Stratený čas? Určite nie!
V sprievodnom texte k výstave dokumentárnej fotografie o Slovensku v rokoch 1969 až 1989, ktorú nedávno otvorili v rámci mesiaca fotografie v Slovenskej národnej galérii sa dočítame, že tento žáner nebol za bývalého režimu podporovaný ani vítaný, pretože odrážal skutočnosť. Tú skutočnosť, ktorá mala ďaleko od deklarovaného socializmu, ku ktorému sa spoločnosť od februára 1948 už v tomto časovom období mala dostať. Porovnateľné historické obdobie uplynulo aj od udalostí roku 1989 dodnes, a tak je asi naozaj vhodné na základe vizuálnych informácií zhodnotiť spoločenské dianie. Lebo oň ide. Samotní autori hovoria, že viac než estetické hodnoty sledovali pri komponovaní tohto celku dokumentáciu života a životného prostredia rôznych sociálnych vrstiev a komunít, ak boli predmetom záujmu fotografov, ktorí vtedy na Slovensku pôsobili. Napriek tomu, čo by mohol napovedať názov, expozícia nie je členená chronologicky, ale obsahovo a do viacerých okruhov: verejné a súkromné rituály, sociologický portrét, človek podtribúnový, panelová normalizácia, obrazy starého sveta, dosť dobrí chlapi a odložení ľudia. Prehľadový je len úvod na prvom poschodí Esterházyho paláca, kde zaberajú sedemdesiate a osemdesiate roky Slovenska dve poschodia. Kurátori výstavy Petra Hanáková a Aurel Hrabušický sa snažili sústrediť na to nedopovedané, čo zostalo po veľkých výstavách Slovenská fotografia 1925 – 2000 a Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985, kde boli fotodokument a reportáž predstavené len v obmedzenej miere. Potešiteľná je i snaha o nestrannú prezentáciu zbavená „vysvetľujúcich“ komentárov snažiacich sa divákovi vsugerovať historické súvislosti, ktoré síce nemajú s tým, čo vidí, veľa spoločného, no spĺňajú ideologickú objednávku, umožňujúca tvoriť súvislosti vlastné. Súvislosti nepochybne determinované tým, či sa pozerá na nejaké archaické výjavy, ktoré nezažil, rekapituláciu svojho života, mladosti alebo čiastočne zabudnuté reminiscencie na detstvo, ako to bolo v mojom prípade. Znovuobjavovanie miest, motívov a nálad, ktoré už neexistujú. Chvíľu romantizujúco vďaka selektívnosti pamäti. Chvíľu s úškrnom nad nápisom Hydina na mieste, kde sa práve buduje pobočka KFC, no vytriezvenie neumožňujúce nástup pocitov podobných nostalgii, ktorá sa nedávno hromadne objavila v bývalej NDR, sa dostaví najneskôr pri pohľade do nemocničných a ústavných izieb na handicapovaných či starých ľudí, ktorí sú tu nazvaní „odložení ľudia“. Zrazu sa vracia pocit prekvapenia, ktoré bolo natoľko intenzívne, že nestihlo byť desivé, keď sa zrazu po revolúcií začali objavovať najprv v médiách a neskôr aj v uliciach. Znova si spomeniem na otázku z dnešného hľadiska nemysliteľnú, ktorá sa vtedy síce nevypovedane, ale o to nástojčivejšie objavovala: kde sa zrazu všetci vzali? Nie je to však len o ľuďoch. Je to aj o ich životnom prostredí, v najširšom možnom zmysle slova. Máme tak okrem iného možnosť sledovať životný cyklus pomníka milicionára v bratislavskom Ružinove. Prvý raz ho vidíme pod plachtou, ešte pred odhalením v rámci fotografií ceremónií 70. rokov. Druhý raz tesne pred odstránením počas „nežnej“, znova zahalený. Tento pozoruhodný osudový kruh dotvára ešte viac aktuálna súvislosť: na mieste, ktoré ostalo necelých 20 rokov „len“ parkom, osadili nedávno pamätnú tabuľu „otcovi národa“ Andrejovi Hlinkovi. A tak sa môžme pýtať, či sa neskončila nejaká ďalšia etapa. Etapa bez štátnej propagandy, pretože sme na ňu stihli stratiť scitlivenosť. Ak však chceme spláchnuť estetickú pachuť z týchto dvoch ohavností, stačí urobiť len krok a presunúť sa k záberu zvečňujúcemu krátke obdobie medzi osadením a slávnostným odhalením súsošia na Námestí SNP. Pri pohľade na obrysy intímne známej sochy pod bielou tkaninou sa nemôžem ubrániť evokovaniu podobnosti s tvorbou slávneho páru Christo a Jeanne-Claude (zahalili napríklad Reichstag v Berlíne roku 1995) a túžbe, aby to tak bolo bývalo ostalo. Z autorov vám, v prípade, že sa nezaujímate o slovenskú fotografiu, pravdepodobne budú lepšie známi len Tibor Huszár a Andrej Bán. Kým v Huszárovom prípade môžete obdivovať jeho remeselnú zručnosť a pozoruhodnú schopnosť zachytiť aspekty reality, ktoré za to stoja, ale výpoveď s historickou hodnotou tu nenájdete, u Bána sa vynárajú výpovede. A najmä v porovnaní s jeho tvorbou po roku 1989, ktorá zachytáva tú istú tristnosť života niektorých sociálnych skupín si uvedomíte, že nie je závislá od oficiálneho režimu a jeho deklarácií. Sú to výpovede, nie odpovede a tak nevidíme a určite nepochopíme všetko, ale to, že sedemdesiate, osemdesiate alebo deväťdesiate roky sú len kulisou a nie determinantmi ľudských osudov je zjavné. Medzi ďalšími menami môže zaujať modernistický básnik Ján Motulko (ktorý rázne vstúpil do slovenského umenia už v štyridsiatych rokoch, ale ako fotograf sa verejnosti prezentoval až v pokročilom veku) a prekvapiť na tomto mieste úplne iným charakterom svojich diel. Zachovávajú si síce optimizmus a určitý, až religiózny pátos, zobrazujú však motív ľudskej jednotlivosti zastúpený rodinou oproti prírodnej (až vesmírnej) všeobecnosti, autorovmu to obľúbenému motívu. Niekoho môže zaskočiť aj fakt, že revolučný tribún Ján Budaj je tu zastúpený nielen ako objekt výjavov z tohto obdobia, ale aj ako autor farebných fotografií zo začiatku 80. rokov. Výnimku netvoria len svojou farebnosťou (ktorá, mimochodom, nie je len inštrumentálna) ale aj výtvarným brutalizmom. Na dotvorenie stojatej atmosféry konca jednej éry pri pohľade na tieto výjavy si to žiada už len prečítať novelu Martina M. Šimečku Džin, ktorá ju – aj fotografa Budaja – zachytáva desivo viacznačne. Ak si ako odpoveď na dvojzmyselný názov tejto výstavy vyberiete, ako ja, tretiu možnosť, môžete ju navštíviť až do 2. marca budúceho roka v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, na námestí Ľudovíta Štúra, ktoré si cestou dobre prezrite a pri pohľade na to, ako vyzeralo pred tridsiatimi rokmi si v duchu zahrajte hru na hľadanie rozdielov. Autor je publicista
