„...za šťastie naše i šťastie ľudstva“
Nekoordinovaný odpor proti totalitárnemu Slovenského štátu existoval už od jeho počiatku. Len dve hodiny pred vyhlásením samostatnosti, 14. marca 1939 o desiatej hodine predpoludním, doručili veteráni československých légií slovenskému snemu memorandum, v ktorom varovali pred odtrhnutím od spoločnej republiky (jedným z nich bol vtedajší podplukovník Augustín Malár). Protifašistické sily sa začali aktivizovať už v prvých týždňoch existencie Slovenského štátu. Všetko sa však dialo živelne, bez akejkoľvek koncepcie. Chýbali kontakty na opozičných politikov, neexistovala organizačne podchytená ilegálna činnosť. Aj komunisti napriek rôznym mýtom pôsobili skôr individuálne, neboli schopní vybudovať silnú odbojovú organizáciu, hoci, na druhej strane, ich medzinárodný vplyv vzbudzoval rešpekt. Centrom odporu proti režimu bol na jar 1939 Ružomberok. Štvrtého júna 1939 vypukla v tamojšej vojenskej posádke vzbura, ktorá vydesila Tisov režim. Ružomberská vzbura Iniciátor tejto revolty, Tibor Medvecký, využil oficiálne oslavy prvého výročia posledného verejného prejavu Andreja Hlinku na otvorené vystúpenie proti režimu. Cieľom vzbúrencov bolo sústrediť sa na krátkodobú obranu obsadeného územia a ústupom cez Poľsko sa stať bojaschopnou súčasťou československej armády v zahraničí. To bol plán, ktorý nemal vo vtedajšej vojnovej Európe obdobu – a práve tento hrdinský zámer treba vyzdvihnúť napriek tomu, že vojaci precenili svoje sily a vôbec nepochopili vtedajšiu medzinárodnopolitickú situáciu. Neskôr sa síce dosť popísalo o tom, že zámerom Medveckého bolo pričlenenie Oravy, Kysúc, Liptova a Spiša k Poľsku, ale to bolo len jeho individuálne želanie. Ružomberská vzbura však bola veľmi živelná. Začala sa vzdorovitým vyspevovaním českých pesničiek, skandovaním protiľudáckych hesiel a napokon sa ozvala aj Internacionála. Gardisti spočiatku nariadili vojakom vypratať priestor, no keď sa privolaná vojenská pomoc pridala k vzbúrencom, rýchlo pochopili, že sú v menšine a zachránili sa útekom. K vojakom sa pripojili aj robotníci z textilky. Vojenská jednotka pod velením čatára Tibora Medveckého rýchlo obsadila mesto. Vládla revolučná atmosféra, ľudia boli neskôr presvedčení, že keby mali zbrane, vypuklo by povstanie už tu. Napriek tomu, že rozsah a intenzita vzbury bola obrovská (počet povstalcov sa odhaduje na dvetisíc), jej velitelia nemali nijaký program, čo robiť ďalej, a tak privolané jednotky zo Žiliny, Martina a Dolného Kubína pomerne ľahko obkľúčili kasárne a donútili vojakov vzdať sa. Už na druhý deň nariadil Vojtech Tuka masové zatýkanie. Spomedzi civilistov pozatýkali nielen organizátorov a účastníkov vzbury, ale na uväznenie postačilo, že bol civilista komunista, žid, Čech alebo iný „nepriateľ štátu“. Tiso však mal záujem na prísnom utajení akcie, aby nenarušil vzťah Hitlera k svojej osobe (v tlači sa neobjavil ani riadok o nepokojoch) a po vojne zasa bagatelizovali význam vzbury komunisti, keďže Medvecký bol funkcionárom Demokratickej strany. O to väčší dôvod dnes máme, aby sme ružomberským hrdinom vzdali zaslúženú úctu za ich osamotený, ale sympatický protifašistický postoj. Protiľudácke a protinacistické manifestačné prejavy sa však množili ďalej, aktivizovala sa vojenská ilegálna organizácia Obrana národa, ktorej hlavným predstaviteľom na Slovensku bol spomínaný dôstojník a neskorší generál slovenskej armády Augustín Malár. Obrana národa si kládla za cieľ sformovať ilegálnu armádu, ktorá vyvolá celoštátne povstanie a vlastnými silami obnoví Československo v pôvodných hraniciach. Niektorí odbojári v tom čase ešte naivne očakávali pomoc od Karola Sidora. Generál Viest si neskôr poznamenal do denníka, že niekedy v júli 1939 dostal správy o príprave prevratu, a aj Vavro Šrobár považoval vtedajšie plány za realistické. Vznik SNR a Husákova správa To však boli ilúzie. Politické vedenie odboja na Slovensku sa začalo formovať až roku 1943. Spočiatku postupovalo prakticky samostatne. Exilový prezident Beneš totiž odmietal myšlienku autonómie Slovenska v obnovenom Československu, bol schopný vyjednávať maximálne o zrovnoprávnení slovenčiny s češtinou, s čím sa slovenský odboj nemohol stotožniť. V decembri 1943 dospeli demokrati (Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Marián Josko) a komunisti (Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Karol Šmidke) na tajnom stretnutí v Bratislave k spoločnej zmluve pod názvom Vianočná dohoda, ktorá vytvorila ilegálnu Slovenskú národnú radu vyhlásenú za „jediného reprezentanta politickej vôle slovenského národa doma“. O mesiac neskôr ju ešte doplnil národohospodár Peter Zaťko a sociálny demokrat Ivan Horváth. Dokument sa prihlásil k obnoveniu Československa na princípe „rovný s rovným“, k orientácii zahraničnej politiky na ZSSR, k slobodným voľbám, k hospodárskej a sociálnej demokracii a k odstráneniu vplyvu cirkvi na chod štátu. Išlo o základný, kompromisný politický dokument povstaleckej generácie a jej predstáv o povojnovom usporiadaní Slovenska. Títo politici sa už dívali na možnosti povstania oveľa realistickejšie. Aj komunisti si uvedomovali dobrú ekonomickú situáciu Slovenského štátu. Gustáv Husák v podrobnej hodnotiacej správe zaslanej moskovskému vedeniu KSČ 7. júla 1944 priznáva, že výška reálnych miezd a zásobovanie tovarom je najlepšie zo všetkých stredoeurópskych krajín (Česko, Maďarsko, Nemecko, Poľsko). Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, priemysel, ktorý sa veľmi zmodernizoval, zažíva konjunktúru, ceny spotrebných tovarov sú v porovnaní s okolitými štátmi najnižšie. Za iniciátora najhorších protižidovských opatrení označil Husák Vojtecha Tuku, zároveň však upozorňoval, že takmer všetku moc sústredil do svojich rúk Tiso. Husák si myslel, že prezident Slovenského štátu sa nemeckému národnému socializmu bránil, avšak len po určitú hranicu. Podľa kuloárov vraj po skončení vojny čoraz viac uprednostňoval tzv. vatikánske riešenie, čiže vytvorenie silného stredoeurópskeho katolíckeho štátu s Poľskom. Na tomto variante usilovne pracoval najmä veľvyslanec vo Vatikáne Karol Sidor. Minister vnútra Alexander Mach podľa Husáka neveril v nemecké víťazstvo, no odmietal obnovenie Československa. Ak režim skrachuje, videl by vraj Slovensko radšej ako súčasť ZSSR. Z týchto svedectiev vidno, že v súkromí pochybovalo o možnosti udržania Slovenského štátu takmer celé jeho vedenie. Husák zároveň tvrdil, že keby sa na Slovensku uskutočnilo referendum, 70 percent obyvateľov by hlasovalo za pripojenie k ZSSR a len 20 percent za obnovenie Československa. A ak už nejakú ČSR, tak on sa prihováral za federatívnu a socialistickú. Husák niekoľkokrát zdôraznil potrebu autonómneho vývoja Slovenska, pričom prízvukoval, že „dnes má táto pomerná samostatnosť neoceniteľný význam pre všetky odbojové zložky, pre prípravu a vedenie boja“. Táto realistická analýza mu značne poškodila pri procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Verzie povstania Slovenská národná rada bola napriek všetkým výhradám nútená hľadať s Benešovou exilovou vládou nejakú formu dohody. Formálne ju uznávala, no v správe o svojom vytvorení odoslanej do Londýna začiatkom roku 1944 z taktických dôvodov zamlčala predstavy SNR o prevzatí moci na Slovensku. Ilegálna politická reprezentácia si uvedomovala, že na prípravu povstania potrebuje schopného vojenského veliteľa. Podplukovník Ján Golian bol vybraný až na štvrtýkrát (po neúspechoch u plukovníka Viliama Talského, generála Štefana Jurecha a generála Augustína Malára). Golian vypracoval dve verzie povstania – útočnú a obrannú. Optimálny útočný variant rátal so začiatkom povstania v momente, keď sa Červená armáda prebije k hraniciam Slovenska. V tom okamihu mali dve východoslovenské divízie sústredené v Prešove zaujať Dukliansky priesmyk a otvoriť Sovietom cestu bez boja. S blížiacim sa frontom už s potrebou prechodu na druhú stranu kalkuloval takmer každý. Bolo to až tragikomické, ak si uvedomíme, že vedúci predstavitelia štátu o prípravách povstania vedeli, ale nezasiahli. Naopak. Minister obrany Ferdinand Čatloš vypracoval v júli 1944 plán štátneho prevratu, ktorý by nastolil dočasnú prosovietsku vojenskú diktatúru pod jeho velením. Čatloš videl najdôležitejší slovenský, ale aj sovietsky záujem v tom, aby sa boje na území Slovenska nerozpútali predčasne. Za predčasný považoval aj útok zo slovenskej strany hneď po dosiahnutí Duklianskeho priesmyku Sovietmi, pričom upozorňoval na najväčšie strategické zálohy Maďarska rozmiestnené v priestore Košíc. Navrhoval, aby Sovieti tlačili skôr na Krakov, na priesmyky Užok a južnejšie, čím pripútajú čo najviac maďarských síl. Slovenskí vojaci mali potom Červenej armáde pomôcť v hlavnom útoku na Maďarsko. Tzv. Čatlošovo memorandum odniesol Karol Šmidke do Moskvy, kde sa 10. augusta dostalo do rúk Stalinovi. Ten ho pravdepodobne odmietol. Najrozhodnejšie sa však proti nemu postavil Beneš, ktorý absurdne obvinil SNR z kolaborácie s fašistami. Čatlošovi, ktorý hral na dve strany, však nedôveroval ani slovenský odboj, pamätali si ho ako až príliš horlivého zástancu spolupráce s nacistickým Nemeckom a napokon – v rozhodujúcej chvíli minister obrany vystúpil proti povstaniu v Slovenskom rozhlase a dezorientoval časť armády. Boli však pripravení s ministrom spolupracovať v záujme získania dôležitých vojenských posádok. Partizáni to pokazili To, že Slovenské národné povstanie vypuklo napokon podľa nevýhodného, defenzívneho variantu, spôsobili netrpezliví partizáni, ktorí v letných mesiacoch zintenzívnili svoje akcie, a to aj napriek výslovnému upozorneniu predstaviteľov SNR, ktorí sa obávali predčasného zákroku Nemecka. Za pár týždňov sa však ich počet rozrástol na tisíce, len ZSSR vysadila na územie Slovenska viac ako 400 osôb. No nebol tu len vplyv Moskvy. Spomeňme si na 150 francúzskych partizánov, ktorí sa preslávili obdivuhodnou statočnosťou v jednom z najťažších bojov na našom území, o Strečno. Dodnes ma dojíma ich príbeh: dvesto mimoriadnych mužov na čele s legendárnym veliteľom Georgesom de Lanurienom sa rozhodlo ujsť z internačného tábora v Maďarsku na brehu Balatonu po tom, čo sa dozvedeli o prípravách povstania na Slovensku. Vzhľadom na dobové podmienky im pritom v Maďarsku nebolo najhoršie, mohli v pokoji prečkať koniec vojny. Napriek tomu sa odhodlali prísť na pomoc krajine, o ktorej predtým nič nepočuli, s ktorou ich nič nespájalo a v ktorej tretina z nich položila svoje životy v hrdinskom zápase spĺňajúcom všetky znaky antickej tragédie. Ako sa píše na ich pomníku pri Strečne: „Padli – zvíťazili za šťastie naše i šťastie ľudstva“... Nezodpovedné akcie partizánov v prvých augustových týždňoch však vodcom povstania poriadne skomplikovali situáciu, ohrozovali jeho plány a pravdepodobne aj rozhodli o jeho konečnom osude. Už 21. augusta partizáni obsadili prvú obec, Sklabiňu a demonštratívne tam vyvesili československú zástavu. O šesť dní už mali v rukách Ružomberok. Niektorí z nich by mali byť považovaní naozaj za zločincov, ako napríklad nadporučík Cyril Kuchta, veliteľ čaty, ktorá 28. augusta úplne zbytočne zmasakrovala v Martine skupinu Nemcov. Podobne sa správal Daniel Gonda (ten Daniel Gonda, po ktorom je dodnes pomenovaná ulica, na ktorej sídli FF UK v Bratislave) v Ľubochni, ktorý neušetril ani personál detského tábora . Považovať však všetkých partizánov za teroristov (ako sa to dnes účelovo šíri z nového vedenia Ústavu pamäti národa) je nielen demagogické a hlúpe, nezohľadňujúce úlohy partizánskych skupín pri úderoch nemeckej vojenskej mašinérii či pri oslobodzovaní niektorých obcí a miest, ale aj úplne v línii nacistickej propagandy tých čias. Partizánske prepady boli vhodnou zámienkou na okupáciu Slovenska nacistickými vojskami. Nemci nemohli reagovať inak, ak chceli tesne pred príchodom frontu zachovať bezpečnosť strategickej infraštruktúry. Neboli však hlavnou príčinou. Rýchle odzbrojenie dvoch východoslovenských divízií (operácia bola nazvaná „zber zemiakov“) a bleskový postup na západnom Slovensku ukazuje, že obsadenie našej vlasti sa uskutočnilo podľa dlhodobých príprav a plánov. Slovenské národné povstanie tak muselo vypuknúť podľa veľmi nevýhodného, defenzívneho variantu, ktorý nás zastihol pripravených oveľa menej ako Nemcov. Iniciatívu mal v rukách nepriateľ. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie nabudúce)
