WEEKLYRIX
Dovtedy sa odtiaľto nepohnem,
kým nezaplním aspoň pätnásť riadkov. Zrazu som bezradný: úloha nad moje sily. Už je jasné, že obrazy sa minú prv, než stanovených pätnásť riadkov zaplním. To, že sa míňajú, ešte neznamená, že nemám čo povedať. Povedať vždy mám čo, dosvedčí to hoci aj nasledujúci riadok. A ani to nie je otázka, ako. Len stále nie som si istý,či práve sem
a teraz a práve takto. Teraz, keď sa už pätnásty riadok približuje sám k sebe, dokonca niekde aj,
napríklad tu: splýva sám so sebou,
ba hneď sám zo seba aj vystúpi a zostúpi
do sedemnásteho riadku, aby potom
hneď preskočil na osemnásty
a potom z devätnásteho na dvadsiaty
riadok. Zdá sa, že toto vyznanie, ak ešte neprestalo vyznaním byť, by malo radšej trvať dvadsaťštyri riadkov. (http://macsovszky.blogspot.com)
