úvahy o slovách

V rozoraných ranách V rozoraných ranách sa ozýva bezmyšlienkovité odriekanie slov; plač uzavretý v chladných okovách, dych zvíťazil nad opusteným priestorom, obraz v zahalenom tvare koincidujúci s nevysvetliteľným dlhom; príčina uctievaného, prichádzajúceho ráno s kvapkami rosy v lupeňoch ruží, v dejoch neurčitého požehnania. Cesta, na ktorej sa dotýkame vzdialeného, dosahujeme predstavu obetujúceho, v splietajúcich sa konároch počuť náreky a stonanie, presvitá nebeská klenba, náhodnému pocestnému ukazuje konvergenciu čakajúceho cieľa. Hodnotíme javy, ľútosť, náš ľudský pôvod môže dosiahnuť, alebo nie, nič iné medzi tým neexistuje, stupnica bude modlitbou, nie modlitbou strachu, nebudeme sa obávať, odsúdení a zatratení sa nevrátia, hrôzostrašné výjavy sa stanú len spomienkou v sekulárnych sférach. Bytosti opásané radosťou, bytosti so svojou príčinou na zamyslenie. Cnosti viac alebo menej rozvinuté, naše konanie je nám dané, nepremieňa úctu na všednosť, viac alebo menej rozvinuté, dostávame sa do okamihu, keď sa všetko začalo, to, čo už bolo, aj to, čo bolo získané, podliehajúce vývoju a časovým premenám. Čas pred vzniknutím skutku je výsledkom dlhodobého myšlienkového procesu; zápas, kým trvá doznievanie, neukončená zvedavosť, ukončená moderná podstata jazyka. Myseľ vyjadrená na niekoľkých stranách, vyjadrené pocity v činnosti spájajúcej nás s neobmedzenou ideou. Pohyby, cesta, na ktorej vyrástli planúce okamihy, dni alebo zázračné splynutie krokov. Žiadosť ohraničená v tvare počatia Žiadosť ohraničená v tvare počatia, prázdna fľaša, keď odumiera pohladenie; bakteriálne vášne, pretrhnuté cievy v parku. Nespokojní so svojím šťastím, v diaľke na konci ulice spoznávame strom na pozadí hmly a havraních krídel. Otázka stúpa, snaha zbaviť sa vnútorného dôvodu nás privádza k primitívnemu prapočiatku; náznak vyvolaný hľadaním odlišností, vystrelený šíp, ktorý sa nedotkne svojho cieľa. Obeť sa premieňa na pomoc, ktorou sme prispeli k šťastiu iného človeka, výpoveď našich skutkov podobná našej nás nudí, odlišná nás unavuje a strácame záujem. Keď chceme zmenu, netúžime po spravodlivejšom usporiadaní, opäť nás rozrušuje prekonávanie námah, očakávame nové víťazstvá, ďalšie pokorené sily, prísnosť a zabúdanie. Prsty zaborené do skla, prázdna fľaša pochovaná v parku, obsah a z neho unikajúca spomienka; láska, alebo ako inak nazvať jav, ktorý zabraňuje splynutiu spermie so zygotou, aj keď dni sú neplodné. Pieseň o lete nám nepovie už nič, nepripomenie nám obete, dotýkali sme sa ich, zvíťazili sme nad trestom, a predsa sa neubránili určeniu svojich vlastností, konaniu pre iný cieľ; nepoznáme ho dôkladne, cítime len jeho kontúry a to, ako na nás vplýva, ako unavuje myseľ a upevňuje v trvaní metafyzickú beznádej. Človek obdarený duchom, hruď a nádych nepochopený rozumom. Poznávame časom a opätovným vracaním sa k problémom, objavíme len črty, znaky, charakteristickú aktivitu. Prevlhnuté tkanivo pohlcuje radosť, stmavli chodníky, ale niečo z tlkotu jasu ešte ostáva, rodí sa progresívna sila organického, nie všetko je iba úderom a podrobením. Jednoduché zmysly Jednoduché zmysly, telo bez zvedavosti; hláskové paralely jazyka, v ktorých sa nemôže naplno rozviť láska ani víťazné predurčenie. Rozanalyzovali sme svoje radosti, vlastnosť bez organizácie a vývojového štádia strácajúca plachosť. Rozanalyzovali sme radosť, objavili všetky jej druhy, ako sa mohli rozvinúť najvyššie formy dokonalosti? Špirála sa rozširuje, počiatok má v prachu, v hline alebo na vodnej hladine, v benzoovom jadre alebo v spájajúcich sa aminokyselinách. Časové udalosti sú lineárne, beh o cenu sa nekončí, v pohľade sa strácajú tvary a predstavy, ani myslenie samo osebe nie je vyvrcholením; tmavá chodba, na konci ktorej ťa oslepí svetlo jasného dňa. Historické deje smerujú k priamočiaremu zániku, eschatologický koniec, nenachádzaš naplnenie v ľudskom snažení, eschatologický koniec všetkej prirodzenosti; rozkoly sa prejavujú vždy na vyššom stupni, nie je tu nič, čo by sa stávalo víťazným ani čo by čakalo na svoju prehru, s prejavmi moci kráľovstva Božieho rastú sily zla, systémy uspôsobené na rôzne účely s tým istým usporiadaním, účely, ktoré sa nemôžu naplno rozvinúť, mohutnie pamäť, zväčšujú sa rozdiely a rozmanitosť. Vonkajšie podmienky nemôžu vyvolať zjavenie v nás, nevyhrali tí, ktorí boli obdarovaní, lež tí, ktorí sa vzdali tohto sveta a sú nehmotní. Príchod nie je ešte prejavená prirodzenosť, očakávaná spokojnosť, trafenie do cieľa, nevyjasní sa zachmúrená obloha, symbolizujúca hnev na nebesiach, neutíchne ruch na križovatkách, v centre miest, vzdialenosť má dve časti; lúčenie a vyklíčený detský smiech, počiatočná vernosť uprostred rozkvitnutých dlaní. Autor je publicista