Lojalita musí stáť na kritickom myslení
Tarik Ramadan jedným z popredných progresívnych moslimských učencov. V interview pre britský časopis Red Pepper hovorí o integrácii, multikulturalizme a úlohe globálneho hnutia za spravodlivosť po bombových útokoch v Londýne spred dvoch rokov. Britská vláda tvrdí, že londýnske teroristické útoky (z júla 2005) nemajú nič spoločné s jej zahraničnou politikou. V tlači sa hovorí o odcudzení mladých moslimov, moslimskí lídri hovoria, že útoky nemajú nič spoločné s islamom. Aké opatrenia teda treba prijať? – Takáto „obranná“ reakcia je normálna. Keď Tony Blair tvrdil, že neexistuje vzťah medzi útokmi v Londýne a v Iraku, z etického hľadiska mal pravdu – to, čo sa stalo v Londýne, nemožno ospravedlniť ničím, čo sa deje v Iraku. Samozrejme, v politickej rovine súvislosť existuje. Jednou stránkou je teda otvorene hovoriť, čo je správne a čo nie. Druhou je porozumenie bez ospravedlňovania. Okrem toho však potrebujeme aj druhý krok, ktorý sa týka ľudí zo všetkých strán. Ako moslimovia musíme prestať byť defenzívni a musíme čeliť zodpovednosti za islamské vzdelávanie a porozumenie. Zodpovednosť je však aj na strane širšej spoločnosti – musí zhodnotiť, či dnešný systém vzdelávania pomáha moslimom pochopiť, že sú akceptovaní ako rovní spoluobčania. Na to je potrebný širokospektrálny prístup vlády, a nielen dnes typické zameranie na otázky bezpečnosti. V celej Európe sa objavujú podobné problémy – v Holandsku po zavraždení Thea van Gogha, vo Francúzsku a v Británii. Vyhosťovanie ľudí do Alžírska či Pakistanu, kde sa s nimi stane ktoviečo, nie je v zhode s európskou legislatívou ochrany ľudských práv. A čo je ešte horšie, sú to čisto symbolické kroky, ktoré situáciu nevyriešia. Často sa robí rozdiel medzi „umiernenými“ a „fundamentalistickými“ moslimami. Ako sa vymaniť z tohto zjednodušovania a súčasne izolovať tých, ktorí používajú islam na ospravedlňovanie terorizmu? – Skutočne je veľmi dôležité neakceptovať zjednodušujúce rozdeľovanie, v ktorom sú moslimovia, ktorí hovoria to, čo od nich chceme počuť, umiernení, a všetci ostatní sú fundamentalisti. Moslimská komunita je rovnako komplexná ako povedzme kresťanská, sú v nej počuť rozličné hlasy. Už uznanie a akceptovanie, že „ten druhý“ je rovnako komplexný, ako vy znamená, že ho, alebo ju, začínate rešpektovať. Pre moslimov všetkých smerov je tiež veľmi dôležité zaujať jasný postoj k idei, že islam znamená „protizápadný“. Máme ideológov, ktorí využívajú islam práve týmto spôsobom. Hrajú presne tú istú hru ako neokonzervatívci na druhej strane. Podľa ich vnímania stojí jedna civilizácia proti druhej. Oba tieto extrémy živia ideológiu strachu. A je na nás, moslimoch, ale aj iných ľuďoch na Západe, aby sme pochopili, že bojujeme proti dvom extrémizmom, ktoré sa živia navzájom. Mladí moslimovia sú často prezentovaní ako „problém“. Vy však často pozitívne hovoríte o „tichej revolúcii“ mladých európskych moslimov. Čo tým myslíte? – V posledných 15-ich až 20-ich rokoch sa medzi druhou a treťou generáciou moslimov rozvinulo lepšie pochopenie podstaty islamu. To znamená schopnosť odlíšiť medzi pôvodnými kultúrami – ktoré sú, samozrejme, vnímané ako obohatenie – a islamskými princípmi. Neznamená to vzdať sa islamských princípov. Tvrdím len, že naše univerzálne hodnoty nám pomáhajú integrovať to, čo je v európskych kultúrach dobré. Z reakcií vo Veľkej Británii môžete cítiť, že druhá a tretia generácia posilňuje svoje identitu – ako Briti a zároveň moslimovia. Žiadajú svoje práva a nezostávajú na okraji spoločnosti. To ukazuje, že akceptovali svoje občianstvo, že táto spoločnosť je ich domovom, že už nie sú viac v dar al-harb (vojnovom stave). Ženy sú viac zastúpené a asertívnejšie, viac si uvedomujú aj svoje práva. Vo viacerých európskych krajinách sú viditeľné znaky, že sa viac moslimov zapája do nových sociálnych hnutí. Sú to dôkazy nových trendov, nového objavujúceho sa hnutia. To nazývam „tichou revolúciou“. Diskusie o integrácii sa často skončili v požiadavke asimilácie – moslimovia mali prestať vyznávať svoju vieru, aby získali verejné uznanie rovnoprávnosti. Integrácia ako koncept znamená v rozličných krajinách rôzne veci. Vo Francúzsku je blízko asimilácie. V Británii to tak úplne nie je, môžete sa integrovať a ostať tým, kým ste. No len medzi ľuďmi, ktorí sú ako vy. Hoci je multikulturalizmus dobrá vec, nie je pozitívny, ak ním myslíme zmes komunít žijúcich popri sebe, nie žijúcich spolu. A to je ten problém. Napriek ideálu multikulturalizmu sa „pôvodní“ Briti veľmi často nestýkajú s moslimami či s občanmi bengálskeho alebo indického pôvodu. Integrácia by mala znamenať, že môžete ostať tým, kým ste, môžete žiť so svojou viacnásobnou identitou, ale spolu s ostatnými. Znamená spôsob, akým pristupujeme k viditeľnosti rozdielov, psychologický aspekt spolužitia s ľuďmi, ktorí nie sú úplne takí ako my, v menej spoločnej spoločnosti, s rovnakými zákonmi a vzájomným rešpektom. Nie je to ľahké. Bez poznania, vzdelávania a dostatku času na spoznávanie „iného“ niet vzájomnej, recipročnej integrácie. Integráciu a multikultúrnu spoločnosť nemožno budovať na nevedomosti. Integráciu možno vnímať aj ako test lojality. Aké môžu byť spôsoby spolužitia, ktoré však súčasne dávajú západným moslimom priestor na spochybňovanie kultúrnej dominancie konzumerizmu a individualizmu v dnešných západných spoločnostiach? – Toto je veľmi dôležité, pretože opäť od moslimov žiadame, aby prejavili lojalitu a pocit spolupatričnosti s väčšinou. Je to ako keby museli slepo nasledovať dominantnú kultúru. Ale skutočnou integráciou v západných spoločnostiach je miešanie, selekcia a podpora kritického myslenia. Keď hovoríme o morálnosti konzumerizmu a individualizmu, spochybňuje sa naša lojalita. Moslimovia by mali pochopiť, že by sa nemali dať zastrašiť k slepej lojalite. Počas kolonizácie sa objavili ľudia, ktorých úplne absorbovala dominantná kultúra, stali sa v nej neviditeľní. Ako západní moslimovia by sme mali dať jasne najavo, že zo západnej kultúry integrujeme všetko, čo je dobré, že budeme sebakritickí a kritickí ku všetkému, čo je podľa našich hodnôt a princípov zlé. Toto je pravá lojalita založená na kritickom hodnotení a konzistentnosti. Je veľmi ľahké povedať, že šírime demokraciu a slobodu. Pre každú civilizáciu je však kľúčovou otázkou dosiahnutie konzistentnosti medzi hodnotami, ktoré proklamuje, a politikami, ktoré implementuje. Presne to by sme mali žiadať a to by mali žiadať aj moslimovia, keď prichádzajú do kontaktu s krajinami s islamskou väčšinou. Aký je vzťah nových hnutí za globálnu spravodlivosť k moslimom? Snažia sa ich zapojiť, ale o opakujú istý druh kultúrneho imperializmu? – Jedno aj druhé. Niektorí v týchto hnutiach chápu, že musia viac študovať, spoznávať, odosobniť sa od kultúrne dominantnej ideológie. Iní sú však úplne zvedení myšlienkou, že oni sú tí politicky progresívni a nechápu, že kultúrne sú stále veľmi konzervatívni, niekedy dokonca zaostalí. Uviazli v ideológii kolonializmu „my to vieme najlepšie“. S takýmito ľuďmi sa ťažko diskutuje. V nových sociálnych hnutiach je zmes ľudí, ale väčšina stále nepozná potenciál iných kultúr či iných vierovyznaní. Je to ako keby sme používali staré koncepty, staré spôsoby chápania, a reorganizovali ich, snažili sa nájsť nové stratégie. Lenže iba nové stratégie nestačia. Potrebujeme ľudí, ktorí chápu, že diverzitu musíme brať vážne. Na tomto poznaní môže vzniknúť nové, transparentnejšie hnutie. Nemôžete veriť, že iný svet je možný, ak duplikujete rovnaké, staré a netransparentné stratégie na prevzatie a udržanie moci.
