Reklama
Reklama

Dočasne demokratické

Keď bude americké ministerstvo zahraničných vecí zasa hodnotiť, či sme dostatočne demokratická krajina, môžeme si s tým hodnotením pokojne podkúriť v kozube.
Počet zobrazení: 963

Keď bude americké ministerstvo zahraničných vecí zasa hodnotiť, či sme dostatočne demokratická krajina, môžeme si s tým hodnotením pokojne podkúriť v kozube. Dokument, ktorý State Department vydáva každý rok, má totiž maximálne hodnotu papiera, na ktorom ho vytlačia. Dúfajme, že je to aspoň recyklovaný a recyklovateľný papier, aby aspoň čo najmenej poškodil životné prostredie. Lebo samotné hodnotenie je bezcenné a o stave demokracie v krajine nehovorí v skutočnosti nič. Jeho bezcennosť zvýrazňuje najmä reálna americká zahraničná politika. Jej aktuálnou obžalobou je vývoj v Pakistane. V podstate sa nás priamo a vlastne ani nepriamo (resp. iba veľmi vzdialene) nijako nedotýka, ale našu pozornosť si zaslúži v iných súvislostiach. Samozrejme, priemerne rozhľadenému dospelému človeku je dnes úplne jasné, že ak sa vnútroštátna politika ešte stále aspoň trochu opiera o nejaké princípy a zásady, medzinárodná tento „luxus“ hodila už dávno za hlavu. Ale to neznamená, že by občas neovplyvňovala aj život obyčajných ľudí. Najnovšie udalosti v Pakistane opäť odhalili pravú tvár tamojšieho režimu. Napriek existencii formálnych inštitúcií parlamentnej demokracie ide v skutočnosti o diktatúru. Na jej čele je armádny veliteľ, ktorý sa stal prezidentom vďaka vojenskému násiliu a je ním stále vďaka násilnému potláčaniu svojich oponentov. Teraz dokonca rozpútal represálie proti súdnej moci, ktorej nezávislosť je lakmusovým papierikom každého testovania, či konkrétny režim je, alebo nie je demokratický. Navyše zasiahol proti nej tesne predtým, než mal nezávislý (ústavný) súd vyniesť rozhodnutie, či je jeho zotrvanie na čele štátu zákonné. Parvíz Mušarraf nečakal na rozhodnutie súdu, ale predbehol ho hrubou silou. Tento štát je pritom verný spojenec Spojených štátov amerických. Nebol ním vždy a ani Mušarraf nebol vždy rešpektovaný prezident. Keď sa ním stal, USA ho označili za diktátora. Ich hodnotenie sa zmenilo vo chvíli, keď sa k nim pridal v boji proti Talibanu. Zrazu sa z diktátora stal demokrat. Americká vláda ho za pár rokov podporila jedenástimi miliardami dolárov a minister obrany aj v pondelok ubezpečil, že s ním ako „so spojencom vo vojne proti terorizmu“ naďalej počíta. S človekom, ktorý terorizuje vlastných občanov a za dva dni ich dal takmer 2 000 pozatýkať. Najhoršie je, že to nie je výnimka. Zahraničná politika USA (rovnako ako kedysi Sovietskeho zväzu, čiže veľmocí všeobecne) je plná takýchto príkladov bezcharakternosti a bezzásadovosti. Akú hodnotu má vo svetle týchto skutočností kritika venezuelského prezidenta Cháveza? Veď USA v okamihu spravia z diktátora demokrata a z demokrata diktátora. Nie podľa objektívnych kritérií, ale podľa toho, ako to vyhovuje ich vlastným záujmom. Ak budete najbližšie čítať v novinách kritiku amerického ministerstva zahraničných vecí na adresu našej menšinovej politiky, spomeňte si na „demokrata Mušarrafa“, a hneď vám bude ľahko na duši. Alebo vám bude na zvracanie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama