Listování: kočovné, literárne divadlo

Znie to ako vtip. V čase keď sa platí za balenú (nie minerálnu, ale obyčajnú) vodu v plastových nerecyklovateľných fľašiach, za parkovanie (nie strážené), keď -násťroční minú väčšinu svojho vreckového za rozprávanie (po telefóne) ma tu zrazu niekto pozve do divadla. A vo chvíli zautomatizovaného pripravovania peňaženky, aby som ju odľahčil o niekoľko stokorunáčok, ma namiesto toho vo dverách privíta jeden z hercov. Takto mimoriadne sa začína každé predstavenie, „scénické čítanie“ mimoriadneho projektu Listování, ktorý každý mesiac predstavuje nejaký knižný titul. A väčšinou s ním zavíta aj na Slovensko. Ak by ma však chcel niekto upodozrievať, že na Listování chodím preto, lebo je to zadarmo, nemôže sa mýliť viac. Listování nikdy nezostáva len pri scénickom čítaní ako statickom a nudnom žánri, ktorého pridaná hodnota je mnohokrát veľkým otáznikom. Trio mladých českých hercov (všetci sú ročník 1980) Lukáš Hejlík, Pavel Oubram a Věra Hollá posúvajú predstavenie knihy za pomoci kostýmov, rekvizít, hudby a niekedy i multimédií do divadelne vybrúsenej podoby, ktorá je zároveň aj literárnym zážitkom. Pretože o literatúru tu ide tiež, ako sa netají Lukáš Hejlík, snažia sa diváka doviesť k tomu čo bolo v tomto prípade prvé: ku knihe. Výber je vskutku široký a divák môže byť zvedavý a tešiť sa každý mesiac. Na výber knihy a jej adaptáciu, ktorá je vždy iná, vždy nová, vždy niečo prináša, no nikdy neznásilňuje text, nemanipuluje a nezakopáva autora pod veľké gestá a ťažké kulisy. Ak niečo pridáva, je to interpretácia v tom pravom slova zmysle. Problém s miestom na sedenie Takýto osud sa pošťastil napríklad knihe slovenského autora Michala Hvoreckého Plyš, ktorá v podaní skupiny Listování získala nečakanú ľahkosť, sebairóniu a prepotrebnú eleganciu. Tá úplne chýbala naštudovaniu v bratislavskom divadle Aréna, ktoré možno považovať za prvoplánové, jednoparametrové a miestami až vulgárne. Reakciou na repliku českého herca v bratislavskom Štúdiu 12 na Jakubovom námestí, že keď vypukne koniec sveta, treba sa uchýliť do Bratislavy, lebo tam všetko príde neskoro, bol okamžitý a srdečný smiech domácich, a to je toho dostatočným dôkazom. Vtedy v sále, ktorá, mimochodom, vonkoncom nie je divadelná a naznačuje, že zdolávanie technických prekážok je ďalšia z disciplín ktorú juhočeskí herci zvládajú, som predpokladal, že nabudúce bude problém nájsť miesto na sedenie. Ten predpoklad sa splnil. Ak to niekedy bolo inak, tak len vďaka nepriazni počasia či nešťastnému dňu v kalendári kolidujúcemu s nejakým sviatkom. Také niečo spolužiaci na Vyšší odborné škole herecké v Michli pri zrode tohto projektu v roku 2003 nepredpokladali. Ťažko mohli mať ambíciu, aby s nimi na „čítania“ z knihy Co jsem to, proboha, udělal chodil jej autor, slávny Robert Fulghum, ako sa to stalo tejto jari. Ktovie, možno sa raz vyplní i sympatická mystifikácia, ktorá poslúžila ako propagácia jedného z prvých predstavení v Bratislave, keď pozvánka hlásala „Woody Allen přijede do Bratislavy“. Zatiaľ prišiel vo forme naštudovania jeho poviedkového diela. Okrem neho a Michala Hvoreckého to bol klasik A. P. Čechov, obľúbený Alessandro Baricco, poetický Samko Tále, multimediálne prezentovaní beatnici, americky cynický Denis Leary, kolektívny Roger Krowiak a naposledy čierno-humorný Miloš Urban, ktorého autorská hviezda ešte len bude stúpať. Čoho je veľa a čoho málo Smiech a potlesk. Veľa smiechu počas predstavenia a veľa potlesku na záver. To je zaručený výsledok každého predstavenia, ktorý už zo skúsenosti očakávam. Toľko je aspoň isté, toľko je počuť. Koľko toho ďalšieho medzi tým a za tým prenikne alebo zostane, neviem. Neprehlušia tieto dva zvukové procesy akúkoľvek otvorenú otázku, neprevalcujú akúkoľvek koreláciu a paralelu s tým, čo žijeme? Nie je smiech priebeh, a potlesk koniec? Všetky predstavované knihy sú vždy na mieste k dispozícii, tak to možno nie je ani správna otázka. Toto divadlo toho už aj tak ponúka dosť, najmä v kontraste s „erárnymi“ tvárami staršej generácie českých hercov, ktorých súčasný divák môže vidieť už len v nevkusných televíznych estrádach. Predstavenia Listování sú v tomto spektre medzi tupou komerciou a príliš úzkou, nereflektujúcou alternatívou príjemným osviežením. Pozoruhodné aj generačnosťou zlučujúcou tradičné prvky, nie z donútenia, ale preto, že znova získavajú na hodnote a súčasnej efektívnosti foriem a súvislostí. Autor je publicista