Na ceste k totalite

Keď Martin Rázus predvídavo poukázal na to, kam smeruje autonomistické hnutie v réžii ľudákov, bol už dávno vyliečený z ilúzie, ktorú v ňom vzbudzoval nástup Adolfa Hitlera k moci.
Počet zobrazení: 2269
447px-Benito_Mussolini_and_Adolf_Hitler-m.jpg

Keď Martin Rázus predvídavo poukázal na to, kam smeruje autonomistické hnutie v réžii ľudákov, bol už dávno vyliečený z ilúzie, ktorú v ňom vzbudzoval nástup Adolfa Hitlera k moci. Pôvodne v ňom videl prejav sily národného uvedomovania, ale už o rok neskôr, v lete 1934, sa od nacistického vodcu dištancoval a varoval, že „taký nacionalizmus musí viesť k diktatúre“. Na rozdiel od neho Andrej Hlinka nacizmus nikdy tak ostro neodsúdil. Ľudová strana sa už v druhej polovici dvadsiatych rokov vyznačovala takým silným autoritárstvom a centralistickým riadením, aké neexistovalo v nijakom inom politickom zoskupení, vrátane komunistov. Karol Kmeťko, Jur Koza-Matejov, Ferdinand Juriga, skrátka celá vnútrostranícka opozícia, ktorá stála na princípoch dnešnej kresťanskej demokracie, už opustila rady ľudákov a HSĽS (ktorú si dal jej vodca roku 1925 pomenovať po sebe) sa čoraz viac posúvala smerom ku krajnej pravici. Andrej Hlinka riadil stranu autoritatívne, úplne sám, bez predsedníctva a osobne schvaľoval všetky kroky, vrátane tých, ktoré bezprostredne nesúviseli s politickou činnosťou. Napríklad redaktori ľudáckej tlače sa nepodriaďovali v prvom rade šéfredaktorovi, ale direktívam vodcu HSĽS, ochotne plnili jeho poučky o spôsobe písania článkov a na jeho priamy príkaz museli neraz pripravený text z novín vyhodiť. Podobne aj v prípade smutne známej Rodobrany, polovojenskej fašistickej organizácie ľudovej strany, síce platí, že ju inicioval roku 1923 Vojtech Tuka, ale bez Hlinkovho požehnania by nevznikla. Toto agresívne zoskupenie vyvolávalo krvavé potýčky na uliciach s inak zmýšľajúcimi ľuďmi a treba zdôrazniť, že vodca HSĽS tieto incidenty nikdy neodsúdil – ani ako politik, ani ako kňaz. Prvý návrh na odsun Židov Neodsúdil ani antisemitské vyčíňanie svojich mladých prívržencov, ktorí na jar 1936 zorganizovali v Bratislave pouličné výtržnosti proti premietaniu „židovského“ filmu Golem. V tom istom roku si ľudáci pripomenuli dvadsiate výročie Vajanského smrti vyhlásením, v ktorom vyzdvihli jeho najodpornejšie protižidovské výpady (vrátane výzvy na odobratie obchodov všetkým Židom) a zdôraznili, že ich antisemitizmus sa opiera o národné korene, že oni len „aktualizujú“ odkaz Vajanského. Pobúrenie verejnosti vyvolalo vystúpenie Karola Sidora v parlamente v marci 1937, keď tento Hlinkov obľúbenec žiadal odsun Židov do Palestíny a Birobidžanu, čím by sa podľa neho uvoľnili miesta pre slovenskú inteligenciu. Aj v tomto prípade vodca HSĽS mlčal. Oficiálna pozícia ľudákov totiž označovala Židov už vtedy za „rozkladný element, ktorý podkopáva spoločenský poriadok a rozosieva bacily boľševizmu“ a považovala ich za „cudzie rasové teleso v slovenskom národnom kolektíve“. Stojí za zmienku, že jediným slovenským politikom, ktorý v tom období verejne a celkom jednoznačne odsúdil toto „barbarské rasové stanovisko“ bol Vladimír Clementis. Od konca dvadsiatych rokov prerástol Hlinkov boj za národné práva Slovákov do otvoreného šovinizmu. Na jar 1932 napríklad Andrej Hlinka rozpútal kampaň proti prítomnosti českých vedeckých pracovníkov na Slovensku, ktorá dramaticky vyostrila česko-slovenské vzťahy. Zároveň s neskrývaným obdivom sledoval rast pravicových diktatúr v Európe. Už roku 1926 podporil vojenský prevrat v Poľsku a obmedzenie demokracie v tejto krajine. Spočiatku bol nadšený najmä Mussolinim. Rovnošaty Rodobrany boli inšpirované práve talianskymi fašistami a rovnako aj ľudácky pozdrav „Na stráž!“, ktorý zaviedol Hlinka v strane po pribinovských oslavách roku 1933. Hitlera obdivoval s výhradami. Imponovali mu jeho vlastnosti, často sa k nemu prirovnával, ale jeho plány so strednou Európou sledoval so znepokojením. Bezvýhradne však podporoval španielskeho diktátora Franca, a najmä Salazarov režim v Portugalsku, ktorý sa opieral o katolícku cirkev a ktorý má najviac spoločných znakov s režimom vojnového Slovenského štátu. Na pozadí vodcovského princípu uplatňovaného v HSĽS si treba uvedomiť práve Hlinkovu osobnú zodpovednosť za smerovanie jeho strany v tridsiatych rokoch. Vladimír Clementis vo vysielaní BBC z Londýna roku 1940 ako prvý poukázal na to, že „ľudová strana už dávno pred Mníchovom pestovala vo svojich radoch führerovský komplex okolo Hlinku a totalitné zameranie“. Mal na mysli predovšetkým piešťanský zjazd HSĽS v septembri 1936, ktorý dramatickým spôsobom dovŕšil jej dovtedajší vývoj. Čo sa vlastne v Piešťanoch stalo? Dovŕšenie totalitárneho charakteru HSĽS Na zjazde sa strhla prudká hádka o ďalšom smerovaní strany. Hlinka sa (ako vždy) neovládol a predniesol rozčúlený prejav vyjadrujúci nespokojnosť s názormi umierneného krídla HSĽS. Keď poslanec Onderčo spozoroval, v akom mentálnom stave sa nachádza predseda, poponáhľal sa s vyhlásením, že zjazd mu úplne dôveruje a súhlasí s ním. Ak sa aj vyskytli nejakí delegáti s opačnými názormi, vôbec ich nepustili k slovu. Hoci mala nasledovať voľba nového predsedu, pretože na tento post vypršal trojročný mandát, napokon sa nijaká neuskutočnila. Senátor Buday vyhlásil, že „pokým Hlinka žije a vládze pracovať, je zbytočná každá voľba predsedu, lebo dovtedy bude strane dobre, pokiaľ v nej bude Hlinka“. Ohlušujúci potlesk znamenal nielen potvrdenie Hlinku ako doživotného vodcu, ale spolu s umlčanými oponentmi jednoznačný prechod strany k metódam totalitarizmu. Andrej Hlinka túto úlohu s poďakovaním prijal a podľa oficiálnej zjazdovej zápisnice uloženej v Slovenskom národnom archíve vyhlásil: „Práve tak, ako má Taliansko Mussoliniho a Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku.“ Voľby výkonného výboru už boli len fraškou v réžii Andreja Hlinku. Prečítal kandidátku a požiadal prítomných, keďže mu vyslovili dôveru, aby ju prijali bez diskusie. Stalo sa. Kľúčovou pre potvrdenie nového charakteru strany sa stala záverečná rezolúcia. Boli pripravené dve verzie. Prvá, oficiálna (ktorú pripravilo predsedníctvo a stála za ním Tisova skupina) sa hlásila k lojalite voči československému štátu. Na stole sa však objavila nová verzia, ktorej autormi boli mladí radikáli Sidor, Ďurčanský, Mach, Vašek a iní. Fakticky sa v nej prihlásili k fašistickej osi Berlín – Rím, k „medzinárodnému frontu národov proti židoboľševizmu“. Sidor prehovoril Hlinku, aby delegátom prečítal práve túto verziu. Nebol to problém, keďže vodca ľudákov bol samoľúby, márnomyseľný, a preto ľahko ovplyvniteľný, a keďže si uvedomoval svoje obmedzenia vyplývajúce z nedostatočného vzdelania (treba povedať, že na kňaza veľmi málo čítal), často preberal názory tých, ktorí sa mu vedeli votrieť do priazne. Hlinka bol očarený nastupujúcou generáciou ľudákov, u ktorej mu imponovala dynamickosť a rozhodnosť. Preto prijal a predniesol práve verziu, ktorá oficiálne spečatila totalitárny charakter strany a jej napojenie na prúdy spolupracujúce s európskym fašizmom. Napokon, potvrdzovali to svojou prítomnosťou aj hostia zjazdu ako francúzsky pravicový extrémista Chiappe a prominentný ríšskonemecký novinár Ulmann. Totalitarizácia HSĽS pod Hlinkovým vedením v septembri 1936 znamenala, že Tisov režim v rokoch 1939 – 1945 bol už iba rozšírením princípov a metód tejto strany na celú spoločnosť. Hlinka síce do konca svojho života formálne zotrvával na stanovisku za každých okolností „držať republiku“, ale vďaka svojej totálnej dezorientácii v medzinárodnej politike sám prispieval k jej rozkladu. Keď ho vo februári 1938 navštívil v Ružomberku neskorší kat českého národa K. H. Frank, Hlinka ho prijal veľmi srdečne a dôrazne sa vyslovil za „nevyhnutnosť spolupráce medzi nespokojnými národnosťami v štáte“. Pritom podľa záznamov z nemeckej strany sa vodca ľudákov vyjadroval o Hitlerovej národnostnej politike veľmi rezervovane, z čoho vidno, že vôbec nepochopil, kam spolupráca s Henleinom, Frankom a Esterházym vedie. To je aj hlavná príčina, prečo davisti (ktorí boli jedinou skupinou z celoštátnych politických strán zastávajúcou výrazné proslovenské stanoviská) odmietali za daných okolností autonómiu. Najmä Vlado Clementis a Laco Novomeský vo svojich článkoch dôrazne upozorňovali, že „priazeň, ktorou zahŕňa nacistický Berlín, revizionistická Pešť, imperialistická Varšava a ich tunajší agenti Henlein a Esterházy autonomistické úsilia vedúcich činiteľov ľudovej strany, hovorí nielen o tom, kto má o ňu záujem, ale predovšetkým o tom, o koho by sa chcela a o koho by sa mohla opierať slovenská autonómia“. Pritom prízvukovali, že davisti sa nevzdávajú myšlienky slovenskej národnej svojbytnosti, ale za situácie, keď je republika v ohrození, ju odmietajú oslabovať. Ďalší vývoj im dal za pravdu. Zrada republiky a likvidácia demokracie Kým 29. septembra 1938 zradili v Mníchove veľmoci Československú republiku, 6. októbra 1938 ju v Žiline zradili Slováci s výnimkou sociálnych demokratov a komunistov. Žilinská dohoda, ktorá sa prihlásila nielen k požiadavke autonómie, ale aj k „duchu mníchovskej dohody“, hovorila v tomto smere jasnou rečou. Už tu sa hovorilo, že „chceme slobodne, podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, vrátane štátnej ústrojnosti v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi“, čo je všetko možné, len nie obrana demokratickej republiky v kľúčovom okamihu. Od tohto zlomového bodu smeroval politický vývoj jednoznačne k odtrhnutiu Slovenska. Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny z 22. novembra 1938 znamenal de facto premenu Česko-slovenskej republiky (ako sa štát odvtedy oficiálne volal) na federáciu. No už 21. februára 1939 Jozef Tiso v autonómnom sneme vyhlásil: „Tu, na pôde svojho snemu, budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát.“ Tiso dokonca priznal, že otázka spoločných záujmov republiky bola pre doterajšiu činnosť ľudákov v česko-slovenskom parlamente druhoradá. Oveľa podstatnejšie však je, že napriek formálnej existencii ČSR Praha strácala na dianie na Slovensku reálny vplyv. Autonómia mala od začiatku totalitárny charakter a v spomínanej reči z 21. februára 1939 sa Jozef Tiso k totalite hrdo prihlásil a chválil sa, že jeho vláda „zlikvidovala najhoršie ovocie demokracie“. Prvý slovenský premiér bol presvedčený, že „jednotou touto na večné veky vypudená bola z radov našich roztrieštenosť“. Situácia na Slovensku sa však dramatizovala. Postupne boli zakázané takmer všetky politické strany a im blízke periodiká, spolky a inštitúcie. Korunný princ Andreja Hlinku Karol Sidor prijal funkciu doživotného veliteľa Hlinkovej gardy. Pod jeho vedením sa gardisti radikalizovali a sústreďovali sa na protižidovské provokácie. Protestoval proti nim aj biskup Karol Kmeťko, bývalý podpredseda ľudákov, ktorý vyzval stranu, aby čo najrozhodnejšie zastavila takéto prejavy, ktoré sa obracajú na „výčiny zvole a násilia“. Niektorí prominenti HSĽS (ako napríklad neskorší minister obrany Ferdinand Čatloš alebo predseda Kresťanských odborov Rudolf Čavojský) potom sami poukazovali na to, že hlavný podiel na fašizácii Slovenska medzi Mníchovom a 14. marcom 1939 mal Karol Sidor. Vo svetle týchto svedectiev vyznieva až tragikomicky propagandisticky opakovaná legenda o tom, že Sidor (ktorého podporoval Hlinka) bol umiernenejší ako Tiso. V tejto situácii sa Praha dala vyprovokovať k neuváženému kroku. V noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásil prezident Emil Hácha na Slovensku výnimočný stav a zosadil Tisovu vládu. Vojsko obsadilo dôležité body, vyše 200 slovenských politických predstaviteľov zatkli. Generál Bedřich Homola, ktorý dočasne prevzal moc, síce zdôraznil, že slovenská autonómia zostáva nedotknutá a zásah je namierený iba na odstránenie javov, ktoré by viedli k ohrozeniu slobody slovenského národa a česko-slovenského štátu, ale obyvateľstvo to prijalo s roztrpčením a celý incident iba posilnil protičeské nálady. Už o dva dni však prezident Hácha urobil prekvapujúci krok: vymenoval za nového predsedu slovenskej vlády Karola Sidora. Ten funkciu prijal pod podmienkou, že všetci českí vojaci a žandári, ktorí sa zúčastnili na zásahu, opustia Slovensko. Ešte v ten istý deň vyslanci Adolfa Hitlera vyvíjali na Sidora nátlak, aby vyhlásil štátnu samostatnosť. Sidor to odmietol s poukázaním na neústavnosť celého aktu. Jeho vzdor voči nacistickému tlaku všetkých prekvapil, vrátane samotného ríšskeho führera. Keď sa ho trójsky kôň nacistov, náčelník štábu Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy Karol Murgaš pokúšal presvedčiť, aby použil na prevrat gardistov, Sidor ho odvolal z funkcie a na jeho miesto vymenoval Pavla Čarnogurského. Nečakaný a pevný premiérov postoj dostal Hitlera do časovej tiesne. Jediný ochotný muž, ktorý mu zostával, bol Jozef Tiso. Začal sa rozhodujúci boj o moc. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie nabudúce)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984