Kedy sa v školách začne strieľať

Dlho som si myslela, že rozhorčenie nad tým, ako veľmi klesla vedomostná aj človečenská úroveň žiakov a študentov slovenských škôl, je len akési povinné klišé. Klišé vytvorené finančne aj spoločensky podhodnotenými učiteľmi, ktorí nevedia prežrieť, že sú nielen na najspodnejších priečkach platového, ale aj spoločenského rebríčka. Odkedy sa však vyzvedám rôznych pedagógov z rôznych regiónov a z rôznych typov škôl od základných cez stredné až po vysoké a všetci, až na jednu-dve výnimky, mi nezávisle od seba hovoria to isté, som v tomto zmysle menej optimistická. A obávam sa, že to nie je klišé. Prečo? Príklad z oblasti vedomostí: mladý človek, ktorý sa prihlásil (a prijali ho!) na školu orientovanú výlučne na prírodné a technické vedy, má problém vypočítať rovnicu s jednou neznámou. A pokladá to za normálne. Príklad z oblasti fyziologických potrieb: Dospelí študenti nevydržia (či len ostentatívne dávajú najavo, že môžu všetko) toľko, koľko deti na základnej škole. Napríklad 45 minút bez jedla. Alebo bez toalety. Prípadne bez cigarety. Takže namiesto toho, aby sa sústredili na prednášku či cvičenie, rozložia si na laviciach jedlo, kŕmia sa, debatujúc pritom o včerajšom rande. Alebo sa jeden po druhom, bez dovolenia aj bez ospravedlnenia trúsia na toaletu. Alebo si zafajčiť. Alebo robiť niečo iné. Hocičo, čo im práve napadne. Príklad z oblasti úcty k práci druhých: Študenti počas cvičení a prednášok sledujú na laptopoch položených na laviciach v prvých radoch od tabule pornofilmy. Porovnávajú „masírujúce“ (či skôr „masírované“?) slečny a v lepšom prípade polohlasom, v horšom nahlas hodnotia výkony jednotlivých dvojíc. A zavše si nedajú ani tú robotu, aby porno vypli, ak k nim prednášajúca profesorka náhodou podíde. Príklad z oblasti existenčnej: Tomu pornu (vo virtuálnej podobe možno iba kým si to posilnení nejakou drogou nevyskúšajú v posluchárni aj sami) počas výučby sa venujú na súkromnej vysokej škole, kde za možnosť vzdelávania platia päťdesiattisícové školné. Zrejme majú pocit, že za tie peniaze im vedomosti naskáču do hláv aj bez ich pričinenia. A ak sa to nestane, a zlyhajú, prezentujú sa v médiách objavom, že im škola celkom nič nedala. Všetko ich vraj naučil život a zapísali sa do nej, len aby sa pokúsili získať diplom. Spôsobom naozaj pozoruhodným... Príklad z oblasti slobody prejavu: Študent sedí na cvičení s čiapkou na hlave. Vyučujúci v snahe odľahčiť trochu tento spoločenský lapsus, usilujúc sa upozorniť ho, že v slušnej spoločnosti muži čiapky z hlavy skladajú, sa spýta, či mladý muž nebodaj začína plešatieť. Odpovedá mu prekvapené: Nie, prečo? A čiapka, na ktorú profesor nemo ukáže, zostáva hrdo na hlave. V hlave pritom nezostalo nič z vedomostí, ktoré by profesor chcel počuť. A študent je na to nič primerane pyšný. Hrdo sa díva na spolužiakov pohľadom – to čumíte, čo! Neschopnosť odpovedať na čo i len jedinú učiteľovu otázku zjavne pokladá za víťazstvo... Podobnými príkladmi, rovnako ako príkladmi arogancie a agresivity, by sa dala zaplniť najmenej novinová strana. A vy by ste si zrejme povedali to, čo si možno hovoríte aj v tejto chvíli: no a čo? V školách sa vždy vystrájalo, prečo sa pozastavovať nad takými samozrejmosťami. Nuž práve pre tie „samozrejmosti“. Stále viac a viac sa totiž zvyšuje prah citlivosti spoločnosti na to, čo aj vo vystrájaní pokladáme za prípustné, ba samozrejmé. A čoraz viac sa zvyšuje aj prah spoločenskej citlivosti nielen na hrubosť, agresivitu, aroganciu, násilie, zlo, zlobu a zloprajnosť, ale predovšetkým na hlúposť. Najnebezpečnejšie zo všetkých ziel aj nebezpečenstiev. Čo ako „literárne“, a teda zbytočne – veď načo je nám literatúra, všakže – to mnohým z vás znie (zvyšujúci sa prah citlivosti...), na fakte že to tak je, to nič nezmení. Napokon, príklady, o ktorých bola reč, sa začínajú rozrastať všetkými smermi – teda nielen na vysoké, ale aj na základné, ba už i na materské školy. Niektorí čitatelia si možno pamätajú, že podobné správanie a prístup k štúdiu sa v hlbokej minulosti pripisovalo najmä žiakom učňovských škôl, ktoré v tých časoch mnohí pokladali za dobré len pre hlúpych, hrubých, arogantných atď. Teraz sa podobný hodnotový systém preferuje všeobecne, a nie iba v školách. Poznám pracoviská, kde sa šéf s podriadenými zhováral pololežiac, rozvalený v kresle zavše aj s nohami na stole, jedno či mal pred sebou muža alebo ženu. Možno počas vyučovania tiež sledoval nejaké porno – aj keď vtedy zrejme len v časopiseckej podobe. Možno tak ako súčasní študenti, nepokladal vzdelanie za nič, pretože u nás sa vzdelanie nepokladá za nijakú hodnotu. Nič si zaň nekúpiš. Krátko po zmenách v školstve nasledujúcich po zmenách v spoločnosti vynadali maturanti svojej profesorke , ktorých ich mala vzápätí skúšať pri zelenom stole, do kráv a vyhrážali sa jej bitkou. A profesorka na chvíľu stratila reč. A vraj sa ju ani neusilovala nájsť. Rovnako, ako sa potom neusilovala vyžadovať od „odvážnych“ študentov vedomosti, ktoré by maturujúci človek mal vedieť. Vtedy totiž bolo žiaduce vyhadzovať učiteľov z miest a ona sa o to svoje bála. Pravdaže, študenti aj ich rodičia si dovoľovali viac a viac. A dovoľujú si stále. Predovšetkým nevedieť. Ale možno nie je ďaleko čas, keď si začnú dovoľovať aj viac. Ešte viac, ako len sledovať počas prednášky pornofilmy; napríklad strieľať.