V znamení súčasnej hudby
Začiatkom 90. rokov, v porevolučnej eufórii, vznikalo (a súbežne aj zanikalo) množstvo podujatí. K tým, ktoré šťastlivo pretrvali a napriek objektívnym (a objektivizovaným) atakom prežili, patrí festival súčasnej hudby Melos Étos (hlavným usporiadateľom je Hudobné centrum). Vznešený názov – jeho pôvodcom je spoluzakladateľ skladateľ R. Berger – určuje (a chce určovať) ideový a obsahový profil podujatia. Napokon, obe slová z titulu ako pojmy navzájom súvisia (mali by súvisieť). A ten, kto putoval za festivalovým melosom, tentoraz neobišiel naprázdno. Dramaturgickým leitmotívom v rodnom liste festivalu je okrem iného myšlienka venovať každý z jeho ročníkov určitej osobnosti – tvorcovi súčasnej hudby. V pilierových pozíciách sa tak postupne striedali mená pojmy ako G. Ligeti, S. Gubajdulina, A. Pärt, S. Reich. Posledný, 9. ročník festivalu-bienále dominantne predurčoval tón tvorby známeho skladateľa, Gruzínca Giju Kančeliho. Konštantný časový úsek vymedzený 7. až. 16. novembrom, symbolizujúcimi historické body neslobody a slobody bol naplnený hudbou, preniknutý najmä umeleckou konfesiou tohto žijúceho klasika, ale aj ďalších súčasných skladateľov. Pôvodný tohtoročný dramaturgický úmysel jedným dychom celebrovať hudbou aj jubileum nášho skvelého autora Ilju Zeljenku, zmenil, žiaľ, medzičasom substanciu a v realite bol už len pietnou spomienkou na nášho skvelého, neprehliadnuteľného skladateľa a jeho dielo. Dvojportrét Už úvodný koncert bol lemovaný tvorbou oboch umeleckých kolegov, mimochodom, zviazaných priateľským putom aj v živote. Zeljenkova kantáta Ozwieczym (aj) pre svoje obsadenie (dva zbory, orchester, dvaja recitátori), ale najmä pre náročnú hudobnú textúru neznie z koncertných pódií naživo veľmi často. Jej pozícia festivalového entré bola absolútne opodstatnená. To, čo zaznelo z pódia veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu (SRo), však nenaplnilo očakávanie. Symfonický orchester SRo pod vedením skúseného, presného, ale aj dostatočne akademického dirigenta José Serebriera hral síce korektne, ale to je pre silu a expresiu Zeljenkovho monumentu dosť málo. Najsilnejším interpretačným segmentom bol Spevácky zbor mesta Bratislavy (zbormajster L. Holásek), celkom zápornú hodnotu znamenala recitátorská dvojrola, ktorá je v kontexte partitúry výrazná a určujúca. Sekundujúci M. Bulla v nej nezachránil reputáciu J. Ďuriača, ktorý (celkom neopodstatnene suploval znalého a muzikálneho pôvodne ohláseného M. Slováka) deklamoval úderný a senzitívny text M. Kováča až na hranici karikatúry. Škoda šance... Dosť amorfne vyznela aj koncertná ária Andromachina rozlúčka od Samuela Barbera. Antický sujet bol prespievaný dosť šedivo, sopranistka Carole Farley na svoje hviezdne časy zrejme už len spomína, bratislavské vystúpenie to aspoň naznačovalo. Lesk interpretačnej zostave prinavrátil v závere večera „úradujúci kráľ“ fetsivalu G. Kančeli. Jeho hudba je majestátna, zbožná, zároveň prostá. Je jednoznačná a mysteriózna, siaha k vyšším sféram duchovna a zároveň oslovuje bežného smrteľníka. Kančeli je pojem, je mýtus, jeho hudba je znejúca história. Oplakané vetrom pre violu (Milan Radič) a orchester je tak ako zvyčajne, autorovým intersubjektívnym vyznaním, v tomto prípade žalmom, výrazom smútku nad odchodom priateľa (aké symbolické a aktuálne v „susedstve“ so Zeljenovou tvorbou). Skladba znela nielen sugestívne, no doslova ohromila a nik nemohol zapochybovať o hĺbke jej úprimnosti. Je plná kontrastov, od stíšeného šepotu meditácií po majestátne vypäté, hromové, no nie ohlušujúce plochy fortissima. Orchester znel doslova vokálnym zvukom, v responzóriách archaických gruzínskych modálnych mnohohlasov „odpovedal“ na violové sóla v krásnych, velebných súzvukoch. V hudbe clivej, nespútanej, aj hrdej, takej, aká je históriou vytesaná mentalita tohto národa. Spomínam si na charakteristiku Kančeliho dikcie, ktorú výstižne formuloval jeden z kolegov: „...keď počúvaš jeho hudbu, je to akoby sa na teba rútil celý Kaukaz.“ Dvojportrét Pôvodne dobre bol myslený projekt dvojportrétu kolegov-kamarátov Zeljenku a Kančeliho. Kančeliho hudba má svoj osobitný čas. Je trpezlivá, má množstvo zvukových a farebných valérov. Poslucháča dokáže dôrazne osloviť, ale aj stíšiť v modlitbách či meditáciách. Kľúč k jej poetike si evidentne našiel aj náš skvelý, v Nemecku pôsobiaci huslista (aj dirigent) Juraj Čižmarovič, stotožniac sa s ňou v skladbe Time...and agani pre husle a klavír. Sporne vyzneli ataky klavírneho sprievodu Vladimíra Godára, ktorý v kompozičnej tvorbe deklaruje spriaznenosť s Kančelim. Pozitívnejšie interpretačné svetlo šírilo klavírne kvarteto In l´istesso tempo (J. Čižmarovič, M. Radič, J. Slávik a V. Godár). Ak sa pod program festivalu miestami podpísal chvat „horúcej“ ihly, zreteľné to bola najmä v prípade „pocty Zeljenkovi“. Jeho tvorbe určený diel polprogramu v súvislosti s druhou časťou koncertu vyznel dosť improvizovane. Aj keď jeho hudba znela vo výstižných kontúrach, postihujúc idiomatizovaný jazyk skladateľa z jeho posledného tvorivého obdobia, celá zeljenkovská zostava dvojportrétu vyznela dosť jednostrunne ( Sonáta č. 23. pre klavír/M. Bajúzsová, Sonáta pre violončelo a klavír/J. Slávik, M. Bajúzsová a Sonáta pre husle a klavír –J. Čižmarovič, L.Bajúzsová), bez možnosti poskytnúť pohľad na širokú panorámu autorových kompozičných záujmov. Aj domáca tvorba Ako zvyčajne, aj v tomto ročníku zaujala solídny priestor domáca tvorba. Dosť „zastrčený“, a teda primerane tomu navštívený nočný termín sa ušiel profilovým koncertom skladateľa Mira Bázlika, s kompletom jeho klavírnych Prelúdií v naštudovaní Daniela Buranovského, ale aj monolitnej excelentnej interpretácii Veroniky Lackovej s výberom z klavírnej tvorby Juraja Beneša (Sonáta č. 5 a Notturná). Ukážkovo vyznel recitál mladého klaviristu a skladateľa Ivana Buffu, ktorý sa s vysokou dávkou interpretačnej empatie zhostil klavírnych kompozícií Romana Bergera, výstižne poodhaliac jeho tvorivé metamorfózy z úseku štyroch desaťročí (Päť štúdií – 1960, Sonáta 1960, 3. sonáta da camera -1970, November Music I -1989 a Semplice -2000). Každý, kto bol svedkom produkcie klaviristu Rogera Murraru v jeho autentickej preduchovnenej a osobnostnej interpretačnej verzii Messiaenovho cyklu Vingt regards sur l´enfant Jésus, nemohol inak ako nešetriť superlatívmi. Mladá ambiciózna generácia skladateľov Marián Lejava, Lukáš Borzík, Lucia Koňakovská, Boško Milakovič a Lucia Papanetzová sa stretla v profilovom koncerte zostavenom z ukážok ich tvorby na pódiu Pálffyho paláca. Spomienkou na už nežijúcich autorov Ivana Paríka, Ivana Hrušovského, Dušana Martinčeka a Jozefa Sixtu, osobitne na ich kvartetovú literatúru, bolo matiné v Mirbachovom paláci, ktorého interpretačnými aktérmi bol náš klasický ansámbel Moyzesovo kvarteto. Na svoje hráčske kvality čoraz dôraznejšie a častejšie upozorňuje Zwiebelovo kvarteto. Z trojice ním interpretovaných opusov popri sonórnych a naratívnych Trinástich obrazoch Z krajiny Temnoty od Georgea Crumba a mierne nekoncentrovanom Sláčikovom kvartet od Ivana Buffu, asi najviac zaujal klasik modernej hudby Gy. Ligeti s 1. sláčikovým kvartetom Nočné metamorfózy. Fádne a monotónne vyznel vyše hodinový polprogram nášho violončelistu Jozefa Luptáka (G. Kančeli, M. Burlas, A. Knajfel, S. Slonimskij J. Tavener). Po kvapkách dávkované skladby, unavujúce percepciu poslucháča, príliš nezachránili ani záverečné výrečnejšie Hymny pre violončelo a orchester od A. Schnittkeho. V mene tých, ktorí sa nezúčastnili na inscenácii autorského tandemu Juraj Hatrík a Miloš Betko ich titulu Tam a sem, s réžiou V. Klimáčka a hudobným (a mimohudobným) naštudovaním protagonistov divadla GuNaGu, možno dúfať, že predvedenie nebolo jediným a nebodaj bezreprízovým ... Aj melos, aj étos Príležitosť dôvernejšie preniknúť do hĺbok tvorby Giju Kančeliho poskytol monotematický večer s jeho cyklickým dielom Život bez Vianoc (J. Čižmarovič, Cappella Istropolitana, M. Zpěvák, J. Kokavec). Mystická hudba štyroch tematicky a štrukturálne vzájomne prepojených častí ( Ranné modlitby, Denné, modlitby, Večerné modlitby a Nočné modlitby) hovorí apelom, no najmä srdcom vnímavého, cítiaceho, veriaceho človeka-tvorcu. Kančeliho výrazový ambitus je široký, vypätý. Od stíšeného intimissima po naliehavý zvukový výkrik. Jeho hudba kolíše, hladí, oslovuje. Je neopakovateľná, presvedčivá, angažovaná. Zaiste, jeho kompozičná a vyjadrovacia estetika môže mať aj antagonistov, „bojovníkov“ 21. storočia, odmietajúcich senzitívnosť, gesto obnaženej nehy. Jeho hudba im môže pritakať bez snahy vyviesť ich z presvedčenia. Tá hudba svojho autora, jeho majstrovskú presvedčivosť, majstrovstvo a dôvtipnosť v schopnosti vyvážiť so súdnym vedomím balans nad roklinou bez pádu do sladkobôľneho neznáma a hodna sviatočnej chvíle, obháji vždy . Zdá sa, že špecializované ansámble perkusionistov neminú ani jeden z ročníkov festivalu. Exkluzívne nástrojovo a technicky vybavený Les percussions de Strassbourg bodoval tentoraz s „náložou“ kompozícií, v ich kontexte s výnimkou Varéseho Ionisation a skladby Chant, recitation, dance od M.-A. Dalbavieho, dramaturgicky vsadil na hraničnú zvukovú a rytmizovanú opojnosť (J. Cage, G. Grisey, F.-B. Mache). Tak, ako stál Roman Berger pri zrode festivalu Melos Étos, tak v jeho 9. ročníku vypointoval záverečný koncert. Vedľa príliš veľa nehovoriacej „univerzálnej“ kompozície kultového Maďara P. Oetvesa s titulom zeroPoint a uvravenej robustnej Ameriques od E. Varésea – v zasvätenej interpretácii s osvedčeným „špecializovaným“ dirigentom Zsoltom Nagyom Bergerova premiérovaná Musica pre defunctis doslova zažiarila, fascinovala duchom, múdrosťou a hudobnou krásou. Povznášajúcou aj povzbudzujúcou. Bol v nej výsostne dôstojne vyznievajúci záver festivalu, ktorým tentoraz prevažne rozhodujúcim slovom vládol aj melos, aj étos... Autorka je hudobná publicistka
