Globalizácia a antiglobalizácia

Hnutie, ktoré médiá nazvali antiglobalistické, predstavuje dnes asi najradikálnejšiu politickú alternatívu západného sveta. Aj napriek tomu, že k jednotnej konkrétnej predstave o „inom svete“ zatiaľ nedospelo. Útoky na toto hnutie sa zvyčajne vedú sprava, prichádzajú od obhajcov existujúceho poriadku. V dnešnom čísle Slova prinášame menej zvyčajnú kritiku zľava. Napísaná bola ešte v roku 1996 – teda tri roky pred prvým masovým vystúpením hnutia počas zasadania WTO v Seattli – a zaoberá sa predovšetkým konkrétnymi názormi aj u nás známeho Davida Kortena. Esej pôvodne vyšla v ľavicovom ekonomickom samizdate Left Business Observer (http://www.leftbusinessobserver.com), ktorý vydáva jej autor. Hoci na mnohé prúdy alterglobalizmu sa jeho kritika možno nevzťahuje, ako podnet na uvažovanie je užitočná. Ak od široko propagovanej smrti socializmu existuje nejaká myšlienka, ktorá zjednocuje mnohé prúdy súčasného ľavicového ekonomického myslenia, je to predstava, že koreňom takmer všetkého zla je globalizácia. Ide o čudesne beztvarého nepriateľa, ktorý veľmi nezapadá do zvyčajnej progresívnej prajnosti voči rôznorodosti. Pre tradíciu, ktorá bola kedysi hlboko kozmopolitná, je to zaujímavý posun. Kniha Davida Kortena Keď korporácie vládnu svetu obsahuje mnoho z antiglobalizačného myslenia rozšíreného medzi mimovládnymi organizáciami a filantropmi, ktorí ich financujú. V prológu Korten píše, že sa narodil „v konzervatívnej bielej rodine vyššej strednej triedy“, ktorá sa zaoberala maloodchodom v malom drevárskom mestečku v štáte Washington – a nereflektovaným vedomím malomestského hodnostára je preniknutá celá kniha. Autor vyštudoval Stanford, získal MBA a PhD, učil na Hardvardskej škole biznisu, odkiaľ odišiel do Fordovej nadácie a potom do Americkej agentúry pre medzinárodný rozvoj (USAID). Korten sa zmieňuje o týchto podrobnostiach, aby „dokázal hĺbku svojich konzervatívnych koreňov“ – to je téma, ktorá sa znova objavuje v jeho oslavách Adama Smitha. V čase, keď pracoval pre USAID, ho zrazu osvietilo – táto organizácia bola priveľká, priveľmi byrokratická a príliš centralizovaná, zväzujúca miestnu autonómiu a iniciatívu. Preto z nej odišiel do sveta MVO, kde „ľudia kládli základné otázky o prírode a procese rozvoja“. Korten dáva najavo americkú nechuť voči veľkému štátu bez toho, aby si všimol, že v Spojených štátoch amerických je jeden z najväčšmi decentralizovaných systémov na svete. Táto decentralizácia však neviedla k miestnemu „zmocneniu“ (empowerment) – toto slovo by si zaslúžilo dlhú dovolenku – ale k rozdrobeniu, duplikáciám a vzájomnej súťaži o korporátne investície – o rasistických segregačných zákonoch ani nehovoriac. Záhrada V kvázi radikálnom myslení je bežné predstavovať si akýsi Zlatý vek, v ktorom vládli lepší ľudia, ktorých teraz vytlačili odporní uzurpátori. Za starých čias, hovorí Korten, „mali bohatí i chudobní ... spoločný zmysel pre národný a komunitný záujem“. Takže „problémom nie je sám biznis alebo trh, ale hlboko skazený globálny ekonomický systém, ktorý vyskakuje ďaleko spod ľudskej kontroly. Dynamika tohto systému je taká mocná a zvrátená, že pre manažérov korporácií je čoraz ťažšie manažovať vo verejnom záujme, bez ohľadu na to, aké silné sú ich morálne hodnoty a angažovanosť.“ Kedy bol ten „Zlatý vek“? V šesťdesiatych rokoch, keď General Electrics zaplavovala rieku Hudson toxickými chemikáliami? V tridsiatych rokoch, keď Chaseova banka spolupracovala s nacistami? V deväťdesiatych rokoch 19. storočia, keď Carnegieho pinkertonovci strieľali štrajkujúcich? Alebo v päťdesiatych rokoch 19. storočia, keď britskí priemyselníci unášali deti, aby pracovali v ich fabrikách, a keď pekárne patriace miestnym vlastníkom v Londýne nútili svojich zamestnancov pracovať až dvadsať hodín denne, vyrábajúc chlieb posilnený – slovami vtedajšieho pozorovateľa – „istým množstvom ľudského potu zmiešaného s výlučkami vredov, pavučín, mŕtvych švábov a skazeného nemeckého droždia, nehovoriac už o síranoch, piesku a ďalších príjemných nerastných prísadách“? Báje o Zlatom veku nepatria do literatúry faktu, ale do beletrie – hoci aj tam sa pri podrobnejšom pohľade rozplývajú. Ako o tom píše Raymond Williams vo svojom Vidieku a meste, v tridsiatych rokoch kultúra ovplyvnená literárnym kritikom Leavisom lamentovala nad stratou „organickej komunity“ zo zlomu storočia; tesne pred týmto zlomom písal Thomas Hardy o stratenom Anglicku tridsiatych rokov 19. storočia; v práve spomenutom čase zase Cobbet písal o raji roku 1770... a tak ďalej až po alegorickú báseň Piers Plowman zo štrnásteho storočia. Ako hovorí Williams, v predstavách Zlatého veku, sa feudálny poriadok idealizuje ako „prirodzenejší“; a naozaj, jeden z účastníkov panelu istej konferencie o globalizácii nazval stredovek obdobím „skutočnej komunity“. Ale „pre nepočítané tisíce, ktoré pestovali plodiny a chovali zvieratá, len aby ich potom vyrabovali, vypálili a so zviazanými rukami odtiahli preč, bola táto ekonomika ešte aj v časoch mieru poriadkom najdôslednejšieho vykorisťovania, v ktorom bola vlastnená nielen pôda, ale aj ľudia, v ktorom väčšinu ľudí ponížili na úroveň zvierat spútaných nútenými dávkami, nútenou prácou, alebo ,predávaných a kupovaných ako zvery´...“ Asketizmus Antidevelopmentalisti sa často sťažujú na to, že veľký biznis rozdúchava túžbu po materiálnych veciach, aby sa krútili kolesá spotreby. Korten poukazuje na Nike ako na príklad „pokrivenosti ekonomického systému, ktorý uberá odmeny tým, čo produkujú skutočné hodnoty a dáva ich tým, ktorých základným poslaním je vytvárať marketingové ilúzie, aby presviedčali spotrebiteľov, že si majú za premrštené ceny kupovať nepotrebné výrobky.“ Ale kapitalizmus bol vždy systém, ktorý uberá odmeny skutočným výrobcom hodnôt. A výrobcovia ilúzií nie sú hlavnými príjemcami odmien – tými sú topmanažéri a akcionári. Nazelenaní postmodernisti, ktorých elitársky asketizmus sa nikdy neskrýva veľmi hlboko, hovoria radšej o spotrebe ako o vlastníctve a organizácii výroby. Isteže, Nike vykorisťuje indonézskych pracujúcich na kosť, aby zarobila obrovské peniaze na predražených teniskách, ale na túžbe chodiť v pekných topánkach nie je samo o sebe nič fundamentálne zlé. Pri výkrikoch, ako je ten Kortenov, litánie sťažností sotva pripúšťajú možnosť, že vôbec nastal nejaký pokrok, že sa predĺžila dĺžka ľudského života, poklesla úmrtnosť dojčiat i matiek, dosiahlo sa čiastočné oslobodenie žien, rozšírila sa gramotnosť – v prvom i v treťom svete. Samozrejme, že medzi tým, čo je a čo by mohlo byť, zíva priepasť. Ale to, čo by mohlo byť, závisí do veľkej miery od toho, čo je. Je zločin, že firma Merck kradne rastliny domorodým národom a potom si ich patentuje a že ju pri tom chráni medzinárodné obchodné právo. Ale samotné rastliny by nám veľmi nepomohli, ak neexistuje nejaká veľká, komplexná organizácia, ktorá ich dokáže spracovať. Merck netreba rozpustiť, ale zospoločenštiť. Algebra potrieb Pri vývoji svojho prototypu utópie Korten poukazuje na skupinu krajín, ktoré Alan Durning z Worldwatch Institute nazýva „udržiavačmi“ (príjem na obyvateľa 700 – 7 500 dolárov) oproti „nadspotrebiteľom“ (viac než 7 500) a „vylúčeným“ (menej ako 700). To zodpovedá rozdeleniu na stredno-, vysoko- a nízkopríjmové krajiny podľa Svetovej banky. Podľa Kortena a Durninga predstavuje táto prostredná skupina (do ktorej patria napríklad Indonézia, Mexiko a Rusko) model udržateľného života. Krajiny stredného príjmu majú v priemere o deväť rokov nižšiu dĺžku života ako vysokopríjmové (77 oproti 68), ženskú negramotnosť vo výške 30 percent v porovnaní s piatimi percentami; mieru dojčenskej úmrtnosti tridsaťdeväť na tisíc živých pôrodov oproti siedmim. Medzi týmito krajinami sú obete programov štrukturálnych úprav, ktoré antidevelopmentalisti oprávnene kritizujú; je čudné vnímať ich ako vzory. Ešte zvláštnejšie je, keď ich tak vidí maltuzián, keďže rast obyvateľstva „udržiavačov“ je v porovnaní s bohatými krajinami trojnásobný. Korten, ktorý dokonca menovite spomína Malthusa, opatrne schvaľuje cieľ znížiť počet obyvateľov sveta zo súčasnej 5,7 miliardy na jednu až dve miliardy. Pravda, bez toho, aby povedal ako. Malthus bol prinajmenšom dostatočne poctivý, aby presadzoval podporu smrti: „Namiesto toho, aby sme chudobným odporúčali čistotu, mali by sme podporovať opačné zvyky.“ Korten pravdepodobne nie je stúpencom podpory úmrtnosti, ale presadzovať, aby miliardy ľudí zmizli bez toho, aby sa povedalo ako, navodzuje príšerné špekulácie. Späť k Smithovi! Globalizácia znamená v skratke vývoj smerom k jedinej ekonomike bez hraníc, pri voľnom pohybe peňazí a tovarov, pod nadvládou niekoľkých obrovských korporácií. Left Business Observer trávi veľa času tým, že tieto veci odsudzuje, ale nikdy nie z nostalgie za minulosťou, ktorá nikdy neexistovala. Démonom tejto knihy, tak ako v prípade mnohých populistických traktátov zľava či sprava, je „korporácia“. Podľa Kortena korporácie zradili ideál konkurenčného trhu Adama Smitha, keďže sa snažia o monopolné postavenie a dusia „miestne podniky“. Zdá sa, že nepozná tvrdenie Karla Polanyiho, podľa ktorého vnucujú voľné trhy svojim účastníkom neznesiteľnú disciplínu, ktorá vedie v ekonomickej oblasti k deflácii a v spoločenskej k atomizácii. Zdá sa, že Korten takisto nepozná ekonomické dejiny. Navzdory mýtom o voľnej súťaži medzi drobnými výrobcami bola ranokapitalistická Británia posiata miestnymi monopolmi. V meste často býval jediný pekár či jediný pivovarník, nie rad predajcov v navzájom prospešnej súťaži. Naozajstné konkurenčné trhy vznikli až s rozvojom trhu celoštátneho. Raný kapitalizmus nebol taký miestny a taký osobný, ako sa to javí z mytológie. Od samého začiatku bol hlboko medzinárodný. V Spojených štátoch dovážali obchodníci začiatkom devätnásteho storočia britské priemyselné výrobky a vyvážali bavlnu, pričom v každej fáze fungovali ako finančníci. Finančne sa zabezpečovali, slovami Alfreda Chandlera [známeho ekonomického historika], „dlhou reťazou kreditu ťahajúcou sa od bánk v Mississippi až po Lombard Street“ v Londýne. Kupci málokedy poznali spotrebiteľov a výrobcov, ktorých spájali, keďže obchod sa robil cez „dlhú reťaz prostredníkov, prevodcov a finančníkov, ktorí rozvádzali tovar po ekonomike.“ Prevoz tovaru z jedného miesta na druhé i platby zaň si vyžadovali dlhú reťaz kreditu; každý z hráčov bol zaviazaný niekomu inému. Keď sa reťaz prerušila, táto porucha sa rýchlo rozšírila, čo bol jeden z dôvodov hĺbky finančných paník devätnásteho storočia. Čo ako sa sťažujeme na modernú nestabilitu, devätnáste storočie bolo oveľa vratkejšie – paniky viedli k depresiám približne raz za desaťročie. Takýto bol smithovský trh – anonymný, atomizovaný, nestabilný. Apologéti trhu vždy ignorujú náklady trhových transakcií – nakupovať po pozornom výbere znamená venovať tomu čas a vždy existuje riziko, že sa pri nejakom z nákupov oklamete. Tieto náklady sa dajú znížiť, keď sa veci dejú za stenami jednej firmy, nie na vonkajších trhoch. Hoci vzniku modernej veľkofirmy napomohli mnohé zločiny, od nekalých dohôd o cenách až po vraždy, plánovať produkciu v rozsahu väčšom, než je ten miestny, má mnohé výhody. Peniaze, ktoré smrdia Okrem globalizácie sú jedným z Kortenových uzurpátorov aj peniaze, konkrétne nepozemské, virtuálne peniaze prúdiace cez optické káble. Panstvo peňazí je, samozrejme, odporné, ba až absurdné, ale v rámci kapitalizmu ľudia pre peniaze pracujú i podnikajú; peniaze sú jedným z najzákladnejších princípov organizovania našej spoločnosti. Cieľom kapitalistickej výroby je zisk, ktorý sa objavuje v peňažnej forme a ľudia, ktorí hromadia kapitál, už dávno prejavili sklon udržiavať ho v tej najpohyblivejšej možnej forme. Nie je žiadnym prekvapením, že systém, ktorý funguje pre peniaze, prichádza s exotickými spôsobmi, ako ich namnožiť. Korten oprávnene pranieruje finančnú explóziu, 1,2 bilióna dolárov, ktorá sa každý deň rúti okolo zemegule, ako nestálu, nezmyselnú až ničivú silu – tou aj je. Ale je rovnako ťažké oddeliť od kapitalistickej reality finančníctvo, či samotné peniaze; finančníctvo sú peniaze, ktoré sa vyvinuli do exotickejších foriem. Tieto ich exotické podoby však nie sú nedávnymi vynálezmi. Trhy s budúcimi predajmi sú staré už sto rokov, opcie tristo, a triky so zahraničnými menami sedemsto či viac. Britské zahraničné vklady boli pred sto rokmi z relatívneho hľadiska oveľa väčšie, než čokoľvek dnešné. Sťažovať sa na to, ako sa hromadia peniaze, a pritom sa nenapĺňajú ľudské potreby, znamená sťažovať sa na kapitalizmus, nie na nejakú nedávnu mutáciu. Vízie Na konci svojej knihy ponúka Korten víziu – odzbrojenie, tolerancia, rodová rovnosť, menej spotreby, globálne protimonopolné akcie, odpisy dlhov, transformácia medzinárodných finančných inštitúcií na inštitúcie demokratické a kooperatívne, dobrovoľné stropy na platy manažérov, demokracia zdola atď. Ponúka víziu „trhovej ekonomiky zloženej predovšetkým, i keď nie výhradne, z rodinných podnikov, drobných družstiev, zamestnancami vlastných firiem a korporácii patriacich mestám a ich častiam.“ Mnohé z toho si naozaj možno želať. Nebolo by však možné, aby na takomto základe fungovala komplexná ekonomika. Ľahko si predstaviť, ako sa takýmto spôsobom vyrába nábytok – ale nie vlaky či počítače. Ak Korten chce zrušiť vlaky a počítače, mal by nám to povedať. A ak aj necháme bokom otázky rozmerov, súčasní vlastníci by vzali akúkoľvek výraznú zmenu vo vlastníckej štruktúre ako výzvu k boju na život a na smrť. To však Kortena netrápi, pretože nastane revolúcia vo vedomí, ktorá vytvorí nového kooperatívneho ducha „tých v rámci systému – vrátane šéfov našich veľkých korporácií a finančných inštitúcií – ktorí doplnia snahy občianskych hnutí pracujúcich mimo systém“. V knihách tohto druhu je zvykom predložiť zdanlivo rozumný zoznam požiadaviek a myslieť si, že naši vládcovia sa zrazu pľasnú po čele a zvolajú: „Ach! Mýlili sme sa!“ Úplne chýba uvedomenie, že aby v správaní korporácií nastala vážna zmena, vyžaduje si to vážnu politickú hrozbu voči súkromnému vlastníctvu. Bez takejto hrozby sú aj reformy typu Novej dohody [amerického prezidenta F. D. Roosevelta] nemožné. Korten namiesto toho navrhuje „zjavné riešenie: vytvoriť spoločnosti, ktoré väčšmi oceňujú starostlivú lásku než zarábanie peňazí.“ Páni, veď hej, to by bolo pekné, ale ako sa tam dostaneme? Istým veľmi mocným ľuďom to ako až také zjavné riešenie nepripadá. Potulní lokalisti Korten a jeho antiglobalisti majú pravdu v tom, že ekonomický rast nemusí nutne viesť k šťastiu a často vedie k mizérii; že inštitúcie ako je Svetová banka obohatili bohatých a obrali chudobných; že konvenčné myšlienky o voľnom obchode sú skvelé pre manažérov a akcionárov, ale peklo pre robotníkov a prírodu; a že obrat od hromadenia vecí k ľudskejším záujmom by bol veľmi vítaný. Prejsť však od toho k snu o miestnej sebestačnosti je dusivé a reakčné. Kortena v tom niektorí z jeho antiglobalizačných súdruhov ešte prekonávajú. Kirkpatrik Sale chce porozbíjať počítače a žiť ako Amishovci [americká náboženská komunita, ktorá žije spôsobom života 17. storočia] – ktorí síce odmietajú zúčastňovať sa na priemyselnom živote, ale pokojne užívajú antibiotiká a predávajú svoje výrobky za peniaze. Ekofeministka Vandana Shiva považuje technológiu za mužské narušenie posvätnej dvojice žena-príroda a presadzuje ekonomický model „na úrovni prežitia“. Ako napísal v New Left Review č. 205 sociológ Swasti Mitter, bangladéšske robotníčky, ktoré skúmal v ich domovskej krajine i v Londýne, chcú zamestnanie, kvalifikáciu a dobré platy, nie návrat do svojich dedín. Shiva začala svoj prejav na konferencii poznámkou, že jednou z „pozitívnych externalít“ globalizácie je, že sa spriatelila s toľkými ľuďmi na celom svete. Kortenove poďakovania na začiatku knihy opisujú dielo ako výsledok medzinárodnej spolupráce zahŕňajúcej kolegov z celého sveta. Ak môže globalizácia viesť k takým cenným veciam, ako sú priatelia a knihy (čo aj zlé knihy), možno nie je namieste postaviť ju do úlohy hlavného nepriateľa. Je iróniou, že sú ľudia, ktorí nalietajú tisíce kilometrov, zatiaľ čo vychvaľujú hodnoty lokalizmu – píšuc knihy a vedúc inštitúty, ktoré masám hovoria, že by mali zostať doma a pestovať šošovicu. Pripomína to poznámku T. S. Eliota, „celkovo sa javí, že by bolo najlepšie, keby veľká väčšina ľudských bytostí zostala žiť na mieste, kde sa narodila.“ Ale Eliot, ktorý sa narodil v americkom St. Louis a vo veku 26 rokov sa presťahoval do Londýna, bol aspoň zaprisahaným snobom. Odmietnutím marxizmu prišla veľká časť ľavice o kozmopolitný slovník a zrejme sa vzdala nádeje, že sa technológia dá pretransformovať na čosi prospešné ľuďom a Zemi, nie burzovým maklérom. Obrovské množstvo ľudí je rozhnevaných i vystrašených tým, čo im ekonomika spôsobuje. Ale intelektuáli nadácií narušení svojím obmedzeným videním a konzervativizmom svojich darcov nie sú tým správnym zdrojom odpovedí. Komentáre Ako poukázal náš reportér J. W. Mason, jednou z dobrých stránok nazelenanej postmodernej kritiky moderného kapitalizmu je, že kladie otázky o organizácii výroby a práce, aj keď neprichádza so správnymi odpoveďami – a to je druh kritiky, ktorý u klasickejšej ľavice vymizol. Pravdaže, technológia umožnila niektorým z nás, aby na kolene vydávali radikálne samizdaty, ale na druhej strane vytvorila ubíjajúcu odpornú robotu pre obrovské množstvo iných. Keďže veľa ľudí je dnes vďačných už len za to, že nejakú prácu majú, dehumanizujúce aspekty mnohých zamestnaní – nuda, nebezpečenstvo, ustavičný dohľad – sa sotva niekedy pripomínajú. Môže sa zdať utopické o týchto veciach hovoriť, ale utopizmus má svoje miesto, a to je ďalšia vec, ktorá často klasickej ľavici tvrdo sa usilujúcej o váženosť uniká. Poznámky pod čiarou V obchádzanej pasáži slávneho memoranda z roku 1991, v ktorom bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky Lawrence Summers tvrdil, že „Afrika je znečistená hlboko pod správnou úrovňou“, napísal ako komentár k návrhu jednej zo správ Banky toto: „Čo je nové? V celom tomto náčrte zápasím s údajmi, ktoré by ukázali, čo presne vlastne údajná revolúcia [vo výrobe] zrevolucionalizovala. Priame zahraničné investície existovali odjakživa a mnohé z najväčších firiem sveta boli nadnárodné od svojho vzniku. Isteže, nastala „globalizácia“ výroby, ale mala telekomunikačná revolúcia naozaj taký veľký vplyv? Povedal by som, že vynálezy relatívne jednoduchých vecí, ako bola preprava parníkmi, poslúžili svetu viac ako digitalizovaný prenos dát cez optické káble. V čom presne sa povaha výroby „fundamentálne“ zmenila? Nie je to tak, že ľudia sa len o stupienok zlepšili v tom, čo sa vždy robilo, ako napríklad pri umiestňovaní výroby do miest, kde sú najnižšie náklady vzhľadom na dodávku na trhy (dnes „globalizácia výroby“), pri manažovaní skladov pri najnižších nákladoch (dnes „manažment skladu presne na čas“), ako pri výbere správnej úrovne vertikálnej integrácie v závislosti od výrobného procesu (dnes „kritické väzby nákupca-predajca“), ako pri zlaďovaní výroby a dopytu (dnes „ krátke výrobné cykly“). Je tou správnou metaforou na pomenovanie týchto zmien naozaj pojem revolúcia? Myslím, že detailné údaje zo Spojených štátov amerických o veľmi malom dopade veľmi veľkých investícií do informačných technológií na produktivitu by nás mali presvedčiť, aby sme zľavili z užasnutého tónu pri slovách o technológii. Summers patrí aj napriek svojej politickej nechutnosti k najbystrejším z mainstreamových ekonónomov, a jeho posolstvo – najmä preto, že bolo napísané pre dôverný okruh – by sme mali brať vážne. Na „globalizáciu“ sa podobne ako na „technológiu“ často ukazuje ako na príčinu, prečo sa veci nemôžu zlepšiť. Ospravedlňuje sa ňou znižovanie miezd, prepúšťanie tisícov z práce, škrty v rozpočtoch a otrava riek. Odvracia pozornosť od príčin, ktoré globalizáciu a technické zmeny samé spôsobili – od hladu po vyšších ziskoch a cenách akcií. Šikovné navyše je, že to celé na prvý pohľad vyzerá ako nejaká sila zvonka podobná gravitácii, a nie ako výsledok ľudskej činnosti. Globalizácia je skutočná, ale Summers má možno pravdu a revolúcia je len stupňovitá, nie je to niečo fundamentálne nové. Jedným z meradiel internacionalizácie je percento HDP tvorené vývozom. Podľa tohto meradla bola Británia v roku 1992 globalizovaná iba o niečo viac ako v roku 1913 a Spojené štáty nedosahovali túto úroveň ani v jednom z týchto rokov. Mexiko sa viac internacionalizovalo v roku 1913 ako v roku 1992. Vývoz je pravdaže iba jedným z indikátorov, podľa tohto meradla však nie je vzdialenosť medzi súčasnosťou a rokom 1870 či 1913 taká veľká, ako by sa mohlo zdať. Treba uznať, že rozdiel medzi súčasnosťou a včerajškom je v tom, ako narástli cezhraničné investície – v rozkvete nadnárodných korporácií. Aj to však treba vidieť v správnej perspektíve. V dokumentoch Svetovej banky, OSN i antiglobalistov sa často hovorí, že výroba je v súčasnosti organizovaná globálne a že dôkazom je tretina svetového obchodu, ktorá pozostáva z transferov vo vnútri firiem – z jednej pobočky nadnárodnej korporácie do druhej, ako napríklad súčiastky prevezené z IBM Írsko do IBM Taliansko, aby sa tam ďalej skladali. Left Business Observer toto tvrdenie uviedol už niekoľkokrát. Tento obraz globálneho výrobného pásu pochádza z údajov amerického ministerstva obchodu o nadnárodných korporáciách a tieto údaje sú najlepšie na svete. Nedávne čísla ministerstva naznačujú, že je možno trocha prehnaný. Hoci tretina amerického obchodu prebieha vo vnútri firiem, „zväčša ho vysvetľuje“ prevoz hotových alebo takmer hotových tovarov od ich amerických výrobcov zahraničným obchodným filiálkam alebo zahraničných výrobcov svojim americkým obchodným pobočkám. Vnútorný obchod so súčiastkami, od ktorého sa odvíja predstava globálneho výrobného pásu, sa na americkom obchode podieľal niečo vyše desiatimi percentami a nijako významne sa medzi rokmi 1982 a 1993 nezvýšil. Zahraničné pobočky nadnárodných korporácií nakupujú väčšinu svojich vstupov v krajinách, kde predávajú svoj produkt, nedovážajú tieto vstupy z domácej základne: v zahraničí nakupujú 90 percent svojich vstupov a viac ako 80 percent predaja filiálok zahraničných nadnárodných korporácií v Spojených štátoch tiež pochádza zo Spojených štátov. Samozrejme, tieto čísla nezahŕňajú zmluvné vzťahy – výrobné dohody s dolárom za hodinu v Salvadore – ale podporujú Summersov skeptický názor na radikálnu transformáciu. Za úvahami o týchto číslach sa skrýva politicky dôležitý poznatok. Globalizácia sa obyčajne spomína vtedy, keď treba odzbrojiť opozíciu voči všemocnému kapitálu. Ak sa kapitál týmto zaklínadlom do istej miery dopúšťa podvodu, potom možno práca a národný štát nie sú až také bezmocné, ako sa to tvrdí. Summers nikdy pred spomínaným užasnutým tónom nevaruje vtedy, keď by to mohla počuť verejnosť.