USA nemajú na kontrolu Iraku vojenskú moc

Patrick Cockburn, na rozdiel od mnohých iných reportérov, pokrýval spravodajsky Irak už mnoho rokov pred inváziou r. 2003. Do krajiny prišiel prvý raz v roku 1978, keď Saddám Husajn ešte nebol prezidentom, hoci už bol dôležitou postavou národnej politiky.
Počet zobrazení: 876
6-m.jpg

Patrick Cockburn, britský vojnový novinár Patrick Cockburn, na rozdiel od mnohých iných reportérov, pokrýval spravodajsky Irak už mnoho rokov pred inváziou r. 2003. Do krajiny prišiel prvý raz v roku 1978, keď Saddám Husajn ešte nebol prezidentom, hoci už bol dôležitou postavou národnej politiky. Bolo to tesne predtým, ako dal zastreliť tretinu vládnuceho politbyra strany Baath. Na krátko sa vrátil počas iracko-iránskej vojny. Potom opäť, s malými prestávkami, od invázie do Kuvajtu v 1990 do roku 1992. A potom zase tesne pred inváziou v roku 2003. V interview pre britský časopis Red Pepper z roku 2005 hovorí o situácii v krajine, odpore voči okupácii aj o pozícii novinára vo vojnovej zóne. Dva roky po uverejnení interview je už situácia trochu iná – bohužiaľ, horšia. Spojené štáty Americké si otvárajú cestu k vycúvaniu „bez straty tváre“ aj opakovanými tvrdeniami, že sa krajina stabilizuje. Nezávislé zdroje však hovoria jasne: autorita oficiálnej vlády stojí stále len na vojenskej moci koaličných jednotiek, ktoré navyše nie sú schopné reálne kontrolovať drvivú časť územia, krajina je rozdelená, a pred občianskou vojnou ju pravdepodobne zatiaľ zachraňuje len jediný fakt – že všetky frakcie majú spoločného nepriateľa – okupačné vojská. Ak porovnáte skúsenosti novinára z prvej vojny v Perzskom zálive so súčasnými, aký je výsledok? – Je to zvláštne, ale práca novinára počas prvej vojny v Perzskom zálive bola jednoduchšia ako v súčasnosti. Možno bola ťažšia pre televízie, pre mňa je to však určite ťažšie teraz. Existuje na to jeden zrejmý dôvod. Saddám dal príkazy, aby zahraničným novinárom ukazovali škody spôsobené bombami. Prvej vojne predchádzala dlhá bombardovacia kampaň. A tento Saddámov príkaz ostal v platnosti aj počas vojny samej, takže ste mohli ísť prakticky kamkoľvek. Stačilo tvrdiť, že chcete vidieť škody spôsobené bombami. A presne to som robil. A čo je prekvapujúce, slobodu pohybu nám nechali aj potom, ako sa začali pozemné boje. V druhom prípade sa situácia pre reportérov menila v niekoľkých štádiách. Ťažké, ale stále uskutočniteľné to bolo už pred vojnou. Potom, počas prvého roku po páde Saddáma, to bolo veľmi jednoduché. V istom zmysle som mohol v Iraku ísť kamkoľvek. Šli sme do miest a dedín, kde operovali americké sily, a ľudia boli veľmi ochotní rozprávať. Lokálni šejkovia zvykli hovoriť: „Zahraničná tlač je našou jedinou ochranou, jedinou šancou, že sa niekto dozvie našu verziu toho, čo sa tu deje.“ Tak to bolo do apríla 2004. Správali sa k vám otvorenejšie, lepšie len preto, že ste britský novinár? – Donedávna to tak bolo. No teraz to mimoriadne skomplikovali dvojaké ťažkosti. Jednou sú komerčné únosy. Z ľudí unesených v Iraku je 99,9 percenta Iračanov. Publikujú sa však len prípady, ktoré sa týkajú cudzincov, reportérov zo zahraničia. A preto je teraz pohyb veľmi komplikovaný, rovnako tak stretnutia. Sú únosy čisto komerčná záležitosť, alebo majú aj politický prvok? A ak áno, do akej miery sú tieto dva elementy spojené? – Existujú aj politické únosy. Je zrejmé, že islamistická časť hnutia odporu nerozlišuje medzi zahraničnými novinármi a americkými vojakmi či charitatívnymi pracovníkmi alebo dokonca irackými kresťanmi. V roku 2005 napríklad Američania zničili v Mosule niekoľko mešít. Krátko na to niekto vyhodil do vzduchu dva kostoly – jeden arménsky a jeden chaldejský. Niekto si teda očividne myslí, že niet rozdielu medzi americkým vojakom a irackým kresťanom. Samozrejme, nemyslia si to všetci, ale tých, ktorí si to myslia, je dosť na to, aby to komplikovalo pohyb. Ako ďaleko zvyknete cestovať? Ostávate len v Bagdade? Alebo ste väčšinou len vo svojej hotelovej izbe? – Bývam v hoteli Al-Hamra, kde sú aj kancelárie denníka The Independent. Sú to dve moderné budovy obkolesené múrmi z betónových blokov, čo vyzerajú ako obrovské sivé náhrobné kamene. Môžete ich nájsť všade v Bagdade. V celom hoteli sú stráže – niektoré platia západné médiá, najmä americké televízne korporácie. Každé auto prichádzajúce do hotela starostlivo prehľadajú – kvôli bombám. Človek, ktorý to robí, má v jednej ruke dlhú tyč so zrkadlom, v druhej pištoľ. Ako mi povedal, tá je na to, aby mohol zastreliť prípadného samovražedného útočníka ešte predtým, ako detonuje bomby. Ďalšie stráže sú vo vchode do hotela. Niektoré poschodia hotela – na ktorých je NBC a iné podobné médiá – majú samostatné mreže a za nimi ďalšie stráže. Ale ani takéto bezpečnostné opatrenia nemusia znamenať, že nemôžete robiť spravodajstvo. Často to však vyvoláva dojem obľahnutia, z ktorého ľudia vôbec nevychádzajú von. Ráno sa niektorí novinári často vypytujú, či bol niekto mimo hotela. Ja chodím vždy. Som však diskrétny; sedím v zadnej časti auta. Auto nie je umyté, aby vyzeralo ako hocijaké iné iracké auto, akurát s trochu priehľadnejším oknom. A potom cestujem po Bagdade. Z Bagdadu však neodchádzam, stalo sa to príliš nebezpečné. Videli sme, čo sa stalo Giuliane Sgrena z lI Manifesto cestou na letisko. (pozn. prekl.: Giulianu Sgrenu 4. februára 2005 uniesli a prepustili až o mesiac neskôr. Vzápätí po prepustení, cestou na medzinárodné letisko v Bagdade, sa jej auto dostalo pod paľbu amerických jednotiek. Jedného cestujúceho zabili, Sgrenu a ďalšieho cestujúceho zranili.) Stále je to neuveriteľne nebezpečné. To je presne tá cesta, ktorú hlavný reportér BBC John Simpson nazval „pravdepodobne najnebezpečnejším kusom zeme na svete“. Ale kto vytvára toto nebezpečenstvo: okupačné jednotky, brigády či hnutie odporu? – Týka sa to všetkých ciest okolo Bagdadu. Je to zmes povstalcov, banditov a Američanov, ktorí strieľajú na všetko, čo sa im nepáči. Všetko, čo považujú za podozrivé. Ľudí niekedy zabijú preto, že nerozumeli americkému signálu rukou pri riadení dopravy. Lenže nielen pre bežného Iračana, ale dokonca ani pre mňa nie je zrejmé, čo americký vojak ukazuje. Ak sa pomýlite, zastrelia vás. Prípad talianskej žurnalistky bol medializovaný, no strašné incidenty sa na kontrolných miestach dejú ustavične. Predstavte si napríklad vystrašeného, dvadsaťročného amerického vojaka z Ohia, ktorý pravdepodobne v Iraku ani nechce byť. Verí, že v samovražedný bombový útočník môže byť v ktoromkoľvek aute, a ak sa náhodou pomýli a vystrelí na nesprávneho, nič sa mu nestane. Ak zastrelí päťčlennú rodinu, nemusí sa báť následkov. Jednoducho, z jeho pohľadu je vždy výhodné potiahnuť kohútik. Američania často začínajú paľbu na všetky strany aj pri osamelom výstrele niekde v diaľke. Zdá sa, že je to súčasť ich vojenského výcviku. Aj to ukazuje mimoriadne silný pocit nebezpečenstva a paranoje v okupačných silách. Pritom sa u nich mimoriadna paranoja spája s mimoriadnou palebnou silou. Streľbou reagujú na akýkoľvek útok. Ak vybuchne bomba nastražená pri ceste, berú to ako prestrelku. A tak prakticky pri akomkoľvek útoku na americké sily zabijú civilistov. Podľa Reportérov bez hraníc v Iraku zabili takmer 50 novinárov (v októbri 2007 to bolo už 206). Tarika Ajjúba z Al-Džazíry zabila raketa vystrelená z amerického lietadla, na jednom z bezpečnostných stanovíšť zabili reportérov Al-Arabija. Sú novinári zámerný cieľ? – Áno, novinári sú cieľom, a to pre rôznych ľudí. Američania nemajú radi, ak sú okolo novinári. Ale nie je možné dokázať, že na niekoho začali streľbu len preto, že to bol novinár alebo že mal kameru. Je to však podozrivé. Tarik Ajjúb napríklad hovoril naživo na kameru, a keď ho zasiahla raketa, nič sa nedialo. Väčšina zabitých novinárov sú Iračania pracujúci pre západné médiá. Novinári sú aj cieľom komerčných únosov, pretože únoscovia správne veria, že dostanú viac peňazí. Je tiež jasné, že islamistická časť hnutia odporu považuje novinárov a amerických vojakov za rovnocenný ekvivalent. A potom existujú situácie ako vo Fallúdži. Tam neboli nijakí novinári. V určitom zmysle je to ako v Čečensku, dokonca horšie. Takže oslavy slobody tlače v Iraku boli predčasné? – Nuž pozrite sa na to, čo rozpútalo povstanie Muktada al-Sadra na juhu Iraku. Zdroj v koaličnej dočasnej správe ma informoval, že Bremer (civilný administrátor Iraku menovaný USA) dostal preklad veľmi kritického článku o ňom v novinách Al-Hawza, kontrolovaných al-Sadrom. Bremer bol rozzúrený a prikázal: „Zavrite ten plátok!“ O „Muqawa“, hnutí odporu v Iraku, sa už popísalo mnoho. Niektorí komentátori chcú, aby sme uverili, že násilie v Iraku používajú len „islamofašisti“ typu Zarkávího. Nakoľko sú tieto tvrdenia pravdivé? Má hnutie odporu nejakú miestnu podporu? – Pred dolapením Saddáma americkí a britskí generáli v Bagdade zdôrazňovali, že hnutie odporu tvoria len zvyšky Saddámovho režimu. A keď ho chytili, mali malý problém. Potvrdilo sa to, čo sme už vedeli – že nijaké reálne spojenie so Saddámom nikdy neexistovalo. Od začiatku sa hovorilo o Zarkávím, spomínali ho dokonca aj ľudia ako Colin Powell. Od januára 2004 ste mohli ťažko nájsť tlačový brífing koaličných síl v Iraku, kde by nespomínali alebo neobviňovali Zarkávího, nech sa stalo čokoľvek. Bola to takmer paródia. Opýtajte sa čokoľvek, a odpoveď bude „Zarkáví“. Prečo je nedostatok vody? Kvôli Zarkávímu. Prečo chutí zubná pasta inak? Zarkáví opäť útočí! Podľa posledných údajov (v septembri 2005) existuje asi 38 organizácií, ktoré sa hlásia k útokom na Američanov. To je veľmi komplikovaná stavebnica. Je dôležité uvedomiť si, že hlavný motív je jednoduchý. Iračania – ako ktokoľvek iný na svete – nemajú radi, ak ich životy kontrolujú cudzinci, cudzie jednotky. Všetko sa to deje v kontexte pochopiteľnej a predvídateľnej nenávisti okupovaných voči okupantom. Ľudia často ešte aj dnes vravia: „Hnutie odporu jasne tvoria násilné a bigotné saláfistické a wahábistické skupiny alebo zvyšky režimu.“ Bez ohľadu na to, nakoľko je to pravda, a do istej miery to pravda je, skutočne dôležitou otázkou je: ak by to aj bola pravda, ako môžu v Iraku fungovať? Prečo existujú dosť široké sympatie k týmto, často bezcitným a brutálnym ľuďom? To je najdôležitejšia otázka. Antipatia voči okupačnému režimu je, okrem Kurdistanu, všeobecná. Podľa posledného prieskumu verejnej mienky chce 82 percent sunnitských Arabov stiahnutie americkej armády. To by sa dalo predpokladať. Lenže v prípade šiítskych Arabov je to tiež nemálo – 69 percent. Aj keď som cestoval po šiítskych oblastiach, po bombových útokoch na regrútov pre iracké ozbrojené sily, ľudia často hovorili: „Prečo takto útočia na Iračanov, prečo namiesto toho nezabíjajú Američanov?“ Prvá časť vety sa v americkej televízii objavuje často, druhá len veľmi zriedka. Takže súhlasia s útokmi povstalcov na Američanov? – Áno. V skutočnosti hovoria presne to. Pred niekoľkými mesiacmi (v lete 2007) bolo v Iraku podľa okupačných úradov 200 000 členov povstaleckých skupín. To musí Američanov znepokojovať. Neverím číslam a nemyslím si, že niekto, nech by to bol ktokoľvek, vie presný údaj. Odhadnúť množstvo guerilových bojovníkov je vždy veľmi ťažké. Snažia sa vytvoriť zoznam profesionálnych bojovníkov „na plný úväzok“, ako keby to boli ľudia, ktorí prídu ráno do práce a večer z nej odídu. Pre mnohých z nich je to pritom len vedľajšia činnosť. Podporuje to aj fakt, že Iračania sú stále veľmi lojálni k svojmu okresu, svojmu mestu, svojej rozšírenej rodine. Počas rokov okupácie americké a britské úrady ponúkali opakovane rôzne príležitosti ako „bod obratu“ vo vojne. Chytenie Saddáma Husajna, rýchle odovzdanie moci, snaha pokoriť povstalcov zrovnaním Fallúdže so zemou, zorganizovanie volieb. Sú to skutočne znaky obratu? – Označujú štádiá. Označujú však rozhodujúce štádiá? Predovšetkým si myslím, že to bola CNN, kto mal cez celý vrch obrazovky nápis „Odovzdanie moci“. Ale odovzdali moc naozaj? Akú má dnes Irak vládu a kto v ňom má moc? Odpoveď je zrejmá – americká armáda so 150 000 vojakmi (dnes už so 161 000). Iracká vláda by bez nich neexistovala, takže preto to nebolo skutočné odovzdanie moci. Ak dáme bokom Kurdov, ktorí sú osobitný prípad, ak by členovia vlády nemali západných bodyguardov, museli by z krajiny odísť. Mnohí ľudia hlasovali, a šiítska populácia určite, za odovzdanie moci Iračanom a irackým šiítom. Lenže nijaká reálna moc odovzdaná nebola . Nie je prístup Spojených štátov amerických k irackým šiítom trochu protikladný k ich iným postojom? Ak ste členom Najvyššej rady islamskej revolúcie v Iraku, ste pionier demokracie. Ak ste v podobnej pozícii v Iráne, ste súčasťou osi zla. A ak ste súčasťou Hizballáhu v Libanone, potom... – Ľudia všeobecne preceňujú americkú politiku ako vysoko sofistikovanú. Predovšetkým, to čo sa stalo, je pre USA katastrofa. Ak sa na Irak pozrieme z odstupu, mal byť demonštráciou moci – vojenskej a politickej schopnosti Spojených štátov amerických konať unilaterálne a zničiť nepriateľov. V skutočnosti sa stal pravý opak. Po niekoľkých rokoch USA nekontrolujú ani cesty medzi Bagdadom a ich základňou na bagdadskom letisku. Washington sa niekedy upokojuje tým, že bojuje len proti irackým sunnitom. To je štyri alebo päť miliónov ľudí. Ale čo, ak sa proti nim postavia aj šiíti? Irak nebudú schopní udržať. Neschopnosť USA prinútiť k poslušnosti čo len jednu irackú komunitu ukazuje ich slabosť. Počet bojových jednotiek, ktoré môžu nasadiť do ulíc, je veľmi obmedzený. Nemajú vojenskú moc na kontrolu Iraku, ani na to, aby tú vojenskú moc ktorú majú, premenili na politické víťazstvo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984