnosť. V dvoch „amerických“ zmluvách o usporiadaní česko-slovenských vzťahov v spoločnom štáte pomerne presne identifikovali želaný stav, najmä národné práva Slovákov. Dosiahnutie tohto stavu komplikovali aj iné faktory. Kapitalistický režim zbedačoval už aj tak chudobných, a to boli, vzhľadom na historické dedičstvo, predovšetkým Slováci. Napriek tomu znamenalo Československo pre Slovákov slobodu. Aj keď téza o „tisícročnom útlaku zo strany Maďarov“ je historickým nezmyslom, posledné desaťročia pred vojnou to tak naozaj vyzeralo. Edo Chmelár to pred časom na stránkach Slova nazval „kultúrnou genocídou“. Slovákom skutočne hrozilo vyhladenie alebo aspoň násilná asimilácia. Československo z nás naproti tomu urobilo štátotvorný národ. Napriek konštatovaniam v predošlom odseku sme aspoň v prvom desaťročí zaznamenali hospodársky aj kultúrny rast. V umeleckej sfére vznikli nové hodnotné diela, ale predovšetkým sa národná kultúra dostala do všetkých vrstiev spoločnosti v rozsahu dovtedy nevídanom. „Prvá republika“ znamenala aj bezprecedentný rozvoj politiky na Slovensku. Isteže, vtedajší politický systém mal z dnešného hľadiska veľa „dier“, predsa len sme po prvýkrát žili v demokratickom režime a v republike. Okrem iného nám vyrástla nová silná mladá generácia, ktorá priniesla do politiky úplne nové pohľady a postupy. Vynikali v nej komunistickí intelektuáli, ktorí sa združili okolo časopisu DAV. Bez vzniku Československa by sa to nikdy nestalo a práve DAVisti, akokoľvek kritickí k vtedajšiemu štátu, si to veľmi dobre uvedomovali. Vzdávame sa vlastnej histórie O povojnových štyridsiatich spoločných rokoch ani nemá význam zoširoka písať. Generácie, ktoré ich zažili a vyrástli v nich, sú živými pamätníkmi. Napriek politickej neslobode, napriek porušeniu dohôd z Košíc, Novotného šovinizmu a oklieštenej federácii, napriek tomu všetkému bolo Československo aj v tom období pre Slovákov vlasťou. Celkom oprávnene. Vypisovať aký rozvoj sme ako národ i ako krajina za tú dobu zažili ani nemá význam. Je veľká chyba, že sa dnes na to všetko zabúda. Je veľká hanba, že 28. október je u nás iba pamätným dňom, na rozdiel od Česka. Dobrovoľne sa vzdávame podielu na spoločnej histórii – spoločnej, lebo československé dejiny patria aj nám. Česi nám ich neberú. To sa ani nedá, ale vzdať sa ich, zahodiť ich za hlavu, to sa, bohužiaľ, dá. Dnešná slovenská spoločnosť je toho smutným dôkazom. Dvadsiaty ôsmy október nemusí byť nevyhnutne oficiálnym štátnym sviatkom, hoci by ním byť mal. Súčasná politická garnitúra by však z neho mohla a mala urobiť skutočný sviatok národný. Autor je stály spolupracobník Slova
