Harakiri

Bolo to ešte v minulom storočí, keď som raz v akejsi diskusii trvala na tom, že ak sa o niečom rozhoduje spravodlivo, dotknutí ľudia to síce možno neradi, ale predsa len akceptujú. Jeden z kolegov mi však odporoval: to nie je možné, pretože čo sa ako spravodlivé javí jednému, druhý – ten, voči ktorému je rozhodnutie nepriaznivé – môže pokladať za krivdu. A spor, zväčša nezmieriteľný, je na svete. Dokonca aj vtedy, ak by sa pri takom rozhodovaní nadelilo každému rovnako. Ba vtedy bývajú nezmieriteľné spory ešte intenzívnejšie. Pretože takmer každý z nás (česť výnimkám) sa zvyčajne cíti najmenej o triedu lepší ako všetci ostatní. Takmer každému sa zdá, že jeho zásluhy sú väčšie ako zásluhy jeho spolupracovníkov. Takmer každý je presvedčený, že jeho názor je jediný správny a všetky ostatné sú odsúdenia až zhadzovania hodné. Takmer každý má pocit, že robí oveľa viac ako tí okolo neho. A podľa toho si želá byť aj platený. A uznávaný. A rešpektovaný. Nadradený. Skôr narodení si možno ešte spomenú na kampaňovité ťaženia proti rovnostárstvu v odmeňovaní. Ono totiž spôsobovalo nielen to, že s výnimkou tých najvrchnejších a najsamvrchnejších – ktorí si vždy vedeli nadeliť, koľko si až na nevyhnutnosť nepopudiť plebs mohli dovoliť – sa mali všetci relatívne rovnako. Rovnostárstvo predovšetkým všetkých udržiavalo v istej pasivite. Lebo či sa snažili podávať stále vyššie výkony, alebo sa zašívali pri ničnerobení, platy a často aj prémie mali takmer rovnaké. Neskôr a nedávno narodení si už pravdepodobne sotva vedia predstaviť, že u nás existoval stav, keď sa všetci mali približne rovnako. Či dobre alebo zle, záviselo od uhla pohľadu. A často aj od pôvodu a majetku predkov tých, ktorí svoju situáciu ako zlú či dobrú hodnotili. Povýšení, ktorým sa dostalo toho, o čom sa možno voľakedy neodvažovali ani snívať, boli nepochybne spokojnejší. Spokojnejší ako tí druhí, ktorým aj v záujme povýšenia bedače všetko vzali. Bolo to spravodlivé? Koncom minulého storočia sa u nás karta obrátila. Je to spravodlivé? Odpovede by zase záviseli od uhla pohľadu. A najmä od toho, či odpovedajúcich zmena (opäť či nanovo) povýšila alebo ponížila. Človek je len zriedkavo schopný a ešte zriedkavejšie ochotný posudzovať svet okolo seba empaticky. Inými slovami s ohľadom na tých, ktorí na prvý pohľad s jeho životom nijako nesúvisia. Lapidárne o tom hovoria napríklad vyjadrenia typu „po nás potopa“ alebo snaha uzurpovať si ešte aj šibenicu „enem pro nás a pro naše dítky“. Sme poživační, bezohľadní a sebeckí. Sme povýšeneckí a nepriateľskí voči tým, ktorí sú iní. Sme zlí až zloprajní. Otvorene, ale aj zbabelo v anonymite, pseudonymite či inkognite. Pretože byť zlým a zloprajným je súčasťou ľudskosti. Žiaľ. A pretože je to nielen dovolené, ale v súčasnosti priam posvätené. Žiaľ... A preto, že je to nielen dovolené a posvätené, ale doba – aké úžasné mimikry pre pojem ľudia! – nás priam vyzýva starať sa len o seba, myslieť len na seba a nanajvýš ešte tak na svoje deti, uzatvárame sa do horšej totality, ako boli a sú všetky tie oficiálne ociachované. Do totality zloby, nežičlivosti až zloprajnosti. Do strachu, že by sme azda mohli mať menej, ako by podľa nás bolo spravodlivé, ako by sme, vzhľadom na svoje zásluhy o tento svet, mali mať. Do neschopnosti deliť sa s dobrým, a do potreby zlé hádzať na iných. Ibaže zabúdame, že nežičiť druhým, dokonca ani len ľudskú dôstojnosť, znamená páchať harakiri predovšetkým na sebe.