Reklama
Reklama

S pánom Bohom ide od nás

Videli ste film Posledný skaut, kde hral hlavú úlohu Bruce Willis? Mám rád scénu, v ktorej uneseného a zbitého Willisa udrie akýsi bezvýznamný strážca vo chvíli, keď mu ide pripáliť cigaretu.
Počet zobrazení: 1012
3_1-m.jpg

Videli ste film Posledný skaut, kde hral hlavú úlohu Bruce Willis? Mám rád scénu, v ktorej uneseného a zbitého Willisa udrie akýsi bezvýznamný strážca vo chvíli, keď mu ide pripáliť cigaretu. Strážca sa teší ako malé decko, Bruce krváca, ale vypýta si ďalšiu a keď mu ju násilník podáva, hrdina ho upozorní: Ešte raz a zabijem ťa. Strážca, ktorý cíti prevahu, však neodolá pokušeniu a vzápätí leží mŕtvy na zemi. Na túto scénu som si spomenul minulý štvrtok ráno, keď už bolo známe, čo povedal Robert Fico Vladimírovi Mečiarovi noc predtým v Trenčianskych Tepliciach. Po koaličnom spore o novelu zákona o sociálnom poistení a najmä o novelu zákona o zdravotnom poistení nás politickí analytici presviedčali, že Mečiar neznesie poníženie, kto-rým je preňho „poslúchanie“ súčasného premiéra. Tvrdili, že šéf HZDS sa neuspokojí s pozíciou druhého a vládnutie Ficovi ešte skomplikuje tak, že ho predseda vlády bude musieť rešpektovať viac než doteraz. Dnes je však všetko inak. Bezcenné HZDS Pre človeka, ktorý je zvyknutý likvidovať protivníkov, musí byť nesmierne ponižujúce, ak zrazu likviduje niekto iný práve jeho. A ešte ponižujúcejšie musí byť, ak ho likviduje jeho vlastnými zbraňami. Všetci sme vedeli, že toto je posledné volebné obdobie, v ktorom HZDS ešte niečo znamená. Avšak, priznajme si, nikto z nás netušil, že skončí tak rýchlo. A nech už to verejnosť vníma akokoľvek, presne to sa minulý týždeň stalo. Robertovi Ficovi sa podarilo to, čo sa doteraz nepodarilo nikomu inému: podpísal politický nekrológ strane, ktorá sa roky zdala neotrasiteľnou a definitívne poslal do histórie politika, ktorý síce negatívne, ale nezmazateľne písal dejiny Slovenska bezmála dvadsať poprevratových rokov. Pretože po minulom týždni je jasné, že Vladimír Mečiar a jeho strana už nemá žiadnu hodnotu. Spätný úder prišiel z Ficovej strany oveľa skôr, než by sa dalo čakať. A práve preto bol taký účinný. Ešte v pondelok by nikto neočakával, že premiér naozaj zájde v kauze pochybného predaja štátnych pozemkov tak ďaleko, že navrhne odvolanie ministra pôdohospodárstva Miroslava Jureňu. Lenže nikto z nás nevie o skutočných mocenských vzťahoch v súčasnej slovenskej vláde toľko, ako Robert Fico. Ešte tak jeho koaliční partneri. Ale zatiaľ čo Ján Slota sa stále viac ukazuje ako veľký pragmatik a realista, Vladimír Mečiar len potvrdzuje, že zo svojich doterajších skúseností sa nedokázal poučiť ani trochu. Predovšetkým si však neuvedomil, že žijeme v roku 2007, nie desať rokov predtým. Úder proti HZDS cez Miroslava Jureňu sa ponúkol sám. Už ani naivný človek si nemyslí, že v našej politike sa nekradne, že za stranami a ich nomináciami na rôzne hospodárske posty nie sú silné a celkom konkrétne ekonomické záujmy. Nebolo to inak a nie je to inak ani teraz. Pragmatici – najmä z podnikateľskej sféry – už iba žiadajú rozumnú mieru „kradnutia“, ktorá nepoškodí štát. Na rovinu: aj to by bol po tom, čo sme tu zažívali v minulosti, skutočný pokrok. Pochybné čachrovanie s pozemkami v správe Slovenského pozemkového fondu prekročilo hranicu, ktorú by ešte bolo možné rešpektovať. Z tohto hľadiska by kauza (a jej rozuzlenie) mohla byť dokonca užitočná: ak si z nej ministri, vládni nominanti i samotný premiér zoberú ponaučenie. Kradnúť sa nemá. Mečiar Fica nepočúval Kauza je však zaujímavá aj z iného pohľadu. Ukazuje, ako Vladimír Mečiar totálne stratil schopnosť reálne zhodnotiť svoje postavenie. Zdá sa, že bol presvedčený, že má Fica naozaj v hrsti, že si môže dovoliť všetko: podrážať ho a ešte aj „rozkrádať“. A že Fico mu musí všetko tolerovať. Najväčšou Mečiarovou chybou v tejto hre bolo nielen to, že neodhadol správne svoje sily, ale najmä, že do „průseru“ namočil svojho druhého človeka. Keď sa M. Jureňa stal podpredsedom strany, mal všetky predpoklady, aby plnohodnotne nahradil Viliama Vetešku. Sympatické vystupovanie, vysoká profesionalita, komunikačné schopnosti, namiesto politikárčenia dôraz na „odborné vládnutie“ a ešte k tomu aj rezort, ktorý veľká časť Slovákov tradične považuje za kľúčový. Miroslav Jureňa mal naozaj potenciál stať sa obľúbeným politikom a pomôcť otočiť, či aspoň výraznejšie spomaliť úbytok preferencií HZDS. Niet pochýb, že bol z politického hľadiska naozaj najlepším ministrom, akého ľudová strana vo vláde mala. A nemá zaňho adekvátnu náhradu. O to viac si mal Vladimír Mečiar dávať pozor. Ak už nie pri šafárení so štátnym majetkom, tak pri vzťahoch so Smerom. Robert Fico dostal excelentnú príležitosť vrátiť všetko, čo mu doteraz HZDS spôsobilo. Ale predovšetkým dostal príležitosť poistiť sa na budúce obdobie. Pustil sa do naozaj veľkých súbojov a nič nepotrebuje viac, než stabilnú vládu. Navyše: nech mu to európski socialisti vyčítajú koľko chcú, túto koalíciu vytvoril len preto, aby mohol presadzovať významné zmeny, ktoré Slovensko po neoliberálnom vyčíňaní predošlej vlády zúfalo potrebuje. Ak Smer nemá presadzovať vlastnú politiku, je mu táto koalícia nanič. Je prekvapujúce, ako málo svojho šéfa V. Mečiar počúva(l). Fico túto myšlienku zdôraznil neraz, najmä vtedy, keď pohrozil predčasnými voľbami. Je až neuveriteľné, že si vedenie HZDS myslelo, že to nehovorí vážne. Pri súčasných predvolebných preferenciách Smeru, pri pozícii vo vláde, pri moci, ktorú premiér má. Veď predčasné voľby by mu podľa všetkého prospeli ešte viac, ako udržanie tejto koalície. Jasné, že je to vždy riziko, lebo pre výsledky sú všetky prieskumy zbytočné – rátajú sa len hlasy, hodené do urien. Naozaj si však niekto súdny mohol myslieť, že Fico si v dnešnej situácii nedovolí ísť do takéhoto rizika? Smer otvára náruč Medzi Smerom a HZDS je jeden zásadný rozdiel. Zatiaľ čo v Smere nikto nepochybuje, že sa aj po (riadnych) voľbách udrží na svojom dnešnom mieste, v HZDS tomu istému verí len málokto. Preto sa ľudia v Smere predčasných volieb neboja a ľudia v HZDS áno. Minimálne tento fakt bol jednoznačný po tom, keď Mečiarovci ustúpili v prípade zákonov o sociálnom i zdravotnom poistení. V oboch Fico celkom určite pohrozil predčasnými voľbami a v oboch dosiahol, že sa koaliční partneri „stiahli“. A zatiaľ čo sa zdalo, že v týchto prípadoch „cvičilo“ HZDS so Smerom a že to boli údery premiérovi, v skutočnosti to bola lekcia, ktorú si šéf vlády dobre zapamätal. V podstate mohol byť rád (a možno aj bol), že sa to stalo. Tieto prípady totiž ukázali jeho skutočnú silu a skutočnú slabosť jeho vládnych kolegov. R. Fico si vlastne odskúšal, čím môže kedykoľvek SNS i HZDS pritlačiť k múru. Takže pokojne mohol očakávať, kedy toto poznanie bude môcť použiť a vrátiť tak údery, ktoré musel dovtedy prijímať. Vtedy možno ani netušil, aký „potenciál“ sa skrýva v kauze SPF a pozemky v Tatrách. Na jeho šťastie to netušil ani Vladimír Mečiar. Robert Fico ukázal zásadovosť, aká sa v slovenskej politike vidí iba zriedka. Samozrejme, spojil príjemné s užitočným. Svojim súperom ukázal, že vyrástol na veľkého politika, ktorý nielen chápe dôležitosť plnenia politického programu pre dlhodobý úspech strany, ale zároveň sa naučil šikovne narábať s mocou a hrať mocenské hry. „Sparingpartnerom“ sa mu pritom stal muž, ktorý bol v tomto smere vyše desaťročie považovaný za neprekonateľného. Nielen svojimi prívržencami, ale aj oponentmi. Po minulom týždni je zrejmé, že HZDS skončilo. Piatkové slová v prezidentskom paláci už Robert Fico celkom otvorene adresoval jeho členom a voličom. Ak chcú mať nejakú (osobnú) politickú budúcnosť, musia ju spojiť s ním. Nie s V. Mečiarom a jeho blízkymi. Doteraz sa o nich hovorilo, že sú na odchode. Teraz je isté, že odišli. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama