Účasť na pohreboch odčerpáva pracovné sily

Elena Lakso-Tesáková, stredoškolská učiteľka na misii v Zambii Kedysi sa volala „len“ Tesáková. Pochádza z Levíc a v 90-tych rokoch bola najskôr pri zrode a neskôr aj aktívne pracovala v najvyšších funkciách Mladej demokratickej ľavice – politickej mládežníckej organizácie, ktorá bola napojená na Stranu demokratickej ľavice. Dokonca sa stala jej medzinárodnou tajomníčkou. Popri tom stihla študovať „v zahraničí“ (Česká republika). Na jednom z medzinárodných podujatí sa zoznámila s Danielom Laksom, švédskym ľavicovým aktivistom a po nejakom čase sa zaňho vydala. Žijú spolu vo Švédsku, ale „ľavicový aktivizmus“ im zostal a priviedol ich až do misie rozvojovej pomoci. Už dva roky teda žijú a pracujú v Zambii. S hosťkou Slova sa zhováral Jakub Topol Ako ste sa do Zambie dostali? – Daniel dostal v lete roku 2005 od švédskej organizácie Forum Syd pracovnú ponuku na miesto poradcu pre rozvoj organizácií v hlavnom meste Zambie Lusake. Ja som sem teda prišla ako sprievod. Naše rozhodovanie však nebolo ťažké, lebo som v tom čase bola na materskej dovolenke. V súčasnosti však už pracujem aj ja. Čo robíš? – Píšem učebnicu miestneho zambijského jazyka nyanje a súkromne učím taliančinu a švédčinu. Popritom som aj členkou predstavenstva miestneho švédskeho spolku, ktorý organizuje najmä rôzne kultúrne aktivity. Daniel sa o niečo podobné usiloval už dávno. Je to bežná túžba mladých ľudí vo Švédsku, alebo to charakterizuje práve ľavicovú mládež? – Daniel na podobnom projekte pracoval už v deväťdesiatych rokoch a bol v Zimbabwe. Mladí ľudia vo Švédsku síce bežne netúžia ísť pomáhať rozvojovým krajinám, ale nie je to tam ani až také nezvyčajné ako na Slovensku. Je to však najcharakteristickejšie pre členov kresťanských a ľavicových mládežníckych organizácií. História kresťanských misií zo Švédska v týchto krajinách siaha až do polovice 19. storočia. V rozvojovej pomoci z verejných zdrojov patrí Švédsko k absolútnej špičke. Ako to vníma tamojšia verejnosť? A ako politici? Nerozdeľuje názor na takéto verejné výdavky pravicu a ľavicu? – Švédska verejnosť vníma rozvojovú pomoc ako samozrejmosť. Hovorí sa jej však „rozvojová spolupráca. Ide o to hľadať, čo môže druhá strana ponúknuť, čo môže Švédov naučiť zo svojich skúseností a vedomostí. O tom, že na to treba vyčleniť peniaze zo štátneho rozpočtu, sa nediskutuje. O tom, koľko sa ich má vyčleniť, už, samozrejme, áno. Keď vlani po dlhom čase nastúpila pravicová vláda, tieto prostriedky znížila a navyše podľa bushovsko-blairovského vzoru zahrnula do pomoci aj tzv. vojenskú pomoc. Z čoho vlastne vyplýva pozitívny prístup Švédov k pomoci rozvojovému svetu, aké má historické a spoločenské korene? – Korene tejto tradície vidím v prvom rade v sociálnodemokratickom charaktere švédskeho štátu. Sociálni demokrati vyhrali voľby po prvýkrát v roku 1932 a odvtedy v podstate vládnu s niekoľkými prestávkami takmer nepretržite. A také vládnutie umožňuje hodnotovo pretvárať celú spoločnosť. Ale nemožno zabudnúť ani na silné postavenie švédskej protestantskej cirkvi, odštátnenej až na úplnom konci 20. storočia a ani na rovnako silné postavenie mimovládneho sektora v tejto oblasti. Spolkový život sa vo Švédsku rozvíja od 30. rokov minulého storočia. A jeden nedávny prieskum verejnej mienky dokonca ukázal, že podľa šesťdesiatich percent Švédov treba na rozvojovú pomoc vydávať rovnaké množstvo peňazí ako doteraz, alebo dokonca ešte viac. Na Slovensku by boli výsledky takého prieskumu asi opačné... – Myslím si, že vo Švédsku je to iné pre skutočný blahobyt, v ktorom Švédi žijú. Osobná angažovanosť Švédov totiž klesá. Ak trochu zjednoduším – v očiach verejnosti symbolizujú rozvojovú pomoc najmä veľké komerčné šou, v ktorých si pomoc „odesemeskuješ“ a ešte môžeš vyhrať auto. Esemeskou môžeš prispieť na očkovací program v Ugande, školu v Laose či „adoptovať si“ sirotu v Bolívii. Horšie je to už s toleranciou voči prisťahovalcom. Napríklad v zamestnávaní vysokoškolsky vzdelaných prisťahovalcov v zodpovedajúcich profesiách patrí Švédsko k najhorším štátom v Európe. Ak sa nemýlim, Malmö má najvyšší počet vysokoškolsky vzdelaných taxikárov. Sama som mala problémy zohnať zamestnanie so svojím čudne znejúcim priezviskom, a to mám bielu farbu pleti a perfektne hovorím po švédsky. Budem asi trochu zlá, ale Švédi radi pomôžu ľuďom v núdzi v ďalekom svete, ale doma – vo Švédsku – im je dobré len to pravé švédske. Zaujímavý a dosť prekvapujúci postreh, ale vráťme sa k tej rozvojovej spolupráci. Ako to vyzerá v praxi? Uprednostňuje vláda granty mimovládnym organizáciám, alebo všetko robí cez štátne inštitúcie a agentúry? – Asi polovica peňazí plynie cez štátnu organizáciu SIDA. Tá ich rozdeľuje približne 500 mimovládnym organizáciám. Forum Syd je akýmsi medzičlánkom medzi SIDA a mimovládnymi organizáciami – zastrešuje ich asi 200. Zvyšok peňazí spravuje najmä ministerstvo zahraničných vecí. Minulý rok sa takto prerozdelilo takmer tridsať miliárd švédskych korún. Nová vláda však napríklad vyradila zo zoznamu podporovaných krajín Namíbiu či Nikaraguu, a najmä pre Nikaraguu sa strhli protesty. A aký vzťah majú Švédi k Afrike? Sledujú ju, vnímajú jej problémy? – Švédska verejnosť vie o Afrike určite viac ako slovenská. Aj preto, lebo Švédi tam cestujú oveľa viac ako Slováci. Na druhej strane má švédska verejnoprávna televízia spravodajcu z celej Afriky iba v Kapskom meste. Ten rozdiel medzi Slovenskom a Švédskom som si uvedomila, keď sme sem odchádzali. Na Slovensku nám nikto negratuloval ani nás nepovzbudzoval a iba málokto nás aspoň chápal. Mnohým sa zdalo, že nám šibe, keď sme ideme do Afriky so štvormesačným bábätkom. Vo Švédsku sa ľudia na Zambiu zvedavo vypytovali, niektorí nám závideli. Novinári z asi trojo miestnych novín s nami robili rozhovor. My v Európe, vnímame Afriku ako veľmi zaostalý svetadiel. Je zaostalá aj spoločnosť v Zambii? – Na Slovensku je Afrika synonymom slova predsudok. Veľmi zriedka u nás stretnem človeka bez skreslených predstáv o tomto svetadieli. Afrika je skutočne chudobná a iná, ale je aj veľmi rozmanitá a krásna. My zvykneme ohŕňať nos nad krajinami, ktoré sú od nás chudobnejšie. Na fakulte v Brne sme mali učiteľa, ktorý na všetko, čo sa mu nepozdávalo, hovoril: „No tohle je Azerbajdžan!“ Lenže rovnako ako sa my pozeráme povedzme na ten Azerbajdžan, sa ľudia v západnej Európe pozerajú na nás. Keď som najmä počas prvých rokov pobytu vo Švédsku povedala, odkiaľ som, stretávala som sa s ľútosťou. A raz sa ma naozaj spýtali: A máte tam aj sprchy? Z tohto hľadiska je už len používanie pojmu Afrika namiesto konkrétnej krajiny, ktorú týmto pojmom akoby klasifikujeme, neprimerane zovšeobecňujúce. Priemerne je podiel HDP na jedného obyvateľa nízky, ale aj v Afrike sú bohaté aj chudobné krajiny. V Zambii žije asi 87 percent ľudí zo sumy nižšej ako dva doláre na deň. Ale vo vládach mnohých afrických štátov sú veľmi vzdelaní a skúsení ľudia a podiel žien vo vedúcich štátnych funkciách je v mnohých z nich vyšší než na Slovensku. Ja mám napríklad pocit, že európska verejnosť vôbec nemá reálnu predstavu o rozsahu AIDS v Afrike. Veď keď sa u nás povie epidémia, tak si predstavíme rady ľudí u lekára, v lekárňach, prípadne zatvorené školy a škôlky, ale to všetko trvá tak dva-tri týždne. Čo však znamená epidémia AIDS pre africké krajiny? – Bežne informovaný Európan si problém HIV/AIDS vôbec neuvedomuje. Vlády afrických štátov áno, ale to neznamená, že by sa im darilo proti tejto epidémii bojovať. Podľa agentúry OSN Pre boj s AIDS je vírusom HIV vo svete nakazených asi 39 a pol milióna ľudí. Väčšina z nich žije alebo žila v Afrike. Zambia je na jednom z popredných miest v pomere počtu nakazených na celkový počet obyvateľov. Z 11,7 milióna obyvateľov bolo v r. 2005 nakazených asi 1,1 milióna, čo je asi 17 percent populácie v produktívnom veku (15 – 49 rokov). Z toho bolo asi 130 000 nakazených detí a 710 000 detí zostalo sirotami, lebo im rodičia na AIDS zomreli. Takáto situácia má, samozrejme, otrasné celospoločenské dôsledky – v oblasti hospodárstva i v každodennom živote obyčajných ľudí. Poviem jeden údaj za všetky: kým v roku 1985 bola predpokladaná priemerná dĺžka dožitia v Zambii 52 rokov, dnes je to už len 40 rokov. Najalarmujúcejšie čísla má však Botswana – pokles zo 65 na 34 rokov! Ktoré skupiny ľudí sú najviac ohrozené? – Na prvom mieste sú mladé ženy vo veku 15 až 35 rokov. Vyplýva to najmä z toho, že žena podstupuje pri sexuálnom styku oveľa väčšie riziko nakazenia ako muž. Je to dané uspôsobením jej tela. Okrem toho je tam generácia detí, ktorá vyrastá bez rodičov. Vychovávajú ich zväčša starí rodičia alebo iní príbuzní. Ale tí majú väčšinu aj vlastné deti a možno sú aj sami chorí. Deti potom nechodia na školy, často žobrú a dievčatá nezriedka zneužívajú starší muži. V Zambii je veľmi živá povera, že sex s pannou lieči AIDS... Spomínala si však aj dopad na hospodárstvo... – V praxi to vyzerá tak, že chorí ľudia nemôžu pracovať a tí, ktorí pracovať môžu, často v práci absentujú, lebo chodia po pohreboch. Možno to znie neuveriteľne alebo ako zlý vtip, ale v Zambii tie pohreby naozaj ovplyvňujú ekonomickú výkonnosť. Je ich toľko, že účasť na nich citeľne odčerpáva pracovné sily. Vidím to aj v Danielovej práci, aj vo svojom okolí – takmer denne počujem, že sa koná nejaký pohreb. Okrem toho, ak chorí rodičia sa už nevládzu starať o deti, zapájajú do práce tie najstaršie. Tie nechodia do školy, lebo sa buď starajú o domácnosť a o mladších, alebo, na vidieku, o polia a hospodárstvo. V Zambii je vláda hrdá, že už niekoľko rokov je škola zadarmo, ale každý žiak potrebuje uniformu, topánky, niektoré učebnice, a to si už niektoré rodiny nemôžu dovoliť. Prejavuje sa chudoba aj v nižšej dostupnosti k zdravotnej starostlivosti? – Samozrejme, bežný Afričan si nemôže dovoliť lieky, ktoré dokážu významne spomaliť AIDS. Napokon, o lacnejších náhradách drahých liekov sa diskutuje aj u nás. V Afrike ich majú tiež, sú zadarmo, ale reálny prístup k nim je obmedzený. Napríklad vidiečan, ktorého od najbližšej nemocnice delí niekoľko desiatok kilometrov, má oveľa menšiu šancu, že sa k takémuto lieku dostane, ako človek v hlavnom meste. Pre takého Zambijčana je veľmi ťažké prakticky zvládať svoju liečbu, pretože nemá peniaze na dopravu k lekárovi. Voľný prístup k liekom je v subsaharskej Afrike teraz jednou z najdiskutovanejších otázok. Aj na tohtoročnej konferencii Zambijskej rady pre HIV/AIDS bola hlavnou témou všeobecná dostupnosť liekov. Všetky okolité krajiny sa boria s rastúcimi nákladmi na antiretrovirálne lieky, ktoré znamenajú, že chorí sa môžu vrátiť do bežného života a často aj do pracovného procesu. Výkladná skriňa subrovníkovej Afriky – Juhoafrická republika – sa v počte nakazených takmer vyrovná obyvateľstvu Slovenska – je ich 5,2 milióna. O AIDS svet vie už vyše dvadsať rokov, ale pokiaľ ide o jeho dopady, myslím, že sme stále ešte iba na začiatku. Základnou obranou pred šírením AIDS je bezpečný sex, kontrola darovanej krvi a preparátov z nej. Hovorí to niečo Afričanom, dá sa u nich niečo dosiahnuť takouto argumentáciou? – Osvetou sa dá dosiahnuť mnoho. Veď ani u nás ľudia kedysi nevedeli napríklad o bezpečnom sexe. Pracuje tu množstvo organizácií – zambijských, európskych, amerických i iných – ktoré sú zamerané na rôzne aspekty boja proti šíreniu vírusu HIV. Je tu však jeden základný problém, ktorý je asi pre našinca tak trochu neuveriteľný. Dostať ľudí na vyšetrenia, aby sme vedeli, či sú HIV pozitívni, alebo negatívni. Neochota ľudí dať sa vyšetriť, je vari najväčšou bariérou. Keď sa pri jednotlivcovi podarí prekonať toto, ďalšie kroky idú oveľa jednoduchšie: informácia o ochrane pred vírusom, v prípade nakazenia konzultácia s lekárom o ďalšom postupe, v prípade tehotenstva podávanie liekov, ktoré zabraňujú prenosu vírusu na plod a podobne. Myslím si, že každý človek s vyšším vzdelaním, žijúci v krajine s vysokým výskytom vírusu HIV, má osobnú zodpovednosť prispieť svojím, hoci malým podielom, k šíreniu osvety. Stačí sa s ľuďmi jednoducho rozprávať, prípadne im dať popularizačné brožúrky, ktorých je veľa a sú napísané jednoduchou prístupnou formou, alebo im dať aj kondómy, ak majú záujem. Nezatvárať pred situáciou oči a netváriť sa, že sa nič nedeje, pretože „ja sa aj tak nakaziť nemôžem“. Organizácia Forum Syd nie je jediná zahraničná, ktorá pôsobí na tom istom území. Existuje medzi „rozvojovými pomocníkmi“ nejaké spolupráca, koordinácia, vzájomné dopĺňanie činnosti? – Koordinácia veľmi často zlyháva. Najmä veľkí darcovia – predovšetkým americká agentúra USAID, ale napríklad aj Európska únia, často ignorujú tých malých a svojimi velikášskymi maniermi „rozmaznávajú“ miestne partnerské organizácie, čím potom komplikujú podmienky menším aktérom. Georga Busha už počas minulej prezidentskej kampane kritizovali za to, že napríklad rozvojovú pomoc na boj proti AIDS podmieňoval nepropagovaním kondómov. Je to tak aj v praxi? Bojujú kresťanské charity proti kondómom, hovoríte s nimi o tom a sú aspoň niektorí jednotlivci schopní priznať, že to pri takejto pandémii nie je užitočný postoj? – Kresťanské organizácie – či už misionárske alebo modernejšieho typu – sú presne tak ako všetky iné v tejto sfére, veľmi rôznorodé. Ich charakter a stratégia práce závisí od toho, kto ich financuje a riadi. Priznávam, že isté predsudky o práci takýchto organizácií som predtým, ako som sem prišla, mala aj ja. Niektoré z nich sa aj ukázali ako opodstatnené, iné, naopak, mi život vyvrátil. Stretla som tu viacero dobrovoľníkov – napríklad z Talianska, Švajčiarska a Nemecka, z organizácií financovaných rôznymi kresťanskými iniciatívami alebo cirkvami, ktorých názory a pôsobenie vôbec nezodpovedajú povedzme oficiálnym postojom Vatikánu. Jedna moja známa, pracujúca pre taliansku kresťanskú organizáciu, bola napríklad veľmi pobúrená, keď sa zúčastnila na osvetovom stretnutí s ľuďmi v jednej chudobnej štvrti Lusaky. Na tomto stretnutí sa brojilo proti používaniu kondómov, hoci jeho účastníčkami boli len mladé dievčatá vo veku od 15 do 20 rokov. A väčšina z nich držala na rukách bábätká. Vraj sú nanič, lebo sa aj tak ľahko prederavia... Takáto „osveta“ je tu, bohužiaľ, bežná. A čo G. Bush, ktorého som spomínal? Pôsobí americká pomoc v tomto duchu? – Áno. Postoj súčasnej americkej vlády v otázke používania kondómov situáciu veľmi zhoršuje. Bushova administratíva má jasnú taktiku, známu ako ABC: A – abstinence (sexuálna zdržanlivosť), B – be faithful (buď verný) až potom C – use the condom (používaj kondóm). Organizácie financované americkou USAID rozhodne kondómy nepropagujú, ale prekvapilo ma, keď americká veľvyslankyňa v Zambii v rozhovore pre miestny denník The Post asi pred dvoma mesiacmi spomínala aj projekty spojené s rozdávaním kondómov. Takže možno sa predsa len niečo mení. Aký je postoj domácej verejnosti k rozvojovej pomoci zo zahraničia? – Môžem hovoriť len o vlastnom pocite, a ten je pozitívny. Ľudia v Lusake si uvedomujú, že pomoc je potrebná a oceňujú ju. Vedia tiež, že tieto aktivity dávajú prácu aj mnohým miestnym. Napokon, taký je aj trend v oblasti rozvojovej pomoci – zamestnávať čo najviac miestnych expertov. A aký je postoj Afričanov k cudzincom, najmä bielym? V Európe sa už nepovažuje za tabu písať a hovoriť o rasizme černochov, predovšetkým v niektorých krajinách južnej Afriky. Stretli ste sa s niečím takým na vlastnej koži? – Otázka čierneho rasizmu je podľa mňa veľmi zaujímavá. Dosť o nej totiž počúvam, ale v praxi som sa s niečím takým zatiaľ nestretla. Viem, samozrejme, o problémoch v Juhoafrickej republike. Tie sú však, bohužiaľ, tak hlboko historicky zakorenené, že je ťažké vyhnúť sa istému „čiernemu rasizmu“. Ako hovorí juhoafrický prezident Thabo Mbeki – bieli v JAR sa síce úprimne chcú „zbratať“ so svojimi spoluobčanmi iných farieb pleti, ale súčasne nechcú nič stratiť zo svojich, vďaka bývalým pomerom nadobudnutých spoločenských a ekonomických privilégií. A to je, samozrejme, neriešiteľné protirečenie, ktoré vyvoláva veľké napätie. Ako to napätie vplýva na teba? – Takpovediac vo vzduchu ho cítim vždy, keď som v Juhoafrickej republike. Je to fascinujúca a krásna krajina, ktorá však súčasne vedie aj rebríček najnerovnejších štátov na svete. Až 57 percent čierneho obyvateľstva, ktoré tvorí 80 percent z celkového počtu obyvateľov, žije z príjmu menšieho ako jeden dolár denne. Súčasne má JAR jednu z najrýchlejšie rastúcich skupín dolárových milionárov na svete. Mestské a infraštruktúrne plánovanie ešte z čias apartheidu však spôsobuje, že ako turista si napríklad všetku tú chudobu ani nemusíte všimnúť. Je totiž niekde na periférii, ďaleko od vyblýskaných obchodných centier a luxusných víl. Čierny rasizmus vôbec neobhajujem, ale chápem, prečo napríklad v JAR existuje a prečo na ňom niektorí černošskí politici – ako zimbabviansky diktátor Robert Mugabe – vedia tak ľahko zabodovať. Ako už predo mnou povedali mnohí iní – z rasového apartheidu sa stal apartheid ekonomický, ale deliaca čiara ešte stále prebieha popri rasových líniách. Už som sa pýtal na postoj obyvateľov, ale ako sa k zahraničnej pomoci stavajú tamojšie úrady? A ako je to s korupciou, s rozkrádaním rozvojovej pomoci, o čom sa v Európe občas píše a hovorí? – Mám dojem, že v Zambii zahraničnú pomoc vítajú aj úrady a politici. Nie je ťažké získať pracovné povolenie, ale je dôležité zamestnávať aj miestnych. V posledných rokoch sa do Lusaky presunuli viaceré zahraničné mimovládne organizácie z Harare, hlavného mesta Zimbabwe, pretože tam nedostali pracovné povolenia. To bol aj prípad organizácie môjho manžela. O korupcii sa veľa hovorí a píše aj tu. Najsledovanejším prípadom je tu už dlho bývalý prezident Frederik Chiluba, ktorý spreneveril milióny. Sám však, samozrejme, tvrdí, že je to iba nenávistná propaganda zo strany súčasného prezidenta Levyho Mwanawasu. O zaobchádzaní s verejnými prostriedkami v Zambii vydala Transparency International tento rok brožúrku „Show me your money“. Ešte som si ju, žiaľ, nestihla prečítať, ale na úrovni kontaktu bežného občana s inštitúciami musím povedať, že som pozitívne prekvapená, lebo zatiaľ ma vždy vybavili relatívne načas a zdvorilo, či už na pasovom úrade alebo napríklad pri kontakte s dopravnou políciou. Žijete v metropole. Vidíte rozdiely medzi ňou a vidiekom? Vyzerá to aj tam ako bežne v rozvojových krajinách, že nové centrá metropol sú moderné a prepychové, a periférie sú domovom pre mestskú chudobu a rovnako sú priepastné rozdiely medzi centrom krajiny a vidiekom? – Je pravda, že v Afrike – aspoň v krajinách, ktoré som videla ja – je väčšinou obrovský rozdiel medzi hlavným mestom, prípadne turistickými centrami a zvyškom štátu. V Zambii tento rozdiel nie je rovnako veľký ako napríklad v JAR, Namíbii, či Zimbabwe, ale napriek tomu bije do očí. Lusaka je v porovnaní s Windhoekom či Harare len taká ospalá kvázi metropola. Napriek tomu sem každodenne prúdia davy ľudí z vidieka za prácou a s nádejou na lepší život. Je tu – pre tých, ktorí si to môžu dovoliť – elektrina, voda, kanalizácia, sú tu nákupné centrá. To na vidieku nie je. Na vidieku je však nedotknutá príroda a väčšinou lepšie hygienicko-sanitárne podmienky, keďže koncentrácia obyvateľov je tam oveľa nižšia. Inak sa Lusaka od okolitých metropol líši aj tým, že jej rozmach očividne vôbec nebol urbanisticky naplánovaný, takže bohaté štvrte sa tu miešajú s chudobnými. My bývame napríklad v štvrti Kabulonga, kde žijú aj mnohí veľvyslanci, a hneď v susedstve máme „poloslumovú“ štvrť Kalingalinga. Myslím, že je to na niečo dobré. Takto sa ani bohatý obyvateľ Lusaky jednoducho nemôže vyhnúť každodennej konfrontácii so skutočnými pomermi v krajine. Vo všetkých otázkach sa pýtam na Afriku, akoby to ani nebol kontinent rozdelený na krajiny. Sú medzi nimi rozdiely? Sú rozdiely medzi národmi, či kmeňmi? A aký dopad majú tieto rozdiely na jednotlivé štáty, prípadne na medzištátne vzťahy? – Je to trochu filozofická otázka. Sú rozdiely medzi národmi v Európe? Niektorí ľudia odmietajú zovšeobecňovanie charakterových čŕt na typické národné. Ak to však zoberiem očami turistky, musím povedať, že rozdiely medzi jednotlivými krajinami vidím. Krajinami, nie národmi, pretože napríklad Zambia je ako štátny útvar vytvorená umelo a žije tu vyše 70 rôznych kmeňov. K najväčším patria Bemba, Nyanja, Lozi a Tonga. O kmeňových rozdieloch Zambijci radi rozprávajú žartovné historky. Vždy ide, samozrejme, o príslušníkov niektorého iného kmeňa. Hranice kmeňov často nerešpektujú hranice štátov, čiže štáty majú niektoré kmene spoločné, a to, samozrejme, ovplyvňuje aj ich vzťahy. Myslím si, že najväčším problémom v rámci krajín SADC (Southern African Development Community – Juhoafrické rozvojové združenie) nie je v súčasnosti nijaký kmeň, ale Robert Mugabe. Ale to, samozrejme, ani jeden z lídrov týchto krajín nepovie nahlas. Je to predsa „hrdina boja proti kolonializmu“. A zo Zimbabwe, kedysi jednej z najrozvinutejších krajín Afriky, je pomaly troska. Ako hodnotíš postoj vyspelých bohatých krajín voči Afrike? Považuješ priamu finančnú pomoc za dostačujúcu? Nepomohli by Afričanom viac iné nástroje, napr. otvorenie západných trhov, kontrola nadnárodných firiem, či dodržiavajú západné (sociálne, ekologické) štandardy aj v Afrike a pod.? – Samozrejme, všetko to, o čom je reč, by naozaj pomohlo. Nemyslím si, že priama finančná pomoc africkým štátom, ktoré to potrebujú je dostačujúca. Už roky sa hovorí o tom, ako by rozvojovým ekonomikám, v tomto prípade africkým, pomohlo otvorenie západných trhov, čiže odstránenie colných a iných bariér. Tento problém sa spomínal i v súvislosti s oddlžením najzadlženejších krajín. Bohužiaľ, silné ekonomiky tohto sveta si svoje pozície strážia. V tejto súvislosti je však zaujímavý nástup Číňanov na africké trhy. Napríklad v Zambii ich ekonomický vplyv za posledne roky rapídne vzrástol. Majú záujem najmä o zambijskú meď a kobalt a na revanš tu budujú napríklad cesty. Číňania v Zambii sa už stali aj politickou témou. Vedúci opozičný zambijský politik Sata založil celú svoju minuloročnú prezidentskú kampaň na nenávisti voči nim. Najmä v Lusake si tým získal veľkú podporu a „antičíňanstvo“ je tu veľmi silné. Aké sú vaše pocity z Afriky, z ľudí, s ktorými sa stretávate? Čo vás doteraz najviac zaujalo, čo vás prekvapilo, čo vo vás zanechalo najsilnejší dojem? – Príďte a uvidíte, tak by sa dalo odpovedať najjednoduchšie. Viem, že sa mi to ľahko hovorí, ale chcela by som naozaj povzbudiť čitateľov Slova, aby vycestovali do Afriky, ak majú šancu. Určite nebudú sklamaní. Sú tu veľmi milí a srdeční ľudia a fascinujúca príroda, veľmi odlišná od našej. Ťažko sa mi v skratke opisujú naše dojmy. Zambia mi prirástla k srdcu a veľmi som si obľúbila aj Zimbabwe. Každá z krajín subsaharskej Afriky, ktoré som navštívila má svoje osobitné čaro. Ale opakujem ešte raz, najviac ma oslovili ľudia. Je v nich neuveriteľný optimizmus. Posťažujú sa, povzdychnú si, že nie sú peniaze, ale aj to väčšinou robia s humorom. Ťažko sa potom človeku vyrovnáva s bežnou európskou „blbou“ náladou. Doma v Európe som zvykla hovorievať, že keď sa na mňa niekto na ulici usmeje, je to buď jehovista, alebo blázon. Tu mi pripadajú čudní tí, ktorí sa neusmejú. Máte dobrý pocit z toho, že ste išli na takúto misiu, neľutujete teraz, po dvoch rokoch, toto rozhodnutie a skúsili by ste niečo podobné ešte raz? – Vôbec to neľutujeme, ani jeden! Práve sme sa rozhodli predĺžiť si pobyt do júna 2008. Je to zatiaľ určite najzaujímavejšia a najobohacujúcejšia skúsenosť môjho života. Ohromne mi to rozšírilo obzor a v mnohom otvorilo oči. Tiež som našla odpovede na predsudky, ktoré som mala o Afrike a africkom živote, presnejšie, životom tu tie predsudky stratili opodstatnenie. Samozrejme, že sa stretávame aj s problémami a z praktického hľadiska je život v Európe určite jednoduchší. Najväčším problémom je však pre mňa zrejme vzdialenosť od domova. Keby som nemala možnosť cestovať domov za rodičmi a rodinami svojich sestier, či pozrieť si svoje rodné Levice, určite by som to tu tak dlho nevydržala. Našťastie, túto možnosť mám, takže je vlastne jedno, kde bývame. Určite radi v budúcnosti ešte skúsime niečo podobné. A vy, ktorí o tom tiež uvažujete, neváhajte! Nebudete ľutovať!