Aj smútok je život, hoci bolí

Mgr. Mária Andrášiová, PhD., psychologička Mgr. Mária Andrášiová, PhD. vyštudovala psychológiu na FF UK v Bratislave, atestovala z klinickej psychológie a v roku 2003 obhájila doktorát z psychológie. Je uvedená v zozname terapeutov Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Absolvovala štvorročný psychoterapeutický výcvik v procese orientovanej psychoterapie. Po ukončení štúdia pracovala od roku 1994 v Národnom onkologickom ústave v Bratislave ako klinická psychologička a terapeutka. Externe prednášala študentom psychológie, lekárom, ale aj pacientom na témy z oblasti psychoonkológie. Od septembra 2006 pracuje ako psychologička v občianskom združení – hospici Plamienok. V psychoterapii sa venuje existenciálnym témam a práci so stratou a smútením. V súčasnosti pripravuje knihu pre onkologických pacientov a ich rodiny o prežívaní a zvládaní ochorenia. Básnici o ňom píšu verše, ale pod jeho vplyvom sa aj rúcajú. Galérie umenia sú plné predstáv o podobe duše, ktorá je pod jeho vplyvom. Romány, filmy, sochy, hudobné diela, to všetko veľmi často inšpiruje. Ale ten, na koho zaútočí, nemá zvyčajne pocity krásna, svoj príbeh neprežíva z diaľky ako pozorovateľ. Nepriateľ je nehmotný, no neúprosný. Smútok. Nevyberá si – zasiahne každého. Má rozličné podoby a rozličné spúšťače. S hosťkou slova sa o smútkoch, smútení a pomoci pri smútení zhovárala ´ Gabriela Rothmayerová Je smútok choroba? Panika? Potlačený hnev? Alebo inak – možno zo smútku ochorieť? – To sú rozličné otázky a sú na ne rozdielne odpovede. Smútok, ak má konkrétnu a adekvátnu príčinu a ohraničenú dĺžku trvania, určite nie je choroba, hoci nám prináša bolesť. Všetci sa bojíme bolesti a smútok je tiež bolesť, hoci nie fyzická. Napriek tomu však smútok a smútenie patria k životu a formujú, menia pohľad človeka na jeho zmysel či priority v ňom. Prirodzený smútok vyvoláva konkrétna príčina. Strata alebo náhla zmena toho, čo k nášmu životu patrilo, má následok, a tým následkom je smútok. Aj fyzická strata má následok – nikoho neprekvapí, že cíti bolesť, keď mu vytrhnú zub. Rovnako nie je prekvapujúce, že po strate lásky alebo blízkeho človeka, prichádza psychická bolesť, smútok. Prirodzený smútok si však netreba zamieňať s chorobným procesom, ktorého súčasťou je aj smútok. Pretože ak smútok nemá konkrétnu príčinu, alebo sa pri utrpenej traume s postupujúcim časom nehojí, ale naopak, prehlbuje, môže byť jedným z prejavov vážnejšieho psychického ochorenia, napríklad depresie. Depresia teda nie je iba dlhotrvajúci smútok... – Smutná nálada je iba jeden zo znakov depresie. Preto si treba všímať, ako dlho trvá smútenie ako následok nejakej udalosti. Ak sa spojí s nespavosťou, s pocitom beznádeje, vyčerpania, únavy, dokonca prerastie do pocitu zbytočnosti byť na svete, treba vyhľadať lekára. Podľa čoho aj neodborník rozozná, že smútok nie je už iba bežná príhoda? – V ťažkej depresii a vyčerpaní, napríklad ak má človek problém so základnou starostlivosťou o seba, s umývaním, obliekaním, jedením, spaním. V oblasti, kde pracujem – v smútení po smrti dieťaťa, je alarmujúce, ak človek dlhodobo neverí, že jeho dieťa zomrelo. Ak správanie smútiaceho vnímame ako dlhodobo výrazne zmenené, netypické. Ak ho dlhodobo obťažujú desivé a nepríjemné sny. Ak premýšľa, že najlepším riešením by bolo odísť z tohto sveta. Ak hľadá úľavu v alkohole a drogách. Ak sa dlhodobo nezaobíde bez liekov na upokojenie. Rizikovým faktorom je aj to, ak je človek tesne po sebe konfrontovaný so stratou viacerých milovaných ľudí, alebo je vystavený ďalším stratám. Ak sú prejavy smútenia patologické, neustupujú, naopak sa prehlbujú a smútiaci človek je taký zahltený svojimi emóciami, že to ani nevníma, k psychológovi či psychiatrovi by ho mala priviesť rodina, blízki. Poznáme smútky, ktoré nesúvisia so smrťou, ale zdajú byť na prvý pohľad tiež neprekonateľné – napríklad po rozchode s milovaným človekom. Ako pracovať s takým smútkom? – Ak sa človek dostane do situácie, ktorú v tom momente nedokáže ovplyvniť – to znamená, že je spôsobená vonkajšími okolnosťami, je smútok zo straty naliehavejší, ako keď ide o zmenu, ktorú robí dobrovoľne, z vlastného presvedčenia. Vtedy sa treba pýtať: Čo z toho, čo sa udialo, môžem ovplyvniť ja sám tak, aby som sa cítil lepšie? Nezotrvať v situácii, ktorá spôsobuje bolesť. Človek v prudkom citovom rozpoložení však zrejme nedokáže uvažovať takto chladne, racionálne... – Určite nie, najmä ak ide o nečakanú udalosť a nemôže sa na ňu pripraviť. Keď sa veci vyvíjajú, hoci aj zlým smerom, to je ten lepší prípad, vtedy človek už – vedome či podvedome – situáciu akosi očakáva a je predpoklad (avšak nie pravidlo), že keď už reálne nastane, akceptuje ju o čosi ľahšie. Ak sa čokoľvek udeje náhle – opustí vás manžel, alebo zistíte, že dieťa začalo drogovať, človek je v prvých chvíľach zaplavený emóciami. Takýmto emóciám sa netreba brániť, hoci je to ťažké a boľavé, je dobré dať im voľný priechod, nebáť sa nejaký čas s nimi žiť. Nie mesiace – lebo to už je iný problém, ale v tej prvej etape. Pretože prirodzene máme strach z bolesti, z utrpenia, máme tendenciu takýmto emóciám sa vyhýbať alebo ich potláčať – to však neznamená, že neexistujú, naopak. Často potom vytvárajú napätie, úzkosť, nespavosť a podobne. Práve ak si dovolíte dať emócii voľný priechod, máte šancu posunúť sa v procese smútenia ďalej. Takže aj nepríjemná emócia je pozitívna? – Určite je dôležitá a patrí k životu. To, že niekoho milujeme, má v sebe riziko, že lásku môžeme aj stratiť. Emócia, ktorú v takomto prípade prežívame, nie je vítaná, ale hovorí o tom, ako hlboko ste to, čo strácate, milovali, aké to bolo pre vás dôležité, čo vám to do života dalo. A keď toto všetko človekom prejde a strávi to, má šancu začať novú životnú etapu. Podporuje psychoterapeut v smútiacom nádej, že sa veci dajú zvrátiť? – Psychológ by mal dokázať citlivo človeka sprevádzať v jeho smútení, pomôcť mu uvoľniť jeho emócie, podporovať ho v hľadaní cesty ako ďalej, ale nikdy by nemal ponúkať falošné nádeje – tým by mohol proces hojenia smútku spomaliť alebo zablokovať. Teda aj keď ide o také boľavé straty, ako je smrť blízkeho človeka, cesta nevedie cez stavanie ilúzií a unikanie do minulosti, ale cez jej spracovanie, prijatie a schopnosť postupne sa otvárať budúcnosti, tomu čo život ponúka. A to, že čosi zase príde a že ani bolesť a utrpenie netrvajú večne, je predsa tiež nádej... Možno sa smútku vyhnúť? – Áno, dá sa mu vyhnúť – napríklad tým, že ho človek potláča, nepripúšťa si ho, ale určite to nie je zdravé. A dlhodobo to ani nefunguje. Smútenie je proces, ktorý je nevyhnutný na to, aby sa rany mohli zahojiť. Dá sa proti smútku zasahovať preventívne? – Ak súvisí s očakávanou stratou blízkej osoby, alebo inou životnou stratou ,ktorá nie je nečakaná, tak v istom zmysle áno. Ak je udalosť, ktorá ho spustí nečakaná, tak ani veľmi nie. Treba tiež povedať, že inak bude smútok zo smrti prežívať človek, ktorý sa myšlienkam na smrteľnosť vždy radšej vyhýbal a inak ten, ktorý smrť dokázal pochopiť a prijať ako súčasť života. V tomto zmysle je potom duševný rozvoj tiež istou formou prevencie proti smútku. Ak už smútok udrie, ako dlho môže trvať? – To je veľmi individuálne – u každého človeka inak a tiež v závislosti od udalosti, ktorá smútenie spustí. Pri strate blízkej osoby trvá intenzívne obdobie smútenia približne jeden rok, z toho prvé dva mesiace najsilnejšie. Potom sa môže vracať a objavovať – napríklad pri rôznych udalostiach (Vianoce, narodeniny niekoho, koho človek stratil, výročie úmrtia a podobne), alebo v závislosti od psychického stavu človeka – v záťaži, vyčerpanosti, alebo ďalších životných udalostiach, ktoré sa nabalia, môže ožívať častejšie a intenzívnejšie a aj dlhšie trvať. Má sa smútok liečiť? – Treba liečiť také smútenie, ktoré neustupuje, ktorého prejavy sa namiesto zlepšovania zhoršujú, intenzita sa namiesto znižovania zvyšuje, prípadne, keď sa smútenie stane len jedným z prejavov vážnejšej psychickej poruchy. Vtedy treba určite vyhľadať pomoc. Dá sa vyliečiť? – Áno, neprimeranej smútkovej reakcii sa dá pomôcť – psychofarmakologickou liečbou, ale aj psychoterapiou. Kto alebo čo – okrem odborníka psychológa alebo psychiatra – pomôže odbúrať smútok, ak už človeka zasiahol? – Kvalitné vzťahy s blízkymi a s priateľmi, udržiavanie aktivít, koníčkov, sebarealizácia... Má sa o smútku so smútiacim hovoriť, rozoberať ho, podporovať smútkom postihnutého v jeho smútení? – Ponoriť sa do smútenia nie je nebezpečné – treba si pocity odžiť, aj keď to veľmi bolí. Ale treba sa aj vynoriť... Nie je to niečo, o čo sa treba snažiť – ak je človek psychicky v poriadku, vynorí sa sám – vtedy, keď si odžije, čo si odžiť musel. Postupne sa so stratou dokáže vyrovnávať a žiť. Ak sa to nestane, nie je na vine to, že si človek dovolil smútiť. Ak psychika nedokázala opäť nastoliť „normálny“ stav, je niekde hlbší problém. Môže smútok iného precítiť nezainteresovaný, hoci školený človek? Človek zvonka? – Základná vlastnosť, ktorou by mali disponovať profesionáli pracujúci s psychicky trpiacimi ľuďmi je empatia, schopnosť vcítiť sa do pocitov druhých. Nie je dôležité, či človek, ktorý pomáha smútiacemu, je priamo zainteresovaný na tom, čo je príčinou smútenia. Dôležité je, aby bol dostatočne citlivý, vnímavý, empatický, vedel počúvať a dať priestor na prejavenie emócií. Človek, ktorý smúti, nepotrebuje rady, ani aby bol niekto rovnako nešťastný ako on. Potrebuje pri sebe ucho, ktoré vypočuje, ruku, ktorá pohladí a dušu, ktorá súznie. Vráťme sa k smútku a smúteniu ako následku nezvratnej straty, úmrtiu. Má sa taký smútok „vykričať“, alebo ho nechať znieť vo vnútri? Má sa aj taký smútok rozoberať? – Určite je dôležité dať smútku priestor, aby sa mohol ventilovať. Niekto sa potrebuje vyplakať, niekto vykričať, niekto vyrozprávať, niekto chce byť ticho a sám – každý smútime inak. Ak smútok potlačíme, nezmizne, nestratí sa. Niekde sa vráti – veď je uložený v nás... Čo sa rozoberania týka – keď je človek v emócii, pocitoch, tak to ani veľmi nejde, rozoberať veci. A ak rozoberá skôr, ako nechá smútku voľný priebeh, riskuje; pocity potlačí, a to nie je veľmi dobre. Najlepšie je nechať smútok voľne plynúť a dať mu čas. Ľudia rovnako postihnutí – napríklad onkologické pacientky, majú klub Venuša, spoločne chodia na rekondičné pobyty, ale aj do divadla či na koncerty. Existuje niečo podobné pre smútiacich ľudí? Stretávajú sa napríklad rodičia, ktorým zomreli deti? – To je veľmi dôležitá otázka. Na Slovensku sú smrteľná choroba – a nemusí to byť iba rakovina –, ťažká choroba, smrť a smútenie ešte stále tabuizované témy. Nie je preto veľmi časté, aby sa ľudia, ktorí zdieľajú podobný osud v tomto smere, stretávali. A pritom prítomnosť, zdieľanie a rozhovor v spoločnosti iných ľudí ktorí prešli rovnakou či podobnou stratou, môže byť podporujúce pri prežívaní a zvládaní smútku. To neznamená, že smútiaci majú spoločne plakať, alebo chorí stále rozprávať o chorobe. Dôležitý je pocit, že nie sú v takejto životnej situácii sami, že to, čo prežívajú oni, sa stalo aj iným ľuďom a títo môžu ich pocitom rozumieť. A počúvajú o rôznych spôsoboch, ako sa dá toto obdobie zvládnuť, prekonať. V občianskom združení Plamienok teraz rozbiehame Centrum smútkového poradenstva pre rodičov, ktorí stratili dieťa. Táto idea vznikla práve preto, že sme častokrát svedkami toho, aké je pre takéto rodiny náročné so stratou sa vysporiadať, uniesť ju, ako sú vo svojej bolesti niekedy stratení či sami. Časté sú aj obavy, že to, čo prežívajú, nie je normálne – že sa zbláznili alebo že sa z toho nedostanú. Je veľmi dôležité uistiť ich, že to tak nie je a poskytnúť im pomoc, podporu. A môže sa človek zo smútku zblázniť? – „Zblázniť“ sa môže človek zo smútku vtedy, ak bol jeho psychický terén už predtým vážne narušený. Vtedy je strata a následný smútok spúšťacím momentom hlbšieho procesu. Smutným ľuďom sa ostatní často vyhýbajú, a smútiaci sa so svojím smútkom často skrývajú, alebo sa snažia smútok utajiť. Obávajú sa, že keď ho priznajú, budú príliš zraniteľní, slabí. Ktosi múdry povedal, že práve priznávanie vlastných slabostí je prejavom sily. Plne sa s tým stotožňujem. Nie je ľahké staviť vabank vlastné prežívanie, ale je to poctivá cesta. A ako s tým naložia ľudia okolo nás – to je zasa vec ich cesty a svedomia. Možno po ťažkej životnej strate žiť plnohodnotný život? Dokážu sa povedzme matky, ktoré stratili dieťa, ešte niekedy smiať? – Poznám matku, ktorá stratila tri deti, smútok ju poznačil – je určite iná, ako kým ho nepoznala. Ale dokáže žiť a aj sa smiať. Určite nie ojedinele sa stáva, že ľudia ktorých zasiahne strata milovanej osoby, majú sklon niečo vo svojom živote radikálne zmeniť. Je to správne? – V období smútenia nie je zriedkavý sklon k robeniu impulzívnych rozhodnutí, takých, ktoré by sme predtým nikdy neurobili. Nezabúdajme, že konáme pod vplyvom emócií. Preto je dobré vyvarovať sa radikálnych zmien, pretože hoci v danom momente môžu priniesť úľavu, neskôr situáciu môžu, naopak, komplikovať. Po prvom šoku zo straty alebo útoku choroby prichádza obyčajne etapa zlosti. Pýtame sa: prečo práve ja, čo som komu urobila či urobil, že som taká potrestaná alebo potrestaný? – Nepýtajme sa prečo práve ja ani za čo ma kto trestá, pretože to našu bolesť nezmenší, ba veľmi pravdepodobne ani nenájdeme odpoveď. Položme si skôr otázku, k čomu nás život vyzýva, čo táto bolestivá zmena doň prináša. Napríklad novú životu etapu, iné hodnoty, priority a podobne. Ale to sa tiež nedá hneď, aj na to potrebujeme čas. Aké smútky ste vo svojej praxi rozpoznali vy? – Veľa a rôznych – od tých menej tragických, ako je smútok, že nemám v živote to, po čom túžim... cez tie ťažšie – smútok, že si manžel našiel milenku, ešte ťažšie – že moje dieťa začalo drogovať... až po tie najťažšie – že mi milovaný človek zomiera, alebo že som nevyliečiteľne chorý ja sám. A najväčší smútok vnímam, keď rodičom zomiera dieťa. To sú aj pre mňa úplne najťažšie chvíle a hlboko obdivujem všetkých rodičov, ktorí ich dokážu ustáť. V súčasnosti pracujete v hospici Plamienok, ktorý sa venuje odchádzajúcim deťom a ich rodičom, predtým ste sa venovali dospelým onkologickým pacientom. Prežívajú deti strach zo smrti? Vedia, čo ich čaká? – Keď sú deti fyzicky ťažko choré, vedia vycítiť, že zomierajú. Niektoré o tom dokážu aj hovoriť (to veľmi závisí aj od postoja rodičov k smrti a zomieraniu), niektoré nie. A niektoré sa veľmi boja – najčastejšie asi toho neznáma, do ktorého idú, a že pri tom budú samé, alebo že to bude veľmi bolieť. Len prednedávnom sme sa s naším hospicom starali o trinásťročnú slečnu, ktorá posledný úsek života strávila v domácej starostlivosti. Trpela silnými fyzickými bolesťami – tie sme zvládli, ale okrem toho bolo zjavné, že ju obťažuje ešte aj niečo iné, na čo lieky nezaberajú... Keď sme spolu s našou lekárkou s ňou o tom hovorili, vysvitlo, že sa bojí zomierania – bola plná úzkosti a obáv z neznáma a toho, že tam bude sama. Keď už pomenovala svoj strach, mohli sme o ňom spolu hovoriť, a to bolo veľmi dôležité: bolesť, ktorú sme dovtedy museli intenzívne tlmiť liekmi prestala byť taká urputná, zjavne sa jej uľavilo. Úžasné bolo, že o smrti s ňou dokázala hovoriť aj jej mama, celá rodina bola pri nej a sprevádzali ju na ceste do neznáma, a to jej veľmi pomáhalo. Nikto ju neklamal, nezavádzal, vedela, že odchádza. Nadiktovala mame listy na rozlúčku pre svojich kamarátov, spolužiačky, rozlúčila sa so všetkými a umierala naozaj pokojne a bez bolesti. Vidieť, že takto sa dokáže smrti postaviť trinásťročné dievča, vo mne vzbudzuje obrovský obdiv voči nej a zároveň je to výzva: veľmi by som si priala, aby takto v mieri a s prijatím faktu, že odchádzajú, dokázalo odchádzať čo najviac ľudí a aj ja sama, keď príde môj čas. Vedia lekári vo vašom hospici predpovedať, ako bude dieťa zomierať? A pýtajú sa na to rodičia? – Áno, niektorí rodičia sa na to pýtajú a túto tému otvárame nejakým spôsobom so všetkými, pretože ich deti zomierajú doma a oni sú tí, čo to budú musieť zvládnuť, takže je dôležité, aby vedeli, na čo sa majú pripraviť a ako v ktorých situáciách reagovať. Vo väčšine prípadov vieme predpokladať, akým spôsobom sa bude zdravotný stav dieťaťa zhoršovať a na čo môže zomrieť. Ak je dobre nastavené na lieky, nebude trpieť – čo je veľmi dôležité nielen pre samotné dieťa, ale aj pre rodičov. Ale sú aj také úmrtia, ktoré sú nečakané. Dôležité je, že máme dvasaťštyrihodinovú telefonickú pohotovosť, čo znamená, že niektorý z našich lekárov je pre rodičov vždy dostupný a ak treba, prídeme k dieťaťu aj v noci. Osobne si veľmi vážim rodičov, ktorí sa dokážu vo chvíli, keď sa dozvedia, že pre ich dieťa neexistuje liečba, ktorá by ho vyliečila a smeruje k smrti, rozhodnúť, že posledné mesiace či týždne strávia s ním doma. Nie je vôbec ľahké opustiť „istotu“ nemocnice, prebrať na seba všetku starostlivosť o dieťa a tiež zodpovednosť za to, čo sa bude doma diať a dať plnú dôveru nášmu hospicu. Ale musím povedať, že ani jedna rodina, ktorej dieťa zomrelo v domácej starostlivosti a za našej pomoci, svoje rozhodnutie neľutovala. Naopak. Sú presvedčení, že to bolo to najlepšie, čo mohli pre svoje dieťa urobiť. A my sme o tom presvedčení tiež, pretože je obrovský rozdiel, či dieťa trávi svoje posledné dni v anonymite nemocnice a medzi cudzími ľuďmi, alebo v domácom prostredí, obklopené láskou a svojimi najbližšími. Možno bude táto otázka znieť nezmyselne – tvárou tvár smrti – ale ktorý smútok sa „ľahšie“ znáša: ak zomrie niekto nečakane, alebo po boji s dlhotrvajúcou chorobou? (Poliaci majú modlitbu: od náhlej a nečakane smrti ochráň ma, Pane...) – Rodičia, ktorých deti zomierajú na ochorenie, a teda zväčša postupne, nie náhle, vo väčšine prípadov prežívajú najťažšie obdobie vtedy, keď sa dozvedia, že pre ich dieťa už neexistuje nijaká ďalšia liečba, že už sa mu nedá pomôcť. Prijať túto skutočnosť je veľmi, veľmi ťažké. Potom, keď sa už postupne na smrť pripravujú, a keď môžu svojmu dieťaťu poslúžiť, postupne sa akosi zžívajú s myšlienkou blížiacej sa smrti (hoci nádej naozaj zomiera posledná). Keď dieťa zomrie, bolesť je obrovská, ale určite im veľmi pomáha skutočnosť, že ho mohli sprevádzať, urobili preň maximum a boli s ním až do konca. Pri nečakanej, náhlej smrti rodičia túto šancu nemajú. A to je veľmi bolestivé. Váš hospic poskytuje smútiacim ľuďom pomoc aj v období po úmrtí dieťaťa? – Áno, aj po smrti dieťaťa sme s rodinou v kontakte – nečakáme len na to, či vyhľadajú našu pomoc, ale ozývame sa aj my, pretože človek, ktorý je v smútku a bolesti, niekedy nevládze ani žiadať o pomoc a podporu. Všetky naše rodiny vedia, že nás môžu kedykoľvek vyhľadať, aj keď ich dieťa už nie je medzi nami. Dvakrát do roka usporadúvame stretnutia rodičov, ktorí stratili dieťa – takže aj to je príležitosť, ako byť spolu. Prečo ste sa začali smútku a smúteniu venovať vy? – Onkologickými chorobami, zomieraním a smrťou sa zaoberám vlastne odkedy som skončila školu. Nemám na to nijaké rozumné vysvetlenie a nebola to ani cielená snaha – „samo“ ma to týmto smerom viedlo a ja som to prijala. A možno to bude znieť čudne, ale pochopiť a prijať bolesť, smútok či dokonca smrť ako zmysluplnú časť života vnímam ako jednu z mojich osobných životných úloh a prácu s ľuďmi, ktorí sú s takýmito situáciami konfrontovaní, ako svoje životné poslanie. Určite to obohacuje aj môj osobný, nielen profesionálny život. Pri konfrontácii s rakovinou či smrťou detí sa stávajú každodenné problémy nedôležité. A utrpenie zbližuje – keď som pri zomierajúcom človeku alebo s jeho rodinou, napriek tomu, že sme sa videli len párkrát, nie zriedka zažívame pocit ozajstnej blízkosti. Zasiahnu príbehy, ktoré nutne musíte spoznať, aj vaše prežívanie? – Určite áno. A hoci je to niekedy ťažké, som rada, že ho zasahujú. Možno to bude znieť absurdne, ale vnímam ako veľkú výsadu smieť sprevádzať ľudí na poslednom úseku ich cesty, alebo pomáhať ich rodinám uniesť stratu. Na to, aby som svoju prácu zvládala, musím na sebe aj pracovať – odborne aj ľudsky: máme kvalitné vzdelávanie v detskej paliatívnej starostlivosti s vynikajúcimi lektormi z celého sveta, máme tzv. supervízie, kde ako tím (za pomoci lektorov) rozoberáme situácie, ktoré sú, alebo boli pre nás náročné na zvládnutie, chodím na individuálnu psychoterapiu a vzdelávam sa. To všetko sú spôsoby, ktoré mi pomáhajú uniesť psychickú náročnosť mojej práce a profitovať z nej . Ako sa s takýmito ťažkými osudmi ľudí vysporiadate? Nosíte si ich domov? – Nosím si ich v srdci. Nie v zmysle, že by ma prenasledovali. Pripomínajú mi krehkosť človeka, pominuteľnosť ľudského bytia, nevyspytateľnosť života, a to všetko ma formuje – hoci aj cez bolesť – a som za to vďačná. Dá sa oddeliť profesia od „normálneho“ života? – Ak by som nedokázala „prepnúť“, nemohla by som túto prácu robiť. Veď mám dve malé dcérky, ešte aj inú prácu a chcem si užívať život. A to, že v tejto oblasti pracujem, mi nezaručuje imunitu voči mojim životným stratám. Obávam sa ich ako každý a som rada, ak ma obchádzajú – veď kto by si už dobrovoľne na seba bral bolesť zo straty? Napriek tomu verím v ich hodnotu a zmysel. Moja práca rozhodne formuje môj náhľad na život a hodnoty v ňom, nie však v zmysle, že by som svoju emocionálnosť a ľudskú krehkosť voči stratám a smútkom stratila. Čo by ste na záver odporučili ľuďom, ktorých zasiahol smútok? – Dovoľte si smútiť, je to cesta k úľave. Nedržte svoje pocity na uzde, nebojte sa ich „pustiť“. Nebráňte sa plaču, vyplavuje bolesť. Zdieľajte svoje smútenie s ľuďmi, ktorí sú vám blízki. Buďte trpezliví, smútenie vyžaduje čas. Neunáhlite sa s veľkými životnými zmenami. Snažte sa udržiavať aspoň niektoré svoje aktivity, rituály. Dodržujte pitný režim a zjedzte aspoň minimálne množstvá jedla. Vaša bolesť bude po troške ustupovať až dokážete opäť normálne žiť, aj keď vracať sa k vám bude celý život. Nebráňte sa tomu, prijmite to ako cenu za to, že ste mohli milovať, alebo prežívať naplnenie. Pomáha urobiť si v dňoch, keď je to najťažšie, spomienkové rituály (zapálená sviečka, kvety, hudba), venujte im svoj čas, ale potom ich cielene ukončite a venujte sa niečomu svojmu, čo patrí do vášho „nového“ života. Nebojte sa smútku, prijmite ho, pobudnite s ním. A keď príde čas, nechajte ho odísť.