Demokratická strana ako riešenie talianskych problémov? (2)

(Dokončenie z predchádzajúceho čísla) Po turínskom stretnutí to vyzeralo, že pred Veltronim sa otvára široká cesta do úspešnej politickej budúcnosti. V skutočnosti ho čaká ťažké a riskantné napredovanie, plné prekážok. Odpovede na konkrétne otázky, ktoré si vo svojom prejave položil, sa v spoločnosti a politickom systéme, kde sú záujmy vykryštalizované a zároveň veľmi rozdrobené a protirečivé, hľadajú veľmi ťažko. Napríklad v dôchodkovom zabezpečení. Ešte v roku 2004 prijala Berlusconiho vláda zákon, ktorý mal začať platiť od 1. 1. 2008 a podľa ktorého sa mal vek odchodu do dôchodku zvýšiť z terajších 57 rokov na 60 a obdobie platenia odvodov na 35 rokov. V júli 2007 prijala Prodiho vláda uznesenie o zrušení Maroniho zákona a po tvrdých rokovaniach s odbormi ho upravila tak, že v roku 2008 sa pôjde do dôchodku v 58-ich rokoch, pričom vek sa bude postupne zvyšovať tak, aby sa v 60-ich rokoch šlo do dôchodku až v roku 2011. Od roku 2009 sa budú uplatňovať tzv. kvóty, čo je súčet odpracovaných rokov a rokov platenia príspevkov na dôchodok. V roku 2009 bude platiť kvóta 95, teda najmenej 59 odpracovaných rokov a 35 rokov platenia odvodov, v roku 2011 kvóta 96, teda najmenej 60 odpracovaných rokov a 35 rokov odvodov a od roku 2013 kvóta 97, teda najmenej 61 odpracovaných rokov a 35 rokov platenia. Odchod do dôchodku pre ženy je stanovený na 60 rokov. Zástancovia ekonomického liberalizmu takémuto postupu vlády vyčítajú, že ustúpila odborom, ktoré obhajovali záujem menšiny – zamestnancov blízko penzie, na úkor budúcich generácií. A argumentujú demografickým vývojom. Ak dnes na 10 ľudí v pracovnom veku od 15 do 64 rokov pripadajú v Taliansku traja penzisti nad 65 rokov, o 15 rokov to už budú štyria a v roku 2050, keď pôjdu do penzie súčasné deti, bude na 10 pracujúcich pripadať sedem penzistov. V skutočnosti to bude znamenať, že 10 ľudí bude musieť pracovať, aby uživili ďalších 17, lebo okrem penzistov sa bude treba starať aj o deti pod 17 rokov. Negatívnym faktorom je aj to, že v Taliansku je účasť práceschopného obyvateľstva na trhu práce veľmi nízka, iba 58 percent. Talianov čaká tvrdá voľba: buď sa bude pracovať dlhšie ako 65 rokov, alebo sa nedá zabezpečiť dôstojná staroba. Ak chcú dnes pracovať len do 57 rokov, ich deti budú musieť pracovať do sedemdesiatky. Mladí zarábajú menej Rovnako ťažko sa hľadá riešenie na opačnom póle pracovného trhu: pri vstupe mladých ľudí do zamestnania. Podľa slov guvernéra Talianskej národnej banky Maria Draghiho 17 percent mladých ľudí medzi 25 a 35 rokom má len dočasnú pracovnú zmluvu a ďalších 45 percent žije v podobnej neistote, hoci je ich postavenie oficiálne maskované tzv. nezávislou prácou. Mladí ľudia si nielen ťažko hľadajú prácu, ale sú za ňu horšie platení ako ich rovesníci v deväťdesiatych rokoch. Draghi upozorňuje, že Taliani pri rovnakej úrovni špecializácie zarábajú o 10 percent menej ako ich nemeckí kolegovia, o 20 percent menej ako vo Veľkej Británii a o 25 percent menej ako vo Francúzsku. Nižšie platy však podľa neho súvisia aj s nižšou produktivitou Talianov. Riešenie vidí v tom, že sa cena za pružnosť na trhu práce rozloží medzi všetky generácie, a nebudú platiť len mladí. V praxi to znamená zvýšenie veku odchodu do dôchodku a menej isté pracovné zmluvy. Uvádza príklad Dánska, kde sa ľahšie prepúšťa, ale podpora v nezamestnaní je dostatočne vysoká a preškolenie na novú prácu a jej ponuka efektívna. Prieskum verejnej mienky po turínskom stretnutí ukázal, že vstup Veltroniho do budovania Demokratickej strany znížil náskok pravice, ale nie dostatočne. Pred Veltronim bol náskok pravice v preferenciách voličov pred ľavicou 18 percent, potom sa znížil na 13 percent. Stúpli aj preferencie dvoch hlavných strán budúcej DS, ĽD a M. Preferencie Berlusconiho strany Forza Italia klesli len minimálne, z 30 na 29,6 percent. Lekárne alebo supermarkety Do diskusie o spôsobe riešenia sociálnych problémov, oživení ekonomiky a reformovaní politického systému nečakane zasiahli dvaja profesori ekonómie z milánskej ekonomickej univerzity Bocconi a bostonského MIT Alberto Alesina a Francesco Giavazzi, ktorí vydali knihu s provokačným názvom Liberalizmus je ľavicový. Kniha sa začína príkladom, keď sa v niektorých supermarketoch predávajú lieky o 20 – 30 percent lacnejšie ako v lekárňach a kladú si otázku, či je ľavicovejší ten, kto liberalizuje obchod a remeslá, alebo kto umožňuje lekárne dediť z otca na syna a držať vysoké ceny aj pri najbežnejších liekoch, ako je napríklad aspirín. Autori chcú ukázať, že to, čo sa spája s pravicou, by malo byť heslami ľavice: konkurencia, reformy a zásluhovosť. Podľa nich má ľavica väčšie šance urobiť reformy, vďaka ktorým by sa Taliansko stalo nielen liberálnejšie, ale aj spravodlivejšie a rovnoprávnejšie, lebo keby bolo Taliansko efektívnejšie, nemali by z toho výhody len niekoľkí bohatí, ale aj tí početní v ekonomicky slabšom postavení. Množstvo kást a lobistických skupín dokazuje, že v Taliansku politika zlyhala v jednej zo základných úloh, ktorou je demokratické rozmiestnenie zdrojov. Autori tvrdia, že ľavica bráni súčasný stav, lebo si uvedomuje, že treba liberalizovať trh práce, čo by sa dotklo starších pracovníkov, ktorí by mohli byť prepustení a verejných zamestnancov, chránených terajšími zákonmi. Poukazujú na príklad Ameriky a Dánska, ktoré odstránilo prekážky na prepúšťania, ale prijalo účinný systém podpôr na nezamestnaných a príspevkov a podnetov na hľadanie novej práce. Ľavica by podľa nich mala zabudnúť na mýtus spojenia výrobcov. Držal sa ho marxizmus, ktorý sa sústredil na výrobu, na triedny zápas v rámci výrobného systému. Dopytu či spotrebiteľom nevenoval nijakú pozornosť. Preto aj dnes ľavica zabúda na to, že spotrebitelia sú kategória, ktorá sa zaslúži, aby ju zastupovala. Vo výrobe môžu kapitalisti a pracujúci proti sebe bojovať, čo sa v Taliansku neraz stalo, no môžu sa aj dohodnúť na účet spotrebiteľov a daňových poplatníkov. Uvádzajú príklad dohody vtedajšieho odborového predáka Luciana Lamu a Giovanniho Agnelliho z FIATU na tzv. pohyblivom rebríku zvyšovania miezd, keď dohoda medzi výrobcami a zamestnancami preniesla náklady na spotrebiteľov a následne spustila infláciu. Autori sú proti Prodiho štátnemu kapitalizmu, vedenému bankármi a verejnými funkcionármi pod ochranným krídlom vlády. Táto nová forma spojenia výrobcov nie je ľavicová, lebo poškodzuje spotrebiteľov. Výskum a vývoj nepotrebuje verejné vlastníctvo, ale dobré vysoké školstvo a podporu nie podnikom, ale najlepším bádateľom, aby ich presvedčili, nech neodchádzajú do USA. Snaha o stabilitu vlády Po dlhých úvahách o možných kandidátoch na tajomníka budúcej DS sa nakoniec v predbežných voľbách popri Veltronim predstavila kandidátka z Margaréty Rosy Bindi, ďalej Enrico Letta a dvaja kandidáti bez väčších ambícií, Mario Adinolfi a Piergiorgio Gawronski. Účasť na „primárkach“ DS bola povzbudzujúco vysoká. Očakávalo sa 1,5 až 2 milióny voličov, ale do výberu budúceho tajomníka DS sa zapojilo vyše 3,5 milióna ľudí. Veltroni vyhral jednoznačne. Získal 74,8 percent hlasov, Rosy Bindi 14, 3 a Enrico Letta 10,8 percent hlasov. Zvyšným dvom kandidátom sa ušlo po 0,1 percent hlasov. Jasné víťazstvo Veltroniho a vysoká účasť na predbežných voľbách sa stali výzvou pravici, ktorá môže očakávať, že DS sa v budúcich voľbách určite pokúsi získať väčšinu, je však aj výzvou pre Prodiho vládu, lebo musí nájsť spôsob spolužitia so stranou, ktorá musí dbať o to, aby ju terajšie problémy vlády príliš nezaťažili. Prodi i Veltroni vyhlásili, že mienia úzko spolupracovať tak pri plnení úloh terajšej vládnej koalície, ako aj pri ďalšom budovaní DS. Rovnaké hlasy zazneli aj po zakladajúcom zjazde DS 27. októbra, keď Prodi ako predseda strany oficiálne uviedol do funkcie nového tajomníka Veltroniho. Skutočnosť, že zjazd sa konal v Miláne, a nie v Ríme, hoci Veltroni je tam starostom, sa interpretovala ako signál, že Veltroni chce zintenzívniť dialóg s produktívnym severom, ktorý konzervatívna ľavica z Ríma odmieta. Veltroni hovoril na zjazde len krátko, a skôr o medzinárodných otázkach, čím sa vyhol stále sa opakujúcim sporom, ktoré prenasledujú terajšiu Prodiho vládu. Bolo treba zachovať si povesť novej sily v talianskej politike a nedať sa príliš zaťažiť starými problémami. Hlavnou úlohou pre Veltroniho bude dôslednejšie vyhraniť identitu novej strany a jej zámer stať sa väčšinovou stranou, ktorá by bola schopná vládnuť aj sama. Väčšinová strana musí mať silné monokratické vedenie. V predbežných voľbách pripustila, že voliť môžu aj nestraníci. Mala by v tom pokračovať, preto sa uvažuje aj o strane bez členských preukazov. Ústrednou postavou nemá byť člen strany s preukazom, ale občan – aktívny volič. Keby to bola strana bez členských preukazov, skoro jednomyseľná voľba tajomníka by získala ešte väčšiu váhu. To sa nebude pozdávať funkcionárom starých strán. Forma organizácie strany ukáže, akým smerom sa bude Veltroni uberať. Veľa môžu naznačiť už voľby funkcionárov na krajskej, okresnej a miestnej úrovni. Mali by byť otvorené pre všetkých občanov, ako v prípade „primárok“ pri výbere budúceho tajomníka a delegátov na zakladajúci zjazd. Novým spôsobom by sa mali voliť aj budúci poslanci. Na to je však potrebné zmeniť volebný zákon, prípadne aj ústavu. Veltroni na tom jednoznačne trvá. Vhodný volebný zákon by mal umožniť vládnuť jednej strane, prípadne strane s jedným alebo dvoma malými spojencami. To by k podobnému kroku nútilo aj pravicu a viedlo by k vytvoreniu dvoch pólov, ktoré by sa striedali vo vláde a zabezpečili by stabilitu vládnutia, ktorá Taliansku tak chýba. Nová demokratická strana v Taliansku je výsledkom vnútropolitického vývoja a hľadá riešenia problémov domácej ekonomiky, politiky a občianskej spoločnosti, svojimi skúsenosťami a dúfajme, že aj konkrétnymi krokmi, však môže byť podnetom pre ľavicové myslenie v celej Európe. Autor je publicista