Maštaľ bez odozvy

Bolože v posledných dňoch dní kriku pre trestuhodné zaobchádzanie s pôdou pod Vysokými Tatrami. Lídri opozičných strán pohotovo využili príležitosť, ktorú im poskytla vládna koalícia. A tá nebola schopná ani po šiestich mesiacoch principiálne vyriešiť politické zlyhanie člena vládneho kabinetu v mantineloch bežnej európskej politickej kultúry. Úroveň sporu z hľadiska etiky a morálky nevedomky zvýraznil samotný minister pôdohospodárstva Miroslav Jureňa záverečnou tlačovou konferenciou priamo v kravskej maštali. Situáciu vzal v hodine dvanástej do rúk Robert Fico a úspešne zvládol riešenie nepochopiteľne sa vlečúceho konfliktu. Smer okrem toho po dlhšom čase ukázal, že v krízovej situácii vie cielene komunikovať. Posilnenie straníckych pozícií Jasný postoj subjektu prezentoval výlučne jeho líder, jednotlivé výstupy boli pre verejnosť jasne čitateľné a presne načasované. Naopak, HZDS zmietajúca sa v pozemkovom škandále nevedela minulý týždeň asi ani to, kde sa nachádza sever. Každý deň prichádzal iný postoj, každý deň vystupoval nový komunikátor. Jediný, kto neprekvapil, bol Vladimír Mečiar. Predseda hnutia opäť raz opustil trenčianske sídlo, pokúsil sa zaujať verejnosť principiálnym postojom a Smeru nezabudol pohroziť rozpadom koalície. Po nevydarenom pokuse zvíťaziť vo vopred prehratom zápase, znovu záhadne, ale nie neočakávane, zmizol. Vzniknutá situácia však z mocenského hľadiska poukazuje na oveľa vážnejšiu skutočnosť. Hnutie začína byť bezduché už vo svojich základoch. Dokazuje to okrem iného i fakt, že strana, ktorá sa dostáva do područia ministrov, stráca akýkoľvek reálny predpoklad vychádzať víťazne z rozhodujúcich mocenských zápasov. V minulosti bola toho ukážkovým príkladom SDĽ. Pravdupovediac, minulý týždeň už nešlo ani tak o vyriešenie krízy vo fungovaní súčasnej vládnej koalície, ale o razantné vykročenie k posilneniu straníckych mocenských pozícií. Koaličná dohoda síce určuje jasné pravidlá pre spoločné vládnutie, ale verejným činiteľom stanovuje zodpovednosť za rozhodnutia ústava, nie dohoda. Minimálne po októbrovej schôdzi parlamentu sa preto dalo očakávať, že dráždenie ficovcov zo strany Mečiarovho hnutia, vyvolá rázne odvetné opatrenie. Záujmy v pozadí strán Inak to nebolo ani v nedávnej minulosti. Dvojnásobný slovenský premiér a dnes osamelý líder opozície, Mikuláš Dzurinda, neváhal v záujme posilnenia postavenia SDKÚ vo svojej prvej vláde s úsmevom na tvári obetovať predsedu SOP Pavla Hamžíka. A zopakoval to aj v druhej vláde, keď sa politickou obeťou stál šéf ANO Pavol Rusko. Z oboch mocenských zápasov vyšiel víťazne nielen bývalý predseda vlády, ale i jeho strana, a porazení sa neskôr ocitli na smetisku politických dejín. Je to odvážne tvrdenie, ale súčasná kľúčová prehra V. Mečiara môže znamenať aj definitívny koniec pôsobenia jeho hnutia. Odchádzajúci šéf pôdohospodárskeho rezortu mohol po svojej rozlúčkovej konferencii zbožne čakať na akúkoľvek ozvenu. Ani razantné búchanie do stola či obviňovanie kolegov nevyvolali žiadanú reakciu. Nielen preto, že neštandardná výpoveď prišla príliš neskoro, ale najmä preto, že sa to už netýkalo kšeftov v Slovenskom pozemkovom fonde. Išlo o vyšší záujem. Záujem ľudí, ktorí stoja v pozadí politických strán a predčasné voľby by zásadným spôsobom zasiahli ich štvorročné plány. Autor je politický analytik