Zabudnuté výročie a nedokončený príbeh

Zdá sa, že sviatok 7. novembra v Rusku pomaly zmizol. Ešte pätnásť rokov po zániku Sovietskeho zväzu to bol deň pracovného pokoja, od roku 2005 sú jeho nostalgickí stúpenci nútení demonštrovať v pracovný deň.
Počet zobrazení: 2158
10_1CB-m.jpg

Zdá sa, že sviatok 7. novembra v Rusku pomaly zmizol. Ešte pätnásť rokov po zániku Sovietskeho zväzu to bol deň pracovného pokoja, od roku 2005 sú jeho nostalgickí stúpenci nútení demonštrovať v pracovný deň. Sviatok bol presunutý na 4. novembra, pričom podľa sociologického prieskumu väčšina obyvateľov nevie, že sa má oslavovať Deň národnej jednoty: prenesenie dátumu sviatku a zmenu názvu neakceptuje 58 percent respondentov, iba 23 percent o zmene vie. To, čo sa ideologicky označovalo ako Veľká októbrová socialistická revolúcia a bývalo predmetom rituálnych osláv, znamená v súčasnej interpretácii iba zvrhnutie Dočasnej vlády, ku ktorému sa ruskí historici veľmi nehlásia, lebo uviedlo krajinu do chaosu deštruktívnej občianskej vojny. Ako by asi vyzerali bombastické oslavy 90. výročia VOSR ako zrodu novej éry za bývalého režimu? Môžeme sa uspokojiť s tým, že po prevrate radšej ignorujeme akúsi zavrhnutiahodnú politickú udalosť, keď sa k moci násilím dostala pochybná politická spodina? Lenže táto udalosť v reťazi iných historických okolností zásadne ovplyvňovala dejiny Európy a sveta takmer celé násilné dvadsiate storočie. Revolúcia ako premárnená príležitosť? Z filozofického hľadiska aj pre fenomén revolúcie platí, že vôbec neznamená to, čo v bežnom diskurze. Nejde o jednu udalosť, určitý dátum, ktorý sa žiaci naučia naspamäť, lebo učebnica mu priradila nejakú zásadnú násilnú zmenu spoločenských pomerov. Historický čas totiž plynie nerovnomerne a po obdobiach relatívnej stability nastáva čas turbulentných zmien. Viktoriánska éra, a tým devätnáste storočie, sa skončila roku 1914; výstrel gymnazistu v Sarajeve a výstrel z dela krížnika Aurora zrejme spolu súvisia. Historická trauma Ruska, ako to azda najlepšie vedel prorok Dostojevskij, spočíva v uvedomení zaostalosti v porovnaní so Západom, čo vyústilo do krutých pokusov o modernizáciu. Posledný a dosiaľ neukončený pokus, t. j. posledná ruská revolúcia, sa začal povstaním dekabristov (1825), pokračoval Krvavou nedeľou a prvou neúspešnou revolúciou, čo bola fatálna chyba cárskeho režimu (1905), dvoma revolúciami vo februári a novembri 1917, ďalej upevnením a obnovením samoderžavia pod iným ideologickým krytím (nástup Stalina, expanzia pred a po druhej svetovej vojne) a neskončil sa ani rozpadom Sovietskeho zväzu (1991). Neskončil sa preto, lebo stále nebolo naplnené zadanie: modernizácia, teda europeizácia Ruska. Ba čo viac, výsledok tohto procesu je dodnes otvorený. História neprebieha v priamočiarej vzostupnej línii, ako si predstavovali osvietenci, podliehajúci veľkolepým ilúziám o spoločenskom pokroku, ale má svoje zákruty a pády. Má aj potenciál zlomov, ktoré ostali v ríši možností, lebo sa neaktualizovali. Označovať ich ako premárnené príležitosti je dosť problematické, keďže príležitosťami sa vlastne ani nestali, ale predsa: čo keby sa nepodaril atentát na cára Alexandra II., ktorý chcel nastoliť ústavnú vládu konštitučnej monarchie, nehovoriac o tom, že jedným z popravených atentátnikov bol brat istého V. Uľjanova... Čo keby britský kráľ zachránil svojich príbuzných a poskytol azyl cárskej rodine po jej internovaní (Dočasná vláda by určite nebola proti)? Čo keby Lenin, a tým aj jeho „nová ekonomická politika“, ktorá podporovala štátny kapitalizmus, žil(i) dlhšie (+ 1924)? Čo keby poststalinské sovietske vedenie podporilo v pamätných šesťdesiatych rokoch vo vlastnej krajine aj v satelitných štátoch ekonomické a politické reformy, ktoré boli takpovediac „na spadnutie“ (na nenahraditeľnú stratu času sa svojho času sťažoval aj Gorbačov)? Francúzsky príklad Predstavme si, že Francúzi si rovnako želajú zabudnúť na Veľkú revolúciu, kajajú sa za popravu kráľa (1793), ktorú vykonala zavrhnutiahodná politická spodina (jakobíni, ktorí napokon tiež skončili pod gilotínou), a tak by sa nekonali nedávne veľkolepé oslavy dvojstého výročia?! Tým by sa však vzdali kontinuity vlastných dejín od osvietenstva a následne od zvrhnutia absolutizmu (1789), cisára Napoleona (1804), cez pokusy o obnovenie monarchie reštauráciu až po definitívne nastolenie republikánskeho zriadenia (1871, 1877). Napokon, aj to by mohli urobiť a vydávať za vzor britské riešenie historického kompromisu: Angličania síce tiež popravili kráľa (1649), po Cromwellovej smrti (1658) však symbolicky popravili aj Cromwellovu mŕtvolu – za kráľovraždu. A po určitých peripetiách nastolili konštitučnú monarchiu, ktorá efektívne funguje dodnes: aktuálne sa hovorí o odstránení posledného dedičného privilégia – členstva v Snemovni lordov. Zrejme aj Rusko ešte potrebuje viac času na to, aby sa vyrovnalo s dejinami uplynulého storočia, čo do značnej miery závisí práve od toho, či posledný pokus o modernizáciu bude úspešný. Rusko by sa mohlo vydať aj iným smerom, od Európy do Ázie, a nestratilo by nič zo svojho postavenia regionálnej mocnosti. Na modernizáciu však Rusko potrebuje Európu, a naopak, formujúca sa regionálna mocnosť Európa potrebuje Rusko, a to nielen ako dodávateľa energetických surovín. Ako rozmýšľal vodca boľševikov Lenin v osudnom roku 1917? Marxovu teóriu revolúcie poznal a vedel, že v Rusku na začiatku 20. storočia funguje zaostalý agrárny kapitalizmus, ktorý sa najprv musí rozvinúť, a až potom, keď kapitalizmus splní svoju historickú úlohu, budú na úrovni výrobných síl vytvorené nevyhnutné podmienky na socialistickú revolúciu. Na druhej strane, ako sa postupne prehlbovala roztržka medzi Leninovou stranou profesionálnych revolucionárov a Dočasnou vládou, pričom „boľševici“ boli v porovnaní so sociálnymi demokratmi v menšine, a to aj v rámci zastúpenia v Dume (v Leninovej terminológii boli socialisti označovaní ako „maloburžoázne živly“), ponáhľal sa v zaplombovanom vlaku do vlasti, lebo si bol vedomý nastávajúceho mocenského konfliktu. Už na začiatku storočia musela boľševická frakcia rozhodnúť, či má vôbec zmysel pokračovať v revolučných aktivitách, pre ktoré v Rusku nie sú, a v najbližšej budúcnosti ani nebudú, objektívne podmienky, teda triedne uvedomelý, a v prvom rade – početný proletariát. Lenin presadil názor, že v takom prípade môže úlohu hegemóna revolúcie splniť málopočetná revolučná avantgarda disponujúca adekvátnym poznaním historickej nevyhnutnosti (platónskeho najvyššieho dobra). Myslel teda elitu profesionálnych idealistov-revolucionárov. Navyše zrejme úprimne veril v ich adekvátne osobnostné morálne kvality, čo, samozrejme, nebolo v súlade s Marxovou teóriou priority ekonomických pomerov. Dá sa tým však zdôvodniť tzv. demokratický centralizmus a nárok strany na nespochybniteľnú pravdu, ktorá sa v konečnom dôsledku javí ako pravda, ktorej nositeľom je jedna osoba – síce nie kráľ-filozof (Platón), ale generálny tajomník. Moc ležala na ulici Lenin si presne uvedomoval, že moc leží na ulici, čo bol dôsledok prvej svetovej vojny. To, že moc treba uchopiť, zdôvodnil v Aprílových tézach, uverejnených 7. apríla 1917. Argumenty, ktoré mali osloviť masy, boli kampaň proti imperialistickej vojne (vojna sa dá ukončiť iba zvrhnutím kapitálu), zrušenie polície, armády a byrokracie (plat dočasne volených úradníkov mal byť rovný platu robotníka), znárodnenie pôdy a bánk. Lenin tvrdil, že revolúcia prechádza z prvého štádia nedostatočného triedneho vedomia a organizácie proletariátu do druhého štádia, keď sa moc dostane do rúk proletariátu a najchudobnejších vrstiev roľníctva. Deklaroval revolučnú vládu sovietov robotníckych a roľníckych zástupcov a cieľom ešte nemalo byť etablovanie socializmu, ale spoločenská výroba a distribúcia pod kontrolou sovietov, zástupcov pracujúcich. Podľa ďalšieho kánonu Leninovej viery mala víťazná socialistická revolúcia v Rusku vyvolať revolúciu v Európe a vyspelý európsky, najmä nemecký proletariát, mal potom ruským boľševikom pomôcť. A tak boľševici obsadili Zimný palác v Petrohrade viac-menej bez odporu, a revolučné stráže jednoducho zavreli parlament – vtedy asi nevedeli, že na viac ako sedemdesiat rokov – čím sa efektívne vyriešil problém, že boľševici ako radikálna frakcia boli v skutočnosti v menšine. Rusko sa zo zaostalej agrárnej krajiny stalo regionálnou mocnosťou, ktorá sa zaradila medzi víťazov druhej svetovej vojny a v šesťdesiatych rokoch dokonca dosiahla strategickú paritu so Spojenými štátmi. Ale Sovietsky zväz, predovšetkým z ekonomických príčin, prehral studenú vojnu so Západom, ktorú rozpútal diktátor Stalin. V ére globalizácie prevzal nie od Lenina, ale od Trockého ideu svetovej revolúcie, ktorej sa sovietski komunisti vzdali po Stalinovej a čínski komunisti po Maovej smrti, niekto iný. Apologétmi „globálnej demokratickej revolúcie“ sa stali americkí neokonzervatívci, presvedčení o tom, že vo svojom mesianistickom poslaní majú na svojej strane samotnú prozreteľnosť. Európa je zahľadená do svojich vlastných problémov bohatých krajín a prejavuje málo ochoty angažovať sa ako regionálna mocnosť v zahraničnej politike. Ak by svet mal byť unipolárny, nikdy nebude stabilný, môže byť len benevolentným, alebo násilným diktátom jednej superveľmoci. Nádej do budúcnosti predstavuje vízia multipolárneho svetového systému nadvlády práva (vrátane medzinárodného), pričom Európa v duchu osvedčenej tradície sociálne orientovaného štátu má svetu naďalej čo ponúknuť. Autor je filozof, pôsobí na FiF UK v Bratislave Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984