Deň venezuelskej demokracie

„Ďakujem vám a gratulujem vám“, povedal Hugo Chávez svojim oponentom. „Prijímam rozhodnutie ľudí.“ Ani socialistický záchranca, ani fašistický diktátor – reakcia venezuelského lídra na výsledok referenda, ktoré mu malo priznať doživotnú moc a vytvoriť vo Venezuele „socializmus 21. storočia“, opäť ukázala, ako je mainstreamový názor na Cháveza v „západnom svete“ vzdialený realite. Prakticky všetci komentátori z rozličných strán spektra predpokladali, že venezuelský prezident „svoje“ referendum vyhrá – niektorí v tom videli potvrdenie jeho diktátorských tendencií, iní nevyhnutný krok k budovaniu „nového systému“. Voliči však rozhodli inak. V nedeľu tesnou väčšinou odmietli jeho ústavnú reformu a Chávez výsledok akceptoval. V posledných rokoch sa Latinskou Amerikou prehnala pokojná revolúcia, keď sa v jednej krajine za druhou dostávali prostredníctvom volieb k moci ľavicoví prezidenti a politické strany. Tento pohyb je jasným signálom odmietnutia takzvaného Washingtonského konsenzu. Súčasne však zakrýva fakt, že v rámci latinskoamerickej ľavice existujú dva výrazne odlišné prúdy. Rozdeľujú ich rozličné sociálno-ekonomické podmienky v krajinách, z ktorých vyrastajú. Štáty ako Chile, Uruguaj či Kostarika v minulosti investovali do ľudského rozvoja, čo okrem iného znamenalo rozvoj efektívnych inštitúcií verejného sektora, fungujúcich na základe vlády zákona a rozdelenia moci. Tu mala ľavica ľahšiu úlohu, ako napríklad vo Venezuele či Bolívii, kde bola moc tradičných oligarchov omnoho väčšia. Výsledkom je oveľa radikálnejšia ľavica reprezentovaná Hugom Chávezom či Evom Moralesom. Práve v tomto kontexte treba hodnotiť Chávezov politický populizmus. Stavia na rovnakých tradíciách ako svojho času Juan Domingo Perón v Argentíne, ktorý úspešne využíval pocit vlastenectva a budoval korporátny štát, ktorý mnohí obviňovali z kvázi fašistických tendencií. Populizmus v Latinskej Amerike využívala v rovnakej miere pravica i ľavica, hoci po nástupe Georga Busha mladšieho (a jeho agresívnej politiky) do Bieleho domu mohla ľavica toto územie obsadzovať omnoho ľahšie. Jedným z hlavných faktorov rastu Chávezovej moci je výnimočná nemohúcnosť venezuelskej opozície. V snahe odstrániť Cháveza využila bojkot, štrajky, dokonca aj pokus o prevrat. Jeho pozíciu to však len posilňovalo. Ešte pred niekoľkými týždňami chcela opozícia dokonca bojkotovať referendum (čím by sa výsledok stal jednoznačný), jej názor zmenil len zvyšujúci sa vplyv študentských protestov. Paradoxom je, že akceptovaním prehry Chávez vyvrátil hlavné obvinenie svojich oponentov. Viaceré politické kroky venezuelského prezidenta popudili aj jeho ľavicových podporovateľov inde na kontinente, ktorí ho verejne podporovali často už len zo solidarity. Chávezov problém sa však týka aj mnohých z nich. Brazílskemu prezidentovi Lulovi de Silva sa skončí druhé volebné obdobie v roku 2010. Jeho Strana pracujúcich nemá poruke nijakého prirodzeného nástupcu, a tak sa objavujú špekulácie, že bude potrebná zmena ústavy, ktorá mu umožní kandidovať aj tretíkrát. Lula ich zatiaľ verejne odmietol a mnohí jeho podporovatelia sú tiež z princípu proti. Ak sa však niečo také stane, právo vyjadriť sa nebude mať nik iný, len Brazílčania. Latinská Amerika sa len nedávno vynorila z tieňa svojho severného suseda. Antiamerikanizmus je v nej hlboko zakorenený. Chávez pravidelne označuje svojich oponentov za sluhov záujmov Washingtonu pretože vie, že tak využíva vo svoj prospech rozšírený pocit, ktorý útoky západu len posilňujú. Najväčším poučením z referenda teda je, že pokusy o démonizáciu venezuelského prezidenta sú vzdialené realite a súčasne mu pomáhajú. Článok bol uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené a krátené