Prométeus nanovo spútaný?

Esej, ktorú prinášame v tomto čísle Slova pri príležitosti deväťdesiateho výročia ruskej Októbrovej revolúcie, bola napísaná v roku 1990. Jej autor je francúzsky novinár poľského pôvodu, syn väzňa stalinského gulagu...
Počet zobrazení: 1357
11-m.jpg

Esej, ktorú prinášame v tomto čísle Slova pri príležitosti deväťdesiateho výročia ruskej Októbrovej revolúcie, bola napísaná v roku 1990. Jej autor je francúzsky novinár poľského pôvodu, syn väzňa stalinského gulagu a „luxemburgovský“ socialista, ktorý s rovnakým nadšením vítal máj 1968 v Paríži ako vznik Solidarity v roku 1980 v Poľsku. Východoeurópske revolúcie viedli autora k zamysleniu nad celým vývojom vo východnej Európe od roku 1917. Hoci na viacero z položených otázok už medzitým čas odpovedal, mnohé z úvah v eseji zostávajú cennými aj dnes. Utrpieť rany, ktoré nekonečné pripadajú nádeji Odpustiť krivdy od smrti, noci temnejšie Vzdorovať moci, čo všemocná sa zdá Milovať, a vydržať; dúfať, až kým nádej nevytvorí z vlastných trosiek to, nad čím sa zamýšľa Shelley, Odpútaný Prométeus „V Rusku sa dal problém iba nastoliť,“ napísala Róza Luxemburgová o uskutočňovaní socializmu, „ale vyriešiť sa v Rusku nedá.“ Necitujem Luxemburgovú preto, že by bola jedinou osobou, ktorá k boľševickej revolúcii pristupovala tak, ako by potenciálne mohlo ísť len o drobnú epizódu. Keď v lete roku 1918 napísala tieto riadky, boľševici nedržali moc v rukách priveľmi isto. Spomínam ju preto, lebo zrejme viac ako ktokoľvek iný videla revolúciu ako svetový jav, ktorý sa rozprestiera cez celé jedno historické obdobie, takže zahŕňa pokrok i ústup, víťazstvá i porážky. Predstava, že uchopenie moci je pravdepodobne iba dočasné, ešte väčšmi podčiarkla jej zdôrazňovanie toho, že sa treba držať socialistických zásad, aby vznikol príklad, aby sa pripravila pôda pre budúcich bojovníkov a pre nasledujúce generácie. Prefíkaní služobníci nášho establišmentu prejavili veľkú drzosť, keď sa neskôr pokúšali prezentovať túto veľkú revolucionárku ako kladivo na boľševikov. V skutočnosti aj vo svojej najkritickejšej brožúre, z ktorej pochádzajú tieto citáty, ich oslavovala za to, že urobili všetko, čo „v medziach historických možností“ urobiť mohli, a tým zachránili „česť medzinárodného socializmu“. Zároveň však varovala Lenina a Trockého, aby nerobili z núdze cnosť a z obmedzení diktovaných okolnosťami zase príklad pre celé hnutie. Z malej chyby krásy, ktorou to bolo v ich prípade, vyrobil Stalin utvorením svojho systému pohromu a vnútil ju poslušnému medzinárodnému hnutiu ako nespochybniteľný vzor. Za túto zámenu stalinskej nočnej mory za socialistické sny stále platíme nebotyčnú cenu. Takéto myšlienky človeku napadajú, keď sleduje dramatický vývoj udalostí roka 1989. Dvojsté výročie francúzskej revolúcie sa malo osláviť ako medzník, naznačujúci, že možnosť radikálnych zmien už je minulosťou. Akoby v odpovedi na takúto urážku dejiny vzápätí zrýchlili svoje tempo. Gorbačovova perestrojka poštuchla a domáca nespokojnosť naplnila mohutnosťou prílivovú vlnu, ktorá sa prevalila východnou Európou a zrúcala zástup režimov, ktoré boli komunistickými iba podľa mena. Vo Varšave aj v Budapešti, v Berlíne aj v Prahe. Kým sa skončil rok, dokonca aj Ceausescu, ten rumunský Caligula, zmizol s guľkou v hlave z javiska. Bolo zjavné, že sledujeme súmrak panstva, koniec jednej éry, pád režimov, ktoré boli nielen výsledkom revolúcií zhora, ale ešte aj dovezených zo zahraničia. Zároveň sme boli účastníkmi konečného pohrebu stalinizmu ako systému. Nikita Chruščov vo februári 1956 vo svojej slávnej „tajnej“ obžalobe ohromil veriacich, keď odhalil, že mŕtvola ich poloboha zapácha. Šok bol strašný. Trvalo však tretinu storočia, kým bol systém založený na tomto kulte, po celom impériu rozmontovaný. Za týmito istotami sa však skrýva otáznik. Po prvýkrát je nutné sa opýtať, či rok 1917 znamená začiatok epochy, ako to bolo v prípade roka 1789, alebo či uviedol len hrdinský, ale tragický experiment, neúspešný pokus nájsť skratku, a či je teda z historického hľadiska iba začiatkom akejsi zátvorky. Bez ohľadu na odpoveď ide o kriticky dôležitý problém. Keď sa konečne urobí konečný účet tejto éry, nebude taký jednostranný, ako okamžité hodnotenia dnešné. Túto komplexnosť dokresľuje dopad sovietskeho experimentu na vonkajší svet. Nemožno pochybovať o tom, že keď sa komunizmus stotožnil s ruským koncentračným táborom alebo sovietskym tankom, prispelo to k súčasnej diskreditácii samotnej myšlienky socializmu na Západe i vo východnej Európe. Je však zároveň pravda, že priekopnícka drzosť boľševikov, uchopenie moci robotníkmi, poskytlo nádej miliónom utláčaných na celom svete, povzbudilo ich to k odporu a vzburám. Nie všetky nasledujúce revolúcie boli nadiktované zhora. Alebo si vezmime ďalší príklad. Bolo by absurdné tvrdiť, že zahraničná politika Stalina a jeho epigónov bola diktovaná túžbou šíriť po svete revolúciu a komunizmus. Naopak, medzinárodné revolučné hnutie bolo prísne podriadené záujmom sovietskej zahraničnej politiky. Ale sama existencia tejto politiky pôsobila ako hranica – nie vždy, ale aspoň niekedy – ktorá obmedzovala šírenie západného, teda od vojny v podstate amerického imperializmu. (Brežnevova doktrína sa dnes, chvalabohu, vytráca, ale Monreova doktrína vo svojej bushovskej verzii je, žiaľ, silnejšia ako kedykoľvek predtým.) Existujú však aj bezprostrednejšie dôvody, prečo sa musíme s touto otázkou vyrovnať. Pád východoeurópskych režimov vydávajú naši propagandisti s veľkou slávou za konečný dôkaz toho, že socializmus nemôže fungovať. Kapitál nenávidí hranice, ktoré obmedzujú jeho pole pôsobnosti. S rastúcou chuťou teraz poškuľuje po východnej Európe a Sovietskom zväze ako po území, ktoré by mohol pohltiť, aby rozšíril svoje panstvo a predĺžil svoje prežitie. To je však potenciálna výhra až pre zajtrajšok. Zatiaľ treba zožať ideologické výnosy. Keď Francis Fukuyama, tento Hegel vo vydaní pre chudobných – alebo, lepšie povedané, Hegel síce treťotriedny, ale rozhodne pre bohatých – opísal kapitalizmus ako vrchol dejín, bol len jednou súčasťou rozsiahleho zboru spievajúceho o márnosti akéhokoľvek pokusu zbaviť sa panujúceho systému. Bez ohľadu na jej hlučnosť však možno na túto propagandu odpovedať dosť ľahko. Aby niečo mohlo zomrieť, muselo by to najprv žiť. A to, čo sme doteraz poznali, bol reálny nesocializmus. Navyše proroci, ktorí dnes ohlasujú konečnú smrť socializmu, sú presne tí istí, ktorí len včera s rovnakým presvedčením hovorili o nemennej trvácnosti „totalitného komunizmu“, pekla, z ktorého nebolo a nemohlo byť úniku. Fukuyamom možno tiež pripomenúť, že hovoria len to, čo služobníci vládnuceho systému vyhlasovali v minulosti vždy – že dejiny síce kedysi plynuli, ale víťazstvom ich pánov dospeli ku koncu. Kým však začneme naháňať body v debate, i keď je to samo o sebe užitočné, musíme pochopiť, čo sa to vlastne rúca na východnom fronte; musíme sa spýtať, prečo sa to rozpadá na kusy; a odhadnúť, čo ho asi nahradí. „Prvotný hriech“ a jeho dôsledky Aby sme mohli posúdiť tragický rozmer sovietskej revolúcie, je nevyhnutné vrátiť sa k „prvotnému hriechu“ jej zrodu – ak smieme použiť takéto náboženské slová – teda k protikladu medzi marxistickým návodom, vymysleným pre pokročilé kapitalistické krajiny západnej Európy, a zaostalosťou Matky Rusi. K „proletárskej revolúcii“ uskutočnenej v krajine, kde bola robotnícka trieda, jej početnosť ešte zmenšená občianskou vojnou, bola utopená v obrovskom mori sedliakov. Rusko malo byť len „najslabším článkom“ reťaze a ťažisko sa malo presunúť do Nemecka a ďalej, ako sa revolúcia šírila na Západ. Ale revolúcii sa rozšíriť nepodarilo. Boľševici sa mohli buď vzdať, alebo sa mohli zubami-nechtami pridŕžať moci, dúfajúc, že ich izolácia sa ukáže len ako dočasná. V tom prípade však sami museli medzitým vykonať nedokončenú úlohu svojej krajiny, priemyselnú revolúciu. Izolovaný a obklopený nepriateľmi musel Sovietsky zväz v priebehu desaťročia – keďže nebezpečenstvo bolo bezprostredné – dosiahnuť to, čo za pomoci koloniálneho pľundrovania a nemilosrdného vykorenenia sedliactva trvalo na Západe viac ako storočie. Onen hlboko protirečivý pojem, „prvotná socialistická akumulácia“, vytvorený Vladimírom Smirnovom a rozpracovaný Jevgenijom Preobraženským, je zhrnutím hrôzostrašnej, ale zároveň aj celkom neočakávanej úlohy, ktorá padla na plecia revolúcie. Ako to ešte viac „na tvrdo“ povedal Lenin, barbarizmus v Rusku bolo treba vykoreniť barbarskými prostriedkami. Znamená to teda, že túto úlohu mohol vykonať len gruzínsky tyran? Nie som osobne presvedčený, že stalinizmu s jeho koncentračnými tábormi a byzantínskym kultom vodcu sa za týchto okolností nedalo vyhnúť. Tu však nemožno tému dopodrobna rozoberať. V záujme našej argumentácie treba urobiť len dve poznámky. Po prvé, že systém na čas a svojím vlastným spôsobom svoju rolu vyplnil. Urobil z roľníkov robotníkov, rozšíril kvalifikácie a vzdelanosť. Kým sa „plán“ zaoberal najmä koordináciou obmedzeného množstva veľkých fabrík, hrubé ekonomické príkazy zhora fungovali. Závratným tempom uskutočnená industrializácia poskytla Sovietskemu zväzu tanky a lietadlá, vďaka ktorým sa Červená armáda dokázala ubrániť proti nemeckému vpádu a potom od nacistov oslobodiť Európu. V protiklade k tomu treba povedať, že tento proces rozvoja, sám o sebe sotva ten najefektívnejší možný, mal veľmi málo do činenia so socializmom. Nebolo to tak, že by sa tu zachádzalo za kapitalizmus, lebo ten už dosiahol svoj plný potenciál. Sovietski roľníci nevstupovali do družstiev preto, lebo súkromné sedliactva sa už dostali za hranicu ich najvyššej možnej efektivity; do kolchozov ich nahnali krvavou kolektivizáciou. Boľševici nezdedili komplexný priemysel, ktorý by si vyžadoval vnútorne súdržný plán rastu; museli vybudovať priemysel takmer z ničoho pomocou metód požičaných skôr od [teoretika kapitalistickej efektívnosti] F. W. Taylora než nejakej socialistickej príručky. Nemilosrdný mechanizmus príkazov zhora nemal celkovo ani z ekonomického, ani z politického hľadiska nič spoločné s Marxovou víziou slobodne združených výrobcov, ktorí nadobudli vládu nad svojou prácou a oddychom, teda nad svojimi životmi. Ale tento podivný produkt neočakávaných okolností bol vykresľovaný ako robotnícky raj a vnucoval sa ako povinný model pre celý svet. Viac či menej nutné zlá sa oslavovali ako cnosti. Čo bolo najhoršie, priatelia i nepriatelia sa zhodovali, že to, čo sa budovalo v Sovietskom zväze, bol socializmus. Ale ak môžeme parafrázovať, aj stalinizmus v sebe obsahoval semienka vlastnej záhuby. Čím viac sa obyvateľstvo usádzalo v mestách a vzdelávalo, tým viac politický systém vytvorený pre vykorenených a pologramotných mužíkov zastarával. Pri komplexnejšej a sofistikovanejšej ekonomike sa hrubý diktát zhora a z centra stal kontraproduktívnym. V polovici storočia už celá štruktúra držala pokope iba „vďaka“ naučeným reflexom starnúceho diktátora a v roku 1953 stáli jeho nástupcovia pred potrebou úplnej prestavby. Hoci ich problém bol obrovský, základnú otázku možno položiť dosť jednoduchými slovami: Ako priviesť ľudí k tomu, aby pracovali, ak sa chceme zbaviť donucovacieho mechanizmu založeného vo svojej podstate na strachu z koncentračných táborov, spolu s morálnymi výzvami, a ak ho zároveň nechceme nahradiť kapitalistickým donucovacím systémom založeným na strachu z nezamestnanosti spolu s jagavou tyraniou trhu? Je to problém pohnútok či stimulov, hoci nielen materiálnych, v rýchlo sa meniacej spoločnosti. Socialistická odpoveď na túto otázku si v Rusku nevyžadovala nič menšie, ako demokratickú revolúciu. Ak sa mal slogan o „našich továrňach“ stať z pokryteckej metafory skutočnosťou, boli potrebné demokratické vzťahy v továrňach, aby mali pracujúci ľudia naozajstné slovo pri organizácii svojej pracovnej činnosti a celkovej deľby práce. Ale to nestačilo. Demokracia sa musela rozšíriť alebo ešte lepšie, vynájsť, na všetkých úrovniach života krajiny, aby sa plánovanie – ktorého potreba by nezmizla – zmenilo z diktátu odcudzeného netvora na samosprávu spoločnosti usilujúcej sa o vládu nad svojím osudom. Tieto veľké otázky, ktorých sa nedotkla ani Gorbačovova perestrojka – nehovoriac už o tom, že by ich vyriešila – nemohli Stalinovi epigóni ani len položiť. Nikita Chruščov, napoly dedinčan, napoly človek mestský a ako taký symbol Sovietskeho zväzu v jeho prechodnom štádiu, preukázal pozoruhodné schopnosť uvedomiť si potrebu radikálnej zmeny. Vybral si však obecenstvo – aparát strany – ktoré bolo na túto úlohu absolútne nevhodné. Aparátčici nevideli na zdedenom systéme nič zlé, s výnimkou Stalinovho sklonu čistkami sa zbavovať svojich vlastných verných služobníkov (čo bol jeho krvavý spôsob, ako zabrániť vykryštalizovaniu novej vládnucej triedy). Želali si stalinizmus plus bezpečnú kariéru. Ešte aj Chruščovove nepremyslené a nedotiahnuté opatrenia pre nich boli príliš, a keď sa zdalo, že reformy ohrozujú ich pozície, zvrhli ho. Človek, ktorého si vybrali ako náhradu, Leonid Brežnev, sa nepísane zaviazal, že záujmy privilegovaných nikdy neohrozí. Svoje slovo i svoj post držal osemnásť rokov. Politickou cenou za túto neočakávanú trvanlivosť bola nehybnosť, ktorá viedla k obdobiu známemu dnes ako stagnácia. Všetky dôležité reformy boli odložené. Po určitom čase dosiahol Brežnev prímerie aj s robotníckou triedou: nebudete sa miešať do politiky a my vás nebudeme priveľmi hnať pri pásoch. Stalo sa, čo bolo nevyhnutné. Sovietska ekonomika spomalila svoje tempo. Výnosy z investícií poklesli. Doplatila na to bytová výstavba i sociálny štát. No zatiaľ čo ekonomika sa takmer zastavila, spoločnosť sa menila ďalej. Roľníci sa sťahovali do miest, na trh práce sa dostávali menej vystrašené a oveľa lepšie vzdelané generácie. Sľúbili im „gulášový socializmus“ a nedostávalo sa im ani jedného. Potenciálne výbušná zmes ekonomickej stagnácie a spoločenskej nespokojnosti nemohla dlho vydržať. Aparátčici preukázali svoj odpor k zmene tým, že ako dočasného vodcu vybrali schátraného Konstantina Černenka. V roku 1985 sa však už museli zmieriť s Michailom Gorbačovom a radikálnymi reformami. Kým sa však začneme zaoberať perestrojkou, musíme si najprv všimnúť oblasť, kde boli výsledky roka 1989 najohromujúcejšie – impérium, ktoré si Stalin zabral, nie v nejakom záchvate roztržitosti, ale v zápase o prežitie proti nacistom. Socializmus v jednom bloku V dôsledku jednej z tých irónií, ktoré majú dejiny zjavne v obľube, rozšíril Josif Stalin, advokát „socializmu v jednej krajine“, až na východné brehy Labe. Spočiatku vnímal dobyté krajiny len ako obranný val. (Inak by trestajúce reparácie uvalené na východné Nemecko, budúceho partnera, nedávali zmysel.) Potom sa však rozhodol prestavať ich na ruský obraz. A tak Stalinove armády, podobne ako Napoleonove, zmenili spoločenský poriadok v krajinách, ktorými prešli. Po celej východnej a strednej Európe odstraňovali vlastníkov tovární a vyháňali zemepánov. Toto bolo ich revolučné dedičstvo a bez ohľadu na čokoľvek, čo sa napíše dnes, ich progresívna funkcia. Nanešťastie, bola spojená s menej progresívnymi črtami. Revolúcia bola dovezený produkt a z tejto jej podstaty vyplývalo, že ju nevykonalo samo obyvateľstvo – bola mu vnútená zhora. Neskoršie rozdelenie sveta na dva bloky vedúce k izolácii od medzinárodnej deľby práce bolo vážnou brzdou, zvlášť pre priemyselnejšie krajiny, ako napríklad Československo. Výhody alternatívneho systému by boli mohli vynahradiť tento hendikep, lenže to by onen vnútený model nesmel byť stalinistický, ktorý politicky znamenal diktatúru jednej strany, policajné represie a divadelné procesy, zatiaľ čo ekonomicky bol zaostalý od samého začiatku. Prirodzene, veci vtedy nevyzerali tak zle, ako vyzerajú dnes, v čase bankrotu. Hoci režim bol importovaný, nebol vždy nevítaný. Povedzme v Bulharsku bolo silné proruské cítenie a Československo malo zase hlboké ľavicové tradície (príznakom toho bolo 38 percent, ktoré tam v roku 1946 komunistická strana získala v slobodných voľbách). Ešte aj v Maďarsku a Poľsku, kde boli nepriateľské nálady silnejšie, boli spomienky na predvojnové režimy, ich nedostatky a nespravodlivosť pre mnohých ľudí – zvlášť mladých intelektuálov – dostatočne čerstvé, aby privítali režim nový, ktorý sľuboval radikálny zlom od minulosti (niektorí z týchto raných nadšencov dnes prednášajú o zločinoch socializmu na západných, najmä amerických univerzitách). Po celej východnej Európe však bolo posledných štyridsaťpäť rokov príbehom premárnených príležitostí a rozbitých ilúzií. Dôsledky neschopnosti Stalinových nasledovníkov pretvoriť jeho dedičstvo sa rozšírili za sovietske hranice. Rok 1956 bol pravdepodobne posledným okamihom veľkých očakávaní v celej tejto oblasti. Poľská „jar v októbri“ tieto nádeje predbežne potvrdila, keď sa predtým uväznený Wladyslaw Gomulka dostal k moci. Ale hranice zmien boli okamžite vytýčené krvou, keď sovietske vojská rozdrvili maďarské povstanie. Napriek tomu sa však „revizionisti“ – tí, ktorí sa domnievali, že režimy boli vo svojej podstate správne, hoci si vyžadovali radikálnu reformu – mohli ešte stále nejaký čas držať svojej viery. Hoci nadbytočný prívlastok, ktorý dostal ich nasledujúci projekt, československý „socializmus s ľudskou tvárou“, už naznačoval, ako si už samotná myšlienka vyžadovala niečím podmieniť. Sovietske tanky, ktoré v roku 1968 vtrhli do Prahy, celú túto éru ukončili. Poľskí robotníci, ktorí prišli na javisko ako ďalší, už nehovorili o reformovaní režimu, ale o jeho zmene. Skutočne, namiesto aby sa sociálna základňa týchto režimov rozširovala, stále sa zužovala. Stalin a jeho železná päsť poskytli mýtus a na nejaký čas mu ešte veľa ľudí verilo. Chruščov nahradil ideológiu prísľubom nového blahobytu pre spotrebiteľa. Brežnev už nemal čo ponúknuť. Zdravotníctvo a vzdelávanie prístupné všetkým, vyhliadky na spoločenský vzostup detí robotníkov a roľníkov – všetky tieto lákadlá včerajška – sa postupne stávali obeťami stagnácie. „Socializmus“ už neznamenal len sovietsky tank a útlak. Pre milióny ľudí predstavoval aj ekonomickú zaostalosť. Predvojnová minulosť bola už dostatočne vzdialená, aby si ju mohli nové generácie idealizovať a Západ dostatočne blýskavý, aby ho mohli vnímať ako ohňostroj hojnosti. Komunistické strany, ktoré sa opierali už len o strach zo sovietskeho zásahu, sa stali jasnými kandidátkami na odvoz na smetisko dejín. Prípad Poľska, častého priekopníka zmien, ukazuje, ako sa hnutie najprv obrátilo proti režimu a potom sa otočilo doprava – je dôležité si tieto dva pohyby nezamieňať. Ilúzia, že Gomulka systém radikálne zreformuje, dlho nevydržala. V roku 1970 si poľskí robotníci od svojho „robotníckeho štátu“ v krvavej bitke vydobyli akési veto na vládnu politiku v oblasti spotrebiteľských cien. O šesť rokov neskôr, keď sa strana márne pokúšala toto veto zrušiť, prišla bitým robotníkom na pomoc malá skupinka intelektuálov. Toto spojenectvo sa nanovo prejavilo v onom slávnom lete roka 1980, keď sa intelektuáli ponúkli, že sa dajú do služieb robotníkov, ktorí si vtedy vyhradzovali bezpríkladné právo sformovať nezávislý odborový zväz. Víťazní robotníci nijako nemilovali „reálny socializmus“, no veľmi marxistickým spôsobom prezentovali svoje záujmy ako „najvyššie záujmy spoločnosti ako celku“. O rok neskôr ich odborový zväz Solidarita hovoril o samospráve v továrňach i v celej spoločnosti. Ba hmlistý projekt nového parlamentu, s dolnou snemovňou, v ktorej by stále mala zaistenú väčšinu komunistická strana, a so senátom zastupujúcim robotnícke rady a ďalšie formy samosprávy (autogestion), bol pravdepodobne poslednou príležitosťou na transformáciu nekapitalistickým smerom. Komunistická strana si zvolila inak. Bola ochotná uzavrieť kompromis s katolíckou cirkvou, ale nie s robotníkmi. Vybrala si vojenský prevrat, ktorý robotnícke hnutie rozdrvil – nie natoľko, aby mohla krajine vnútiť ekonomické reformy, a preto sa musela do desiatich rokov zmieriť s ďalšími vyjednávaniami; no dostatočne na to, aby to zmenilo pomer síl vo vnútri Solidarity. V roku 1989, keď došlo k novému historickému kompromisu a presunu moci, mala hlavné slovo inteligencia, a proletariát bol dobrý len na to, aby jej vo voľbách poskytoval svoje hlasy. Výsledná vláda zahodila svoju víziu robotníckej demokracie v prospech monetaristických predstáv Miltona Friedmana. Keď sa človek pozorne zaoberá šírkou a rýchlosťou tejto premeny, zistí, že treba vziať do úvahy všetky možné faktory a nemožno zanedbať ani okolnosť, že počas svojej existencie v podzemí pomáhali Solidarite americké peniaze (dodávané cez odborovú centrálu AFL-CIO). Skutočné príčiny sú však omnoho hlbšie. Silný západný dôraz na okamžitý prechod ku kapitalizmu sa v skutočnosti objavil až neskôr, ako uvidíme. Aby sme pochopili, prečo sa Tadeusz Mazowiecki, kedysi progresívny katolík pokúšajúci sa zmieriť socializmus a kresťanstvo stáva premiérom, ktorý dohliada na thatcherovskú privatizáciu, či prečo Václav Havel, ktorý sa pred pár rokmi neurčito opisoval ako socialista, to dnes už nepovie, na to treba mať na pamäti neobyčajnú zmenu ideologickej klímy. Krach príkazovej ekonomiky sa vykladá ako krach demokratického plánovania, fiasko neostalinizmu ako pohreb socializmu, a neschopnosť povedzme Mitteranda vybudovať niečo nové ako konečný dôkaz neexistencie radikálnej alternatívy. Hovoriť dnes o „konci ideológie“ je rovnako absurdné ako predtým. Už niekoľko rokov sledujeme ideologickú hegemóniu kapitalistického evanjelia. Ale Mazowieckého premiérstvo, Havlov prezidentský úrad či pád Berlínskeho múru sú nepredstaviteľné bez kriticky dôležitých posunov v Moskve. Ako sa využíva i zneužíva „východná otázka“ Aj z vysokého nadhľadu nad východoeurópskou scénou je zjavné, ako sú jej dramatické premeny dôležité pre západný svet, pre našich vládcov i pre strany a ľudí, ktorí sa považujú za progresívnych. Pre kapitalistický establišment predstavuje východná Európa lákavý hlt a jeho príslušníci sa na ňu vrhli ako supi. Osobitní vyslanci Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, Európskej komisie a OECD pripravujú pôdu. Bankári, priemyselníci, ministri a prezidenti, nemecký kancelár a japonský premiér kráčajú so svojimi šekovými knižkami v ich stopách so spoločnou otázkou: „Čo by som z toho mohol mať ja?“ Sloboda a demokracia sa rýchlo začali vykladať ako sloboda predávať a potom vyvážať zisky. Ideologické dividendy sa však zbierajú už teraz, ba nejaký čas. V polovici sedemdesiatych rokov, keď sa systém v hlbokej ekonomickej kríze prichádzajúcej po študentských protestoch cítil ohrozený, prišla mu na pomoc „gulagová kampaň“ – objav oneskorených Krištofov Kolumbov, týchto noveaux philosophes, že existovali sovietske koncentračné tábory. Tvrdiac, že snaha nájsť radikálne riešenie nevyhnutne vedie do totalitárnej slepej uličky pomohla kapitalizmu prežiť, zlomiť odpor hnutia práce a obnoviť svoju ideologickú dominanciu. Keďže reakčné trendy v oboch častiach Európy sa navzájom posilňujú, to pomohlo pri pravicovom posune na východe a príliv sa teraz vrátil späť s oveľa väčšou silou. Dnešnou ambíciou je úplne zlomiť prométeovského ducha, zničiť vieru v radikálnu alternatívu. Už to nie je „totalitárny komunizmus“, ale kapitalizmus, či sa nám to páči alebo nie, o ktorom sa tvrdí, že je to systém, z ktorého niet východiska, keďže je koncom dejín. Je našou povinnosťou voči našim východným priateľom, ale aj voči sebe samým – vzhľadom na škody napáchané obrovskou propagandistickou mašinériou – nanovo vypovedať určité fundamentálne pravdy o našom systéme. Naša neschopnosť zorganizovať spoločnosť tak, aby to bolo pre obyvateľstvo čo najvýhodnejšie znamená, že aj zo svojho technologického génia robíme hendikep: vyššia produktivita vedie k väčšej nezamestnanosti. Šokujúce rozdiely medzi majetnými a nemajetnými nie sú jedinou črtou tejto čoraz väčšmi podvojnej spoločnosti. Jej prosperita je založená na chudobe a vykorisťovaní zvyšku sveta. Nie sme schopní integrovať našu ekonomiku do jej prirodzeného prostredia a dokážeme sa so znečisťovaním vyrovnať iba dodatočne, len aby vznikol priestor pre ďalšie zisky. Naša odcudzená a odcudzujúca spoločnosť urobila len malé pokroky smerom k rovnosti medzi pohlaviami, ale preukázala podivuhodnú schopnosť komercializovať kultúru, meniť všetko na tovar. To sú len niektoré z poznámok, ktoré treba širšie doplniť, aby sme nakreslili obraz reálneho kapitalizmu. Demokracia je pre socialistu kľúčová. Hoci Rusko nikdy nemalo byť naším modelom – ba pravdaže ani žiadna iná krajina – bolo by hlúpe popierať toto dedičstvo a odmietať sa poučiť z trpkej skúsenosti. Róza Luxemburgová bola jasnovidkou, keď žiadala „aktívny, neobmedzovaný, energický politický život najširších más obyvateľstva“ a varovala, že „bez všeobecných volieb, bez neobmedzenej slobody tlače a zhromažďovania, bez voľného zápasu názorov život v každej verejnej inštitúcii hynie, stáva sa z neho len napodobenina života, v ktorej jediným aktívnym prvkom zostáva byrokracia.“ Najdôležitejším poučením zo sovietskej minulosti je, že keď sú ľudia zbavení možnosti rozhodovať o svojom živote, čo ako dočasne a z čo ako oprávnených dôvodov, býva potom nesmierne ťažké opäť svoje práva nadobudnúť a cena zaplatená za túto údajne dočasnú výnimku je privysoká. Je to ďalší dôvod, prečo musí byť demokracia jadrom prípadného obnoveného socialistického projektu. Ale skutočná demokracia, nie prázdna frazeológia našich „mienkotvorcov“. Keď Američan s minimálnou mzdou musí pracovať 79 000 rokov, aby si zarobil toľko, koľko [špekulatívny investor] Michael Milken zarobil za rok 1987 (550 miliónov dolárov), potom povedať, že každý má rovné hlasovacie právo je šokujúco povrchné. Keď berlusconiovci, bertelsmannovia a iní murdochovia rozširujú svoje mediálne pavučiny po celom svete, hovoriť o slobode prejavu, ako keby títo magnáti neboli „rovnejší“, než hocijaký Jožko či Janko, je čisté pokrytectvo. A povedať, že majetok portorikánskeho imigranta je v New Yorku chránený rovnako dobre, ako majetok Donalda Trumpa znamená odhaliť triednu podstatu tejto spoločnosti a jej kazateľov. Naozajstní socialisti sa nikdy nestavali proti základným slobodám len preto, že tieto slobody boli buržoázne. Ako to dokladajú slová Luxemburgovej, vždy „odhaľovali tvrdé jadro spoločenskej nerovnosti a nedostatku slobody pod sladkou dužinou formálnej demokracie a rovnosti“ nie preto, aby demokraciu rušili, ale naopak, aby ju naplnili sociálnym obsahom. Toto je terén, na ktorom by sa čoskoro mohol v Európe po rýchlom zmiznutí hranice obnoviť spoločný zápas. Hlavným posolstvom z východnej Európy totiž nie je to, čo zúrivo pretláčajú médiá. Posolstvom je, že keď inštitúcie nezodpovedajú potrebám, skôr či neskôr musia ustúpiť, že ľudia vedení myšlienkou dokážu zrúcať múry, inými slovami, že radikálna transformácia je možná. Filozofi z amerického ministerstva zahraničných vecí, RAND a iných korporácií to vedia lepšie, než sa tvária. Zaklínajú sa koncom dejín iba preto, aby získali pre svojich pánov čas. Vedia, že systém taký gniavený takými vlastnými rozpormi ako kapitalizmus, sa tiež musí zrútiť, ak najprv nevyhodí planétu do vzduchu alebo ju neotrávi. Kedy to bude? Je pravda, že sa musíme spýtať, či kapitalizmus, vo svojich ašpiráciách rovnako univerzálny, ako socializmus, nepohltí najprv celý svet, než odíde zo scény dejín. Faktor času je však dôležitý. Tridsaťsedem rokov, ktoré uplynuli od Stalinovej smrti, sú pre historika len krátkym okamihom. Pre nás však znamenajú prechod od mladosti k takmer pokročilému veku. Práve protiklad medzi historickou perspektívou a prirodzenou politickou netrpezlivosťou človeka spôsobuje, že v okamihoch zúfalstva, keď sa za rozbitým modelom jasne objavia stratené ilúzie, premárnené životy a krvavé obete, človek na okamih – ale iba na okamih – zapochybuje, či nádej naozaj čoskoro vytvorí „z vlastných trosiek to, nad čím sa zamýšľa“. Esej bola pôvodne publikovaná v časopise Labour Focus on Eastern Europe. Redakčne krátené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984