Jeden starý dokument...
V Annapolise sa rokuje o riešení palestínsko-izraelského konfliktu. Presne tento týždeň tiež uplynie šesťdesiat rokov od vzniku dokumentu, ktorý vtedajšiu Palestínu rozdelil na židovskú a arabskú časť. Pred šesťdesiatimi rokmi prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciu číslo 181, ktorou vytýčilo hranice medzi arabskou a židovskou časťou Palestíny. Výsledok pripomínal šachovnicu, na ktorej sa striedali arabské a židovské územia, pričom mesto Jeruzalem nemalo patriť ani jednému a malo byť pod správou OSN. Z viacerých dôvodov sa však ani jedna strana konfliktu o tento dokument rada neopiera. Na strane Izraela radikálnejší kritici odmietali rozdelenie ako také a prezident Ben-Gurion ich dokázal utíšiť len vyjadrením, že hranice vytýčené v rezolúcii nebude krajina rešpektovať. Arabi zase nesúhlasili s tým, že boli do izraelského územia zahrnuté aj územia, na ktorých žilo asi 400 000 palestínskych Arabov. Podporou rezolúcie by okrem toho uznali legálny základ existencie štátu Izrael. Mapy pripojené k rezolúcii sa už môžu zdať anachronizmom – posledných šesťdesiat rokov zmenilo politickú realitu a palestínski Arabi sa musia uspokojiť s omnoho menšími územnými nárokmi. Napriek tomu však rezolúcia obsahuje zaujímavý moment – praktický návod k tomu, ako môže dlhodobo fungovať riešenie „dvoch štátov“ bez toho, aby sa z arabskej Palestíny stalo ekonomicky neživotaschopné ghetto. Rezolúcia totiž predpokladala, že medzi oboma štátmi vznikne hospodárska a colná únia so slobodou pohybu osôb. Ľudia žijúci v jednej krajine by mohli mať občianstvo druhej krajiny, ekonomická spolupráca mala znižovať pravdepodobnosť násilnej konfrontácie. Takýto scenár sa dnes, po šesťdesiatich rokoch konfliktu, môže zdať ešte väčšou utópiou než návrat k hraniciam určeným v roku 1947. Podmienkou rozvoja spolupráce je nepochybne dosiahnutie mieru a politického riešenia – lenže ich udržanie zase bude bez takejto spolupráce omnoho zložitejšie. Autor je stály spolupracovník Slova
