Reklama
Reklama

Nešťastné deti – realita súčasnosti

Keby to neznelo kruto, napísal by som, že v pondelok bol sviatok týraných detí. Ale znie to kruto, rovnako ako fakt, že vôbec musíme mať takýto medzinárodne vyhlásený deň.
Počet zobrazení: 824
3-m.jpg

Keby to neznelo kruto, napísal by som, že v pondelok bol sviatok týraných detí. Ale znie to kruto, rovnako ako fakt, že vôbec musíme mať takýto medzinárodne vyhlásený deň. Avšak musíme, lebo týraných detí pribúda. Dokonca aj v rodinách. Dokonca aj v rodinách s vlastnými rodičmi a súrodencami. A keďže spoločnosť proti tomu robí málo, alebo takmer nič, musíme mať aspoň jeden deň v roku, keď na túto skutočnosť obzvlášť dôrazne upozorníme. Problém nie je len v nevšímavosti. Samozrejme, tá hrá kľúčovú úlohu. Deti sú totiž väčšinou voči týraniu bezmocné. Nedokážu pred ním ujsť, nedokážu sa mu postaviť. Pritom nejde len o fyzickú silu. Vzburu proti vlastným rodičom, proti súrodencom, jednoducho proti najbližším ľuďom v nich často blokuje psychika. Týrané deti si jednoducho samé nepomôžu, ak im nepomôže dospelý. Od rodiča, ktorý sa na týraní podieľa, to čakať nemožno. Jedinou možno záchranou sú susedia, vzdialenejší príbuzní či pedagógovia. Tí si však týrané deti často nevšímajú, alebo nad ich problémom dokonca vedome zatvárajú oči. Ako sa deti cítia v rodine... Problém je však nielen v tejto bezohľadnej a sebeckej nevšímavosti. Problém je aj v tom, že si rozsah týrania ani neuvedomujeme. A už vôbec netušíme, ako to všetko prežívajú samotné deti. Ich pohľad na túto tému poskytol pred časom celoeurópsky prieskum, ktorého výsledky možno nájsť aj na slovenských internetových stránkach UNICEF. Začnime v rodine. Hoci deti popisujú svoje vzťahy s rodičmi ako veľmi pozitívne, šesť z desiatich – čo predstavuje asi 56 miliónov detí – udáva, že v rodine sú vystavené násilnému alebo agresívnemu správaniu. Až 16 percent udáva, že súčasťou tohto správania je aj bitka. Pre nás nelichotivo vyznieva fakt, že toto percento je najvyššie v strednej Európe, kde o fyzickom násilí v rodine ako o bežnom jave hovorí až 21 percent detí. Dokonca 11 percent stredoeurópskych detí, ktoré spomenuli násilie alebo agresívne správanie v rodine, hovorí, že sa vyskytuje často (oproti 16 percentám v západnej Európe). V tejto súvislosti zaujímavo vyznieva zistenie, že v šiestich z desiatich európskych rodín sa pri rozhodovaní prihliada na názory detí (v Strednej Ázii je to len 47 percent). Takmer jedna tretina detí však uvádza, že ich názory sa berú do úvahy len niekedy. Deväť percent uvádza, že na ich názory sa vôbec neprihliada. ...a ako v škole Iba sedem percent detí chodí do školy najmä preto, lebo musia. Rozhodujúcimi dôvodmi na návštevu školy sú: učiť sa (52 percent), rozvíjať osobné schopnosti (18 percent), podporiť ambície odborného rastu (11 percent) a niečo v živote dosiahnuť (4 percentá). Takmer sedem z desiatich označilo vzťahy so svojimi učiteľmi za dobré alebo veľmi dobré, pričom v transformujúcich sa krajinách je toto percento vyššie ako v skúmaných krajinách západnej Európy. Asi tri percentá detí však udávajú zlé vzťahy s učiteľmi, sťažujúc sa najmä na „neférové zaobchádzanie“ a „karhanie“. Až 70 percent detí má pritom dobré alebo veľmi dobré vzťahy so spolužiakmi. Podľa troch percent sú tieto vzťahy zlé, sprevádza ich šikanovanie a bitie a charakterizuje nedostatok vzájomného porozumenia. Približne šesť detí z desiatich udáva, že dospelým vo všeobecnosti dôverujú, pričom najvyššiu mieru dôvery majú matky a v trocha menšej miere otcovia. Takmer osem z desiatich detí verí lekárom a 7sedem z desiatich detí (najmä v mladšej vekovej skupine) zasa svojim učiteľom. Zaujímavým zistením je fakt, že v západnej Európe verí sedem z desiatich detí policajtom, zatiaľ čo vo východnej časti Európskej únie im verí len polovica detí. Vo všetkých krajinách dôvera vo všetky kategórie dospelých klesá úmerne s vekom, s výnimkou matiek, ktoré si zachovávajú vysokú mieru dôvery svojich detí. Päť detí z desiatich detí udáva, že s deťmi odlišného etnického a kultúrneho pôvodu sa nezaobchádza primerane, pričom vyššia miera vnímanej diskriminácie sa zaznamenáva v strednej Európe (45 percent). Nemajú pocit bezpečia Je zaujímavé, že práve deti – pre ktoré je pocit bezpečia dôležitejší ako pre dospelých – sa často necítia bezpečne ani v „domácom prostredí“. Vo všetkých skúmaných krajinách plných 17 percent detí – čo predstavuje takmer 16 miliónov detí – tvrdilo, že pri pohybe vo svojej štvrti sa necítia bezpečne. Tri percentá z nich udávajú, že sa cítia veľmi nebezpečne. Nie je to len akademické zistenie, pretože vo východnej Európe je situácia ešte kritickejšia. Počet detí, ktoré sa tam, kde bývajú necítia bezpečne, je u nás dvojnásobne vyšší než v západnej Európe. Nebezpečne sa u nás cíti celá pätina detí. Navyše počet detí, ktoré sa necítia bezpečne, je dvakrát vyšší v mestských ako vo vidieckych oblastiach (21 percent oproti 11 percentám). Dve z desiatich detí udávajú, že niekto z ich priateľov alebo príbuzných sa stal obeťou násilia. Osem percent detí – čo predstavuje vyše sedem miliónov – hovorí, že ony samé sa stali obeťou násilia, pričom sa v tejto kategórii nepočíta s prípadmi domáceho násilia či násilie v škole. Je teda evidentné, že ak dnešní rodičia nechcú púšťať svoje deti na ihriská či do ulíc bez dozoru, hoci oni sami takto vo svojom detstve trávili celé hodiny, nie je to len pre nostalgiu za „starými zlatými časmi“. Dôvodom je reálna skúsenosť podčiarknutá širokou medializáciou kriminálnych prípadov, najmä ak sú obeťami práve deti. Médiám však v tomto smere niet čo vyčítať. Nejde tu o neopodstatnené šírenie pocitu strachu, ale skôr o dôležitú prevenciu. Situácia je skutočne kritická, štát nie je schopný garantovať ani len fyzickú bezpečnosť, a to ani za bieleho dňa. Platí to predovšetkým o mestách. Deti to registrujú, ba dokonca sa aj samé stávajú obeťami takéhoto násilia. Budúcnosť radšej v zahraničí Napriek týmto konštatovaniam sa väčšina detí cíti šťastne. Ale pozor. Aj v tomto prípade sú výrazné rozdiely medzi východnou a západnou Európou. V „novej Európe“ je šťastných len šesť z desiatich detí, čo je síce stále väčšina, ale iba tesná. Takmer tretina detí sa cíti byť šťastná len niekedy a jedno percento – čo v skúmaných krajinách predstavuje takmer jeden milión detí – uvádza, že takmer nikdy nie sú šťastné. Nečudo, keď štvrtina opýtaných detí považuje život v súčasnosti za horší, než bol pred desiatimi rokmi, pričom takéto hodnotenie častejšie uvádzajú deti v transformujúcich sa krajinách. Avšak viera v lepšiu budúcnosť aspoň tesnej väčšine nechýba: šesť detí z desiatich si myslí, že ich život bude v budúcnosti lepší, ako je súčasný život ich rodičov. Ale deväť percent všetkých detí sa o budúcnosti vyjadruje pesimisticky a predpovedá vyššiu zločinnosť a násilie, zhoršovanie ekonomickej situácie a neschopnosť vlády riešiť problémy. Deti si želajú, aby ich krajina bola zbavená zločinnosti a násilia (43 percent) a aby bola pokojnejšia (39 percent). A keď tu už pravica toľko omieľa demografickú krízu, pre ktorú treba všetko „zreformovať“, mala by si všimnúť, že bezmála štvrtina detí zo strednej a východnej Európy chce po dosiahnutí dospelosti zo svojej vlasti odísť a celý zvyšok života prežiť v západnej Európe alebo v Severnej Amerike. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama