Ľady sa topia

Austrália si nemohla vybrať lepší čas na oznámenie, že pristupuje ku Kjótskemu protokolu. Táto krajina patrí dlhodobo k najväčším vypúšťačom emisií skleníkových plynov na hlavu a predchádzajúca konzervatívna vláda bola tvrdým odporcom Kjótskeho protokolu. Premiér Howard však vo voľbách utrpel zdrvujúcu porážku (on sám ani nezískal poslanecký mandát) a nová vláda na čele s Kevinom Ruddom zmenila kurz, a tak sa kľúčová medzinárodná konferencia o boji proti klimatickým zmenám v indonézskom Bali mohla začať sľubom austrálskeho delegáta, že jeho krajina ratifikuje Kjótsky protokol. Krátko nato zložil nový premiér prísahu a podpísal ratifikačné dokumenty. Rozhodnutie Austrálie je dôležitý politický signál. Jedinou industrializovanou krajinou, ktorá Kjótsky protokol odmieta, zostali Spojené štáty americké. Aj tam však existuje veľká šanca na zmenu. Tvrdohlavé odmietanie Bushovej administratívy totiž vyvoláva čoraz silnejšiu opozíciu na domácej politickej scéne, a najmä medzinárodnú kritiku. Pre Bushovho nástupcu – či to bude demokrat, alebo republikán – preto bude veľmi ťažké a politicky nákladné pokračovať v ignorovaní klimatickej hrozby a odmietaní medzinárodných záväzkov na znižovanie emisií. Kjótsky protokol zaväzuje industrializované krajiny, že do roku 2012 znížia emisie skleníkových plynov v porovnaní s úrovňou roku 1990 o päť percent. V súčasnosti je zásadnou otázkou, čo bude potom – teda po roku 2012, keď platnosť protokolu vyprší. A práve o tom sa rokuje na konferencii v Bali. Nik síce nečaká, že sa podarí dosiahnuť dohodu už tento rok, rokovania však aspoň naznačia šance na prijatie globálnej stratégie. Ale ešte predtým bude potrebné vyriešiť niekoľko podstatných problémov, ktoré siahajú za hranice environmentálnej politiky. Európska únia presadzuje prijatie čo najprísnejšieho globálneho režimu emisných limitov. Stále viac izolované Spojené štáty americké síce hovoria, že chcú globálnu dohodu, ale predstavujú si pod ňou skôr dobrovoľné záväzky, prípadne znižovanie emisií na jednotku výroby (čo by pri zvyšovaní objemu výroby mohlo v skutočnosti znamenať rast emisií). A problémom môžu byť aj rýchlo rastúce rozvojové ekonomiky, napríklad Čína, India či Brazília, ktoré Kjótsky protokol nezaväzoval k nijakým limitom (s argumentáciou, že by to mohlo poškodiť ich ekonomický rozvoj) a v podobnom režime by chceli samozrejme pokračovať aj v budúcnosti. Problém však je, že ich podiel na globálnych emisiách rastie a už ho nemožno ignorovať. Množiace sa vedecké dôkazy potvrdzujú, že najvážnejšou hrozbou pre ľudstvo sú v súčasnosti klimatické zmeny spôsobené človekom. Ak jej chceme čeliť, treba konať rýchlo a globálne. Vzájomná dohoda musí rešpektovať záujmy a obavy všetkých strán, a tie musia prijať svoj diel zodpovednosti. Pre rozvinuté krajiny to znamená zaviazať sa k zásadnému znižovaniu emisií skleníkových plynov buď zmenami v spotrebe, alebo investovaním do nových technológií. A svoj podiel zodpovednosti musia akceptovať aj rozvojové krajiny (najmä veľké ekonomiky ako Čína, India, a pod.) – okrem iného aj preto, že negatívne dopady klimatických zmien pocítia ako prvé práve chudobné krajiny (suchá, záplavy, málo prostriedkov na adaptáciu na zmeny klímy...). V opačnom prípade by sa totiž navyše stali aj vítaným útočiskom „špinavej“ priemyselnej výroby pre nadnárodné korporácie. Medzinárodné spoločenstvo musí na ich obavy z takéhoto vývoja situácie nájsť odpoveď – napríklad vytvorením globálneho fondu na podporu investícií do ekologicky vhodnejšej výroby, či zvýhodneným transferom ekoinovácií. Autor je stály spolupracovník Slova