Reklama
Reklama

Ťažká cesta za solidárnou väčšinou

Aké príznačné. Na titulnej strane európskeho vydania Newsweeku, ktoré mi v lietadle strkajú do ruky, je veľký portrét spolkovej kancelárky A. Merkelovej s titulkom „Stratený líder“.
Počet zobrazení: 1045
4407 08 Zo snemu SPD-m.jpg

Aké príznačné. Na titulnej strane európskeho vydania Newsweeku, ktoré mi v lietadle strkajú do ruky, je veľký portrét spolkovej kancelárky A. Merkelovej s titulkom „Stratený líder“. Týždenník rozoberá sklamanie z kancelárky, kedysi veľkej verbálnej reformátorky, teraz opatrníckej, hľadiacej len na prieskumy verejnej mienky, pohybujúcej sa čoraz viac do politického stredu. Jeden z dôvodov vážneho problému nemeckých sociálnych demokratov. Veľká strana so 144-ročnou históriou, Sociálnodemokratická strana Nemecka, je údajne v najťažšej kríze povojnového obdobia. Za štyri roky vymenila štyroch predsedov, popularita dlhodobo „v pivnici“, masívny odlev členov, riziko straty pozície sociálneho svedomia krajiny a postavenia veľkej ľudovej ľavicovej strany. A to všetko pri výraznom príklone nemeckej spoločnosti k ľavicovým pozíciám, sociálnej vyváženosti a spravodlivosti. Dôvody? SPD sa dostala medzi dva, resp. tri mlynské kamene. Sprava ju tlačí koaličný partner CDU, resp. kancelárka, čoraz viac sa prezentujúca sociálnou rétorikou, zľava populistická a do minulosti zahľadená Strana ľavice bývalého predsedu SPD O. Lafontaina. A zo zadu SPD tlačí vlastná reformná Agenda 2010, ktorú naordinoval bývalý kancelár Schröder. Krajine priniesla ekonomické ozdravenie, ale SPD spôsobila enormné straty vo vzťahu k tradičnému voličstvu ako aj vlastnej vnútornej rovnováhe. V tejto situácii má SPD vážny problém udržať, nie to ešte posilniť svoj profil garanta sociálnej spravodlivosti krajiny. Naopak, je poznačená vnútorným rozporom na najvyššej úrovni. Voľby sú o jeden a pol roka, najvyšší čas konať. V tejto situácii SPD prijíma svoj Zásadný politický program. Treba podotknúť, že politický program v podaní SPD nie je nejaký kus papiera na obalamutenie voličov, končiaci v šuflíkoch straníckej centrály. Politika sa tu berie mimoriadne dôsledne. Po nemecky. Na snemoch tejto strany sa prejavuje kombinácia nemeckej dôslednosti s mimoriadne vysokou mierou presvedčenia a oddanosti členov SPD svojim hodnotám a ideálom. Politika ako hľadanie riešení na napĺňanie ideí a hodnôt v najčistejšej podobe. Predsnemový optimizmus Stranícky týždenník Vowärts (Vpred) zorganizoval v predvečer snemu recepciu, na ktorej boli prakticky všetky veľké esá nemeckej politickej žurnalistiky, hlavní redaktori a moderátori veľkých nemeckých médií, všetci od štyridsať rokov vyššie. Mladý stranícky manažér mi vysvetľuje, že situácia je síce komplikovaná, ale pod kontrolou, strana na posledných rokovaniach vyriešila dlhotrvajúci personálny a obsahový rozpor, je nastavená na jasný signál zo snemu a má ťah na bránu. Vidí to pozitívne. Cestou z večierka sa taxikár rozhovorí o svojom dlhoročnom členstve v odboroch aj SPD. Krajine podľa neho treba vrátiť rovnováhu, základnú spravodlivosť. Nemožno šetriť len na obyčajných ľuďoch a pripustiť, aby top-manažérom rástli majetky. Len keby to pri miznúcich pracovných miestach, presúvajúcich sa za nižšími a nižšími nákladmi bolo také ľahké... Deň prvý: „Come-Beck“ Snemy SPD zvonku pripomínajú politické veľtrhy. Aktivisti v tričkách pred kongresovým centrom propagujúci svoje kampane za minimálnu mzdu, za železnice pre ľudí a pod., vnútri stánky základných organizácií, nadácií, či firiem, každý sa chce prezentovať. Vo veľkej hale obrovské pódium a plátno. Modro-červenú kombináciu z čias Schrödera vymenila bielo-červená súčasného predsedu Becka. Vizuálny znak posunu späť do ľava? Hlavný slogan: „Hospodársky rast pre všetkých“ a „Sociálne Nemecko.“ A more ľudí. Tento rok ich je vraj akreditovaných sedemtisíc. S otvárajúcim prejavom vystupuje kandidát na primátora Hamburgu, M. Neumann. Kombinácia intelektuála a politika. Bývalý minister kultúry, šéfredaktor renomovaného týždenníka Zeit. Hamburgu až na krátke výnimky celé polstoročie vládli sociálni demokrati, posledné voľby prehrali. Neumann ako šéf Zeitu ostro napádal žurnalistickú „kultúru“ novín veľkovydavateľstva Axel Springer, sídliaceho v Hamburgu, vydávajúceho okrem iného bulvárny Bild. A teraz ho tieto médiá, pokrývajúce 70 % trhu tlače pol roka doslova ignorujú. Na úvod nalaďuje delegátov na sociálnodemokratickú vlnovú dĺžku: „Obava zo straty pracovného miesta sa stáva základnou duševnou výbavou ľudí.“ Po ňom hovorí bývalý kancelár Schröder. Jeho Agenda 2010 je zdrojom dlhodobého napätia v strane, takže sa čaká, kam sa v spore medzi šéfom strany Beckom a vicekancelárom Münteferingom paralyzujúcim stranu, prikloní. On však prekvapuje. Nijaký jednostranný, preňho typický štýl „a basta“, ale vyvažovanie situácie s nadhľadom. Agenda nie je cieľ, ale nástroj, je teda meniteľná. „Lepšie je nepriateľom dobrého, ale lepšie, nie populárnejšie.“ Nasledujte šéfa strany a buďte hrdí aj na svojich členov vlády. A najmä, nedajte sa zneistiť konzervatívcami najnovšie oblečenými do sociálnych šiat. Počas vlády sociálnych demokratov bol progres v reformách, v ochrane životného prostredia, vo vzdelávaní, rodinnej politike. „Vy ste originál, oni sú plagiát. Nedopusťte, aby sa to zamieňalo.“ Opakovaný potlesk. Zaradenie prejavu Schrödera pred súčasného predsedu Becka zvýrazní kontrast medzi nimi. Exkancelár však svojím vyvažujúcim výstupom v podstate odobril prípustnosť úprav na Agende 2010, čo pripravilo pôdu na jednotný výstup snemu v tomto kľúčovom bode. Obava z prejavu súčasného predsedu Becka bola oprávnená. Niežeby neobsahoval najdôležitejšie témy, aktuálne politické otázky a ich vzťah k hodnotám strany. Obsahoval však po troche ku všetkému, ale málo k podstatnému a chýbala jasná pointa, vnútorný súvis, línia ťahajúca sa celým prejavom a vo forme jasnosť, dynamika, ...šťava. Naozaj záživné to začína byť až po asi hodine... Delegátov dokázal strhnúť strhnúť až ku koncu. Pretože je však vôľa delegátov po jednote a ťahu na bránu so silným predsedom silná, snemujúci mu napriek pomerne slabému prejavu odpovedajú dlhým potleskom. Vedia, že snemy sú signály verejnosti a mobilizácia dovnútra, preto sa všetci ochotne a úprimne zapájajú do tejto hry. O skutočných názoroch však často viac svedčia neverbálne prejavy. V tomto prípade sa nedalo prehliadnuť, že vicekancelár a minister práce, kľúčový človek strany, bývalá pravá ruka kancelára Schrödera F. Müntefering, zostal pri potlesku a gratuláciách Beckovi sedieť a neprejavil ani náznak, že by potlesk a slávu predsedovi doprial. Nečudo. So stratégiou posunu strany do ľava otvorene nesúhlasí. Mesiace trvajúci otvorený konflikt vicekancelára s predsedom strany v otázke predĺženia vyplácania dávky v nezamestnanosti starším občanom, de facto súboj o celkové smerovanie strany, rozhodol Beck vo svoj prospech už pred snemom. V rozhodujúcom rokovaní prezídia pred snemom sa prakticky celé vedenie postavilo za Becka a ticho boli aj „reformisti“, ministri zahraničných vecí a financií Steinmeier a Steinbruck. Vicekancelár akceptoval tento výsledok a na sneme spor neživil. Nemalo by to zmysel. Výraz jeho tváre však hovoril všetko. V diskusii chcú delegáti potvrdiť potrebu ľavicovejšej orientácie strany. Mladý generálny manažér strany H. Heil nie je členom kabinetu, takže si môže dovoliť ostrejší prejav aj na adresu kancelárky. „Pri všetkej úcte k milým výstupom, mne imponujú ľudia s presvedčením, ľudia ako Gerhrad Schröder, Kurt Beck, Franz Müntefering. Nevyčítam pani Merkelovej jej presvedčenie, pretože neviem, či nejaké má. Nie je správne myslieť si, že moc je samoúčelná a že jediný politický cieľ je ostať vo funkcii.“ Podobne sa vyjadruje aj k „zradcovi“ SPD, súčasnému predsedovi Strany ľavice O. Lafontainovi. V hlasovaní o predsedovi a podpredsedoch získava Beck viac ako slušných 483 z 506 hlasov. Po nekonečnom spochybňovaní jeho osoby v dôsledku vnútorných sporov a slabosti strany sa stáva neohrozeným vodcom nemeckej sociálnej demokracie. ARD to nazvala „Come-Beck“. Podpredsedovia, „reformisti“ ministri Steinmeier, Steinbruck, (volajú ich „Stones“) a tvrdá ľavičiarka Nahlesová. Podpredsedovia evidentne majú pokryť široký záber strany od reformného stredu až po ľavicu. Do budúcnosti to však veští spory a vnútorné diskusie o smerovaní strany. Ale tak to už pri veľkých ľudových stranách chodí. V rámci dlhodobej predsnemovej stratégie zjednocovania strany Beck už dávno navrhol „reformistov“ Steinmeiera a Steinbrucka za svojich podpredsedov, aby utíšil ich verejný nesúhlas s jeho smerovaním strany doľava. Táto hra sa mu zatiaľ darí. Zvedavý, čo sa na sneme „udialo naozaj“, si idem pozrieť televízne spravodajstvo verejnoprávnej ARD, ktoré je spolu s ZDF najsledovanejšie a najdôveryhodnejšie. Zisťujem, že nie bez dôvodu. Je vecné, vysvetľujúce súvislosti, kontext. Závery: nijaká ohurujúca reč Becka, ale jeho jasné presadenie, strana chce jednotu. Môžem len súhlasiť. Deň druhý: posun do ľava a „hollywoodsky“ moment snemu Pri vstupe do haly si beriem zopár sobotných vydaní denníkov. Hoci, zopár je úplne nevhodné slovo, lebo moje troje noviny majú dokopy 400 strán. Nemecko je asi naozaj národom čitateľov novín, ako mi včera hovoril kamarát z SPD. Ak posolstvo snemu určujú titulky, akože ho do veľkej miery naozaj určujú, môžu byť predseda aj strana s prvým dňom relatívne spokojní. SPD sa zomkla okolo Becka, Tvrdá kritika CDU, všade víťazné pózy znovuzvoleného predsedu. Kontrastujú s nimi len obrázky vicekancelára Münteferinga s kamenným výrazom tváre. V hodnoteniach a komentároch to už je horšie: „Strana si vyslovila nedôveru, pochovala Agendu 2010, Beck ju zveril do správy múzea, SPD sa rozdelila na vládnu a stranícku plus mimoriadne kritické hodnotenia prejavu predsedu: slabá, nudná, chaotická reč, bez jasnej línie a farby, trochu ku všetkému a málo k podstatnému, všetko a nič.“ Kritika úprav Agendy 2010 a posunu strany doľava médiami však vôbec nie je podstatná, pretože nakoniec rozhoduje verejná, a nie zverejnená mienka. A vo verejnej mienke vôľa po úpravách agendy nepochybne je. V sále už minister životného prostredia S. Gabriel, dominantný chlap, zdatný rétor, nedávno ho jeden týždenník zaradil do porovnania možných lídrov strany, potvrdzuje svoje kvality vášnivým prejavom o morálnej povinnosti, nevyhnutnosti a ekonomickej opodstatnenosti zladenia ekonomického rastu s ekologickou udržateľnosťou. „Nie je nič nespravodlivejšie, ako žiť a produkovať spôsobom, ktorý zanecháva svet vlastným deťom v stále nebezpečnejšom, narušenejšom stave.“ „Znečisťovanie a klimatické zmeny sú nespravodlivé a nedemokratické... Ochrana životného prostredia a klímy sú otázky spravodlivosti a medzinárodnej solidarity. Ktorá strana, ak nie SPD, ktorá sa už 150 rokov hlási k spravodlivosti a medzinárodnej solidarite, sa má chopiť tejto témy?“ Gabriel neredukuje svoje vystúpenie na pekne znejúce frázy, ale otvorene hovorí o komplikovanosti presadenia potrebných zmien, ale súčasne o ich reálnosti, o konkrétnych príkladoch a apeluje na Nemecko, aby inovovalo technologický vývoj v tejto oblasti. V kontroverznej téme čiastočnej privatizácie železníc zdôvodňuje vedenie strany návrh privatizácie formou „ľudovej akcie“ potrebou kapitálového vstupu do tohto mega-podniku, aby bol dlhodobo konkurencieschopný v podmienkach liberalizovaného železničného trhu Európy. Z diskusie však vyplýva, že strana je voči tomuto postupu silne skeptická. Nemecké dráhy považuje za podnik verejnej služby, dôležitý nástroj ekologickej politiky štátu, obáva sa, že železnice ovládnu anonymné investičné fondy, ktoré budú hľadieť na zabezpečenie mobility občanov Nemecka až v poslednom rade. Keď diskusia jasne ukazuje, že strana návrh vedenia odmietne, vystupuje predseda s kompromisným návrhom pristúpiť na čiastočnú privatizáciu, ale výlučne formou ľudovej akcie bez hlasovacieho práva. Inak sa nedalo, vôľa strany nepustila. Prichádza najočakávanejšie vystúpenie dňa. Návrh programu v tematickom bloku „Dôstojná práca“ prednáša vicekancelár a minister práce, Franz Müntefering. Ten, ktorého v posledných dňoch, aj dnešnými komentármi opečiatkovali ako odpísaného, porazeného, stranou odmietnutého. Zatiaľ na sneme napriek svojim rečníckym kvalitám neprehovoril ani slovo. Kľúčová téma jeho vystúpenia je ustanovenie zákonnej minimálnej mzdy, téma, na ktorú bude SPD v najbližšej budúcnosti tlačiť najviac. Pretože ju jasne odlišuje od CDU, je v súlade s vlastnou filozofiou, stojí za ňou aj modernistické krídlo strany a má silnú podporu verejnosti. Také témy sa nezahadzujú, v situácii tejto strany už vôbec nie. Detailný prehľad tematiky, konkrétne príklady, jasné závery a ešte jasnejší sociálnodemokratický rukopis. Okrem obsahu vystúpenia je pozoruhodné, že napriek vývoju strany, pre ktorú tento „plnokrvný sociálny demokrat“ žil celý profesionálny život, a napriek vývoju posledných dní, ktorý vôbec nekorešponduje s jeho predstavami, podáva tento politik prvotriedny rečnícky výkon. Jeho prejav má všetko, čo prejav mať má, a čo chýbalo prejavu K. Becka: jasnú líniu, náboj, zrozumiteľnosť, emotívnosť, vyslovene hovorové formulácie, nadsádzku, iróniu a pointu. Nečudo, že napriek vskutku nie nekonfliktnému vzťahu so stranou, jeho reč snem doslova strhla. Polhodinový prejav prerušilo štrnásť potleskov. Záver: „Chcem vám dnes len povedať, milé súdružky a súdruhovia: ešte vo mne niečo je, ešte to vo mne nevyschlo.“, a demonštratívne gesto zmierenia s predsedom strany, akokoľvek silené, vyvoláva búrlivé „standing ovation“. Na túto symboliku jednoty strana čakala. Akoby si delegáti uvedomovali, že aj keď Franz nie, a nie s nimi do ľava, je ich a je to nenahraditeľný líder na správnom mieste. Človek, ktorý nevníma politiku zo silného presvedčenia, to, samozrejme, ťažko pochopí, ale pre mnohých v sále, a pre mňa takisto, je to bezpochyby emocionálne najsilnejší moment snemu. Deň tretí: Nekonečné hľadanie správnych odpovedí Celá nedeľa je venovaná záverečnej diskusii a definitívnemu schvaľovaniu dokumentu Zásadného politického programu. Diskusia je v podstate koncentrátom nekonečného hľadania odpovedí na otázku, ako v radikálne sa meniacich podmienkach globalizovanej ekonomiky a jej dôsledkov zabezpečiť, aby hodnoty a princípy, za ktoré sociálna demokracia bojuje od nepamäti, teda sloboda, rovnosť a solidarita, nezostali len prázdnymi frázami. SPD sa s touto diskusiou trápi a práve to je dôkaz, že to nie je strana ľahkých odpovedí, ktoré stroskotajú na prvej konfrontácii s realitou, ale súčasne je to aj strana, ktorá nie je pripravená vzdať sa svojich princípov a ideálov. Táto črta, ktorá jej často spôsobuje vnútorné problémy, je jej najsilnejšou stránkou. Jej sila je v tom, že vždy, aj v najťažších časoch, je schopná nachádzať také riešenia, ktoré zohľadňujú podmienky a okolnosti doby a súčasne napĺňajú jej hodnoty a princípy. Jej predstavitelia sa opakovane odvolávajú na dlhú históriu, počas ktorej odolala aj najväčším hrozbám a útlaku a sú hlboko presvedčení, že hodnoty, ktoré strana presadzovala približne pred 150-imi rokmi sú stále aktuálne. A v tom vidia svoju silu. Preto sa aj teraz odvolávajú na princíp modernej sociálnodemokratickej politiky z dielne W. Brandta a jeho pravej ruky E. Bahra: uznať realitu, ale neuspokojiť sa s ňou. Celou diskusiou sa v tej či onej forme prelínajú základné prvky a charakteristiky sociálnodemokratickej politiky. Neoddeliteľnosť slobody od rovnosti, ktorá vytvára predpoklady na skutočnú slobodu, na rozdiel od neoliberálnej koncepcie, ktorá má plné ústa slobody, ale nie je schopná pre ňu nič urobiť. Presadzovanie silného práva pred právom silnejšieho, odmietanie politiky „veľa pre menšinu, málo pre väčšinu“, dôraz na dôstojnosť každého človeka, bez ohľadu na jeho ekonomické postavenie, nevyhnutnosť trhu, nie však ako cieľa, ale nástroja, ktorý má pôsobiť v určitých rámcoch, myšlienka aktívneho „predzásobovacieho“ sociálneho štátu, ktorý investuje do ľudí, aby sa nedostávali do núdzových situácií a vedeli si sami pomôcť, rovnováha medzi podporou a vyžadovaním, dávkami a motiváciou typická pre moderné sociálne štáty či, samozrejme, rovnosť príležitostí, ako predpoklad rozvoja potenciálu ľudí a kľúčový význam vzdelania, ktoré je spolu so zdravím matkou slobody. Základná otázka a dilema, teda ako v globalizovanom kapitalizme 21. storočia, vo svete vlády investičných fondov, riadiacich sa výlučne mechanizmom najrentabilnejšej produkcie a výmeny, zorganizovať ekonomicko-spoločenské pomery tak, aby pri udržaní ekonomického rastu bolo zabezpečené spravodlivé rozdelenie jeho prínosov, čo najvyššia miera sociálnej súdržnosti a rovnosti príležitostí je vlastne stále ta istá a stavia sa stále v nových kontextoch. V prípade nemeckej SPD v politicky pomerne komplikovaných. Záver: Návrat doľava – pragmaticky a z presvedčenia Z rozhodnutí snemu, či už v otázke predĺženia dávky v nezamestnanosti pre starších občanov, predĺžení vyplácania dávky na dieťa, v otázke privatizácie železníc, ale aj sprísnenia podmienok prevádzky uhoľných elektrární či prekvapujúceho obmedzenia rýchlosti na diaľniciach, je úplne evidentný posun strany k jasnejším ľavicovým pozíciám. Strana tým síce do istej miery zvrátila rozhodnutia, ktoré sama pred štyrmi rokmi bolestivo a nedobrovoľne, no predsa len odsúhlasila, ale tento posun má sčasti pragmatické korene. V danom politickom kontexte je príklon k jasným sociálnodemokratickým pozíciám jediná možná stratégia. Jeden z denníkov napísal, že snem a jeho potvrdený predseda Beck takpovediac dovolil sociálnym demokratom, aby sa znova cítili ako obhajcovia slabších, ako ochrancovia sociálnej rovnováhy a spravodlivosti v krajine, a k tejto identite sa otvorene a sebavedome hlásiť. To má podstatný význam, pretože bez tejto sebaidentifikácie by sociálna demokracia stratila vnútorný zmysel a opodstatnenie. Napokon, vlečúca sa kríza strany pramenila z toho, že počas vlády G. Schrödera bol práve tento pocit vážne narušený. Snem však ukázal, že zďaleka nejde o čistý pragmatizmus. Nakoniec, aj K. Beck, kedysi rezolútny obhajca Agendy 2010, sa priklonil k sociálnym úpravám reforiem po tom, ako sám prešiel krajinu, jej obce a mestá, hovoril s ľuďmi, nielen členmi strany, a presvedčil sa, aká je realita a aké sú medzi ľuďmi nálady. Výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré v poslednom období zverejnili nemecké médiá, hovoria v tomto smere jasnou rečou: v širokých vrstvách nemeckej spoločnosti je pocit permanentnej neistoty, vylúčenia z ekonomického progresu, silná vôľa po elementárnej spravodlivosti, rovnováhe, väčšej bezpečnosti v prípade núdzových životných situácií. Aj keď – do istej miery je to najmä nostalgia za priam stopercentnými istotami, ktoré v súčasných podmienkach jednoducho nie sú možné. Určite však nejde o čistú socialistickú nostalgiu, na to sú fakty a čísla ekonomického a sociálneho vývoja príliš jasné. Len dva údaje: V rokoch 1996 až 2005 sa čistý príjem desiatich percent najchudobnejších Nemcov znížil o 4,6 %, najbohatších zvýšil o 10 %. Príjmy zo zamestnaneckých platov sa znížili o 4 %, z majetku a ziskov zvýšili o 2,6 %. Príjmové nožnice sa roztvárajú, náklady reforiem nesú skoro výlučne zamestnanci, ktorí sú v dôsledku preferovania flexibility v stave permanentnej neistoty. Ignorácia týchto skutočností a princípov spravodlivosti a rovnováhy, ktoré sú nemeckej spoločnosti vlastné, nemôže ostať bez negatívnej odozvy verejnosti. V sociálnodemokratickej strane, ktorá je na týchto princípoch postavená, tým skôr. Preto bola zmena kurzu viac-menej nevyhnutná. Posolstvo snemu je teda zrejmé: „Hospodársky rast krajiny je tu vďaka politike bývalej vlády pod vedením SPD. Veľa ľudí však z tohto rastu neprofituje, preto sú potrebné úpravy. Aby bola zabezpečená spravodlivosť a sociálna rovnováha, presadzujeme tieto zmeny vo vláde.“ Keďže toto posolstvo treba verejnosti predložiť prostredníctvom konkrétnych opatrení, ale aj sporov s koaličným partnerom, pretože inak by neboli viditeľné, je zrejmé, že spolupráca v koalícii sa podstatne pritvrdí. Ale tak to s pribúdajúcim časom a blížiacimi sa voľbami v koaličných vládach býva. Záver pre slovenského diváka Pre slovenského pozorovateľa je na snemoch strán ako je nemecká SPD najpoučnejšia podstata vnímania politiky ako správy vecí verejných, hľadania riešení čo najlepšieho usporiadania života spoločnosti. SPD venovala príprave programu viac ako osem rokov, vyjadrilo sa k nej 40-tisíc členov, poslali tisíc pozmeňujúcich návrhov. Delegáti snemu diskutovali tri dni o tom, akými najlepšími nástrojmi v praktickej politike naplniť vlastné predstavy a princípy. Diskutovali v priamom prenose pred kamerami a mikrofónmi médií s nasadením, energiou, kritikou pomerov, vôľou meniť veci. Denník Süddeutsche Zeitung poznamenal, že organizmus SPD je oveľa komplikovanejší ako organizmus cicavca ... A práve v tom je podstata. Neexistuje pre demokraciu nič lepšie, ako politické strany, ktorých aktívni členovia robia, myslia, žijú politiku z hlbokého presvedčenia, vychádzajúc z konkrétnych hodnôt a ideálov, za ktoré sú pripravení bojovať. Samozrejme, verbálne. Prostredníctvom takýchto ľudí zabezpečujú tieto strany priamy a bezprostredný kontakt politiky, výkonnej či zákonodarnej moci so spoločnosťou, jej životom, problémami a potrebami. Pravdaže, ideály často narážajú na realitu, ale snaha a schopnosť, nachádzať v nových podmienkach nové nástroje ich naplnenia, je rukopis strán, ako je nemecká SPD. A preto na záver, špeciálne pre slovenský všeobecný cynický konsenzus, podľa ktorého je politika výlučne čistý boj o moc, holý pragmatizmus či kšeft a nič iné ani nemôže byť: Bullshit, pardon, po slovensky sprostosť. Nie je to celá pravda, môžete sa ísť presvedčiť na ďalší snem nemeckej SPD. Dá sa aj inak. Autor pracuje v oblasti politickej komunikácie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama