Budovanie republiky a počiatky populizmu
Konečné zdôvodnenie strategickej južnej hranice sa neopieralo o Dunaj (ako je to zafixované v predstavách laickej verejnosti), ale o kontrolu nad celou dolinou Váhu. Životný význam tejto plavebnej cesty pre nový štát zdôvodňoval na mierových rokovaniach v Paríži jeden z najtalentovanejších slovenských diplomatov tých čias Štefan Osuský. Zraniteľnou však ostala východná časť našej južnej hranice bez výraznejších zemepisných opôr, takže nečudo, že všetky kľúčové útoky Maďarska voči Slovensku viedli práve týmto smerom. Trianonské mierové podmienky Maďari dodnes považujú za potupné a nespravodlivé, poukazujúc na rozsiahle oblasti obývané maďarským obyvateľstvom, ktoré pripadli iným štátom. Pri posudzovaní tohto problému nesmierme zabúdať na to, že Maďarsko bolo v prvej svetovej vojne porazeným štátom a že sa na rokovaniach vo Versailles zodpovedalo aj za dôsledky svojej násilnej asimilačnej politiky, v dôsledku ktorej vytláčalo slovenské obyvateľstvo prakticky do hôr. Bedákanie nad Trianonom je niečo podobné, ako keby porazené hitlerovské Nemecko nariekalo nad tým, že mu zobrali Sudety, Rakúsko a časť Poľska. Dohodové mocnosti brali do úvahy jednak povojnový trest a jednak dlhodobý etnický profil územia pred najtragickejším obdobím maďarizácie – kde všade dominoval slovenský živel (a aj tak nebol zoznam týchto oblastí osídlených Slovákmi a pričlenených k novému štátu kompletný). Bolo by smiešne, keby Československo ako štát na strane víťazov rezignovalo na vlastné záujmy, keby sa vzdalo časti svojho obyvateľstva na zmiešanom území iba preto, aby Maďari mohli žiť pokope. Ako pripomenul dobový historik Daniel Rapant, odovzdanie južných oblastí Slovenska Maďarsku by bolo „posvätením krivdy“, ktorú na našom národe spáchala maďarská nadvláda. Česká pomoc bola nevyhnutná Budovanie štátu sa však od počiatku komplikovalo obrovskými vnútornými problémami, ktoré ani zďaleka nevyčerpávali spory o hranice. Predovšetkým, väčšina obyvateľov Slovenska sa spočiatku nedokázala identifikovať s novým štátom a neboli to len Maďari. V prvých mesiacoch dochádzalo k početným bojkotom a nezriedka i násilným provokáciám, voči ktorým museli mocenské zložky postupovať represívne. Niektoré mestá preto zriaďovali vlastné ozbrojené gardy. Ružomberskej velil sám Andrej Hlinka. Slovensko zápasilo s akútnym nedostatkom inteligencie, predovšetkým úradníkov, učiteľov, sudcov, advokátov, duchovných, lekárov. Len zopár príkladov zo štatistiky: spomedzi 13 063 štátnych úradníkov bolo len 36 Slovákov, z 2 770 učiteľov obecných škôl iba traja a z 2 893 sudcov iba jeden Slovák. Keď Vavro Šrobár vyhlásil konkurz na miesta slovenských učiteľov, prihlásilo sa iba šesť nových uchádzačov. Maďarskí profesori Alžbetínskej univerzity v Bratislave odmietli podpísať vyhlásenie lojality k Československu a všetci zamestnanci Štátnej fakultnej nemocnice okrem vrátnika a jednej rádovej sestry odišli do Maďarska. Na univerzite sa prednášalo naďalej po maďarsky, aby študenti nestratili semester. Zmena situácie nastala až po príchode českých profesorov. Väčšina sudcov sabotovala novú agendu, takže bol potrebný zásah z Prahy. Bolo jasné, že Slovensko potrebuje českú pomoc. Bez pomoci Čechov by na Slovensku nevznikli ani tri tisícky škôl. Aj tento stav treba mať na pamäti pri posudzovaní všetkých diskusií o dôsledkoch českého vplyvu v nasledujúcich desaťročiach. Masarykov strach o Slovensko Nová moc sa bránila maďarským, ale i rakúskym tlakom aj v symbolickej rovine. Bratislavský župan Samuel Zoch vydal nariadenie, ktorým zakázal všetky pomenovania ulíc, námestí, sadov a inštitúcií po Habsburgovcoch a po všetkých tých, ktorí sa vyznačovali „nepriateľstvom voči československému štátu“. Takéto radikálne opatrenia sa však nepáčili prezidentovi Masarykovi. V dôvernom liste Šrobárovi napísal, že je to veľká chyba a že nápismi sa Bratislava neposlovenčí. Nabádal k väčšej taktike a opatrnosti, pričom zdôrazňoval základné pravidlo: „Nedráždiť!“ Masaryk bol vážne znepokojený situáciou na Slovensku. Šrobárovi vyčítal, že si až príliš ľahko osvojil maďarské represívne metódy: nepáčilo sa mu zatváranie nepohodlných osôb a akékoľvek diktátorské spôsoby vládnutia. Masaryk sa domnieval, že rok po vyhlásení republiky Šrobár situáciu nezvláda. Maďarská zahraničná propaganda začala v tom čase získavať prvé úspechy, kým u nás doma v tom čase väčšina obyvateľov ani nevedela, aké územie nám mierová konferencia prisúdila, chýbali elementárne mapky s novými hranicami. „Mám o Slovensko veľký strach! Som z toho chorý, verte mi,“ písal prezident ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska 27. novembra 1919. Šrobár problémy nepopieral. Bránil sa však zložitou situáciou, pričom nezabudol pripomenúť, že pražské ministerstvá mu vôbec nepomáhajú (s čím súhlasil aj Masaryk, pričom sám rozmýšľal, či by nemal do Bratislavy zájsť, aby dal demonštratívne najavo, že Bratislava je naša). V prvých rokoch existencie republiky neprišiel na Slovensko skoro ani jeden minister. Prišla len delegácia Národného výboru československého, ktorá po dobytí Bratislavy navštívila Šrobára v jeho novom sídle (dnes budove Filozofickej fakulty UK na dunajskom nábreží), aby vraj „oduševnila našich vojakov v boji za vlasť“. Šrobár im chladne odpovedal, že jeho vojaci nepotrebujú oduševnenie, ale náboje, guľomety, delá a pancierové vlaky. Keď pomoc z Prahy neprichádzala, v zúfalstve vymieňal za slovenské zemiaky výzbroj z Viedne, za čo sa stal terčom ostrej kritiky v slovenskej tlači. Ukázal ministrom ťažké guľomety, ktoré na nich mierili z petržalského brehu Dunaja a vysvetlil, že jeho ministerstvo úraduje vlastne uprostred frontu. Viac sa tam vraj nikto neukázal, a to ani na dohovorenej schôdzke. Na obranu Šrobára treba ešte dodať, že v Bratislave ostal aj v tých najnebezpečnejších časoch, keď odhalili pripravovaný atentát na jeho osobu a keď po štyroch mesiacoch prišiel nový útok z Maďarska, pričom ho generál Mittelhauser vyzýval, aby radšej presťahoval vládu do Trenčína. Česko-slovenské odcudzovanie Okrem toho, netreba zabúdať, že revizionizmus bol oficiálnou politikou Maďarska až do roku 1945. V roku 1927 dostal významnú medzinárodnú pomoc od tlačového magnáta lorda Rothermera, aj keď jeho šovinistickej kampani venovalo viac pozornosti rozvášnené Slovensko ako Európa. V tomto duchu boli vychovávané aj maďarské deti. Ich každodenná modlitba pred vyučovaním „Hiszek egy istenben, hiszek egy hazában, hiszek Nagymagyarország föltámadásaban“ (Verím v jedného boha, verím v jednu vlasť, verím vo vzkriesenie Veľkého Maďarska) naznačovala, aká atmosféra vládla v horthyovskom režime. Aj označenie hlavy štátu „ríšsky správca“ poukazovalo na mytologickú podstatu vtedajšej maďarskej politiky. V tom čase sa však začali ukazovať aj nové trhliny v slovensko-českých vzťahoch. Problémy priznával aj sám prezident Masaryk, keď 18. októbra 1919 v liste ministrovi Šrobárovi napísal: „Tí Slováci a Česi sú si takí cudzí...“ Šrobár to potvrdzoval a nabádal k väčšej trpezlivosti, podľa neho bola československá vzájomnosť otázkou času a výchovy. Pravdou však je, že koncepcii jednotného československého národa neverilo hneď od začiatku veľké množstvo Slovákov. Okrem starých martinských konzervatívcov ako bol Jozef Škultéty sa medzi prvými prejavili ľudáci. Spočiatku to nebol ani tak Andrej Hlinka, ako skôr Ferdinand Juriga, ktorý sa vždy odmietal nazývať Čechoslovákom (hovoril, že je to rovnaká hlúposť ako Rusopoliak). Hlinkov protičeský obrat Hlinka sa v prvých mesiacoch existencie republiky vôbec neprejavoval ako obhajca špecifických slovenských záujmov. Naopak, na početných zhromaždeniach horlivo propagoval jednotu československého národa a na mítingu v Ružomberku nechal prítomných na túto ideu aj prisahať. Vtedy sa ešte slaboducho chvastal, že „pôvodcom“ Martinskej deklarácie je on sám (o niekoľko mesiacov ju už populisticky vyhlasoval za „ľahkomyseľnú a nepremyslenú“). Jeho protičeský obrat nastal ani nie tak z národnostných, ako náboženských príčin – po jednom pražskom incidente, keď sa vyhadzovali kríže zo škôl a odstránili mariánsky stĺp, začal rozhnevaný Hlinka (za výdatnej pomoci zväčša pomaďarčeného duchovenstva na Slovensku) agitovať a štvať proti „neznabožským Čechom“. Kampaň zameraná proti cirkevným reformám sa dokonca zrodila priamo v radoch maďarskej iredenty, poskytovala príležitosť rozdúchavať vášne proti Čechom, ktorí vraj „berú Slovákom vieru“ a intelektuálne obmedzený Hlinka na túto udičku ľahko skočil. Navyše, na jar 1919 sa vodca ľudákov zoznámil so znením Pittsburskej dohody, ktorú dovtedy nepoznal a s jej obsahom sa úplne stotožnil. Potom, čo ho ponížil Šrobár, ktorý ho odmietol prizvať k účasti na moci, mal Hlinka konečne v rukách politickú agendu hodnú jeho populistického majstrovstva. Andrej Hlinka si zvolil program autonómie. Začal kritizovať spôsob riadenia Slovenska a čoskoro sa rozhodol pre nepremyslený a politicky mimoriadne nezodpovedný krok: svojvoľne sa vydal na cestu do Paríža, aby tam na mierovej konferencii požiadal dohodové mocnosti o samosprávu pre Slovensko a referendum o jeho ďalšom štátoprávnom postavení (ktoré sa podľa jeho slov nesmie uskutočniť „pod českým terorom“). V čase, keď plebiscit žiadalo aj Maďarsko (boli si právom istí, že väčšina nášho obyvateľstva by sa nevyslovila za odtrhnutie od Uhorska), v čase, keď prebiehali zložité rokovania o každom kilometri našich južných hraníc (vytyčovacia komisia pracovala osem rokov) a nová republika bola ešte stále krehká a nestabilná, hraničila Hlinkova iniciatíva so šialenstvom a exhibicionizmom. Nečudo, že doma ju považovala väčšina slovenskej politickej reprezentácie za pokus o vlastizradu. Memorandum plné demagógie Hlinkovo Memorandum slovenského národa parížskej mierovej konferencii (vodca ľudákov neskôr pri vyšetrovaní tvrdil, že jeho autorom bol František Jehlička a on ho ani nevidel, čo je lož) z 20. septembra 1919 je plné demagógie a nezmyslov, na ktorých bola neskôr založená celá nacionalistická politika. Tvrdí sa tam napríklad, že „každý Slovák“ bol presvedčený o tom, že dostaneme autonómiu a že Pittsburská dohoda nebola uskutočnená, lebo Česi nám vnútili ideu československého národa (pričom vieme, že sám Hlinka ju podporoval). Vodca ľudákov sa ďalej sťažoval, že Slováci boli oklamaní, že maďarská hegemónia bola nahradená českou, že sme „upadli pod české panstvo“. Slováci sú vraj vykorisťovaní, lebo sa u nás darí českým podnikateľom, kým náš ľud nadmieru chudobnie (asi zabudol, ako sám horlivo agitoval za vstup českého kapitálu na investične podvyživené Slovensko). Najlepšie platené miesta vraj zabrali Slovákom Česi (akoby sme my mali v tom čase dostatok kvalifikovaných odborníkov), ktorí nás navyše nábožensky utláčajú, lebo na Slovensku propagujú „kacírstvo Husa“. Vrcholom všetkého bolo, keď obvinil českých vojakov, bojujúcich za našu slobodu, že dostávajú viac jedla ako slovenskí vojaci slúžiaci v českých kasárňach. Na smiech bol aj spôsob sebaprezentácie vodcu ľudákov, ktorý sa predstavil ako „Andrej Hlinka, slovenský mučeník“. Tvrdil, že za ním stojí „celý slovenský národ“, pričom to neskôr zmiernil a tvrdil „alebo aspoň 90 percent národa“, hoci obidva výroky boli, samozrejme, nezmyselné. Už nebezpečnejšie boli tvrdenia, v ktorých sa pokúsil dokázať, že Slováci nemali s Čechmi v dejinách „nič spoločné“, čo korešpondovalo s argumentáciou maďarskej delegácie na mierovej konferencii. To však nie je všetko. Podľa viacerých zdrojov (nielen od pochybného Františka Jehličku, ktorý sa dal neskôr do služieb Budapešti, ale aj člena americkej delegácie vo Versailles Stephena Bonsala) bol Hlinka v Paríži ochotný pristúpiť aj na autonómiu umožnenú Maďarmi a viackrát sa vyslovil v tomto duchu. Kto podrobne čítal obsah spomínaného Memoranda, ani ho to nemôže prekvapiť. A tak muž, ktorý pomáhal zakladať republiku, jej krátko po vzniku vrazil dýku do chrbta. Našťastie, nebol to smrteľný úder. Pre samotného Hlinku tento incident navyše znamenal začiatok novej, závratnej politickej kariéry. Po návrate do vlasti ho síce zatkli ako vlastizradcu, no po opätovnom zvolení za poslanca ho na Masarykovu intervenciu prepustili (Šrobár bol proti) a jeho heslá ako „na Slovensku po slovensky“ alebo „Slovensko Slovákom“ sa čoskoro stali povinnou výbavou každého puncovaného nacionalistu. Zrodil sa prvý slovenský populista. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)
